Taliansko je môj druhý domov a – ako hovorí jeden z mojich najlepších kamarátov – to len bocian zablúdil a omylom ma vyložil na Slovensku…
info
Kategória: Sumčiarina
Vyšiel v čísle: JÚL 2022
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 80
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 29.12.2022.
V zime, keď sa ma dvaja kolegovia v práci opýtali: „Domino, kedy ideš najbližšie do toho tvojho obľúbeného Talianska na ryby? Ideme s tebou…“ Moja odpoveď bola, že na Veľkú noc, a to som teda veľmi neveril, že to myslia vážne. No čuduj sa svete, naozaj 14. apríla nakladáme rybárske veci do dodávky a vyrážame viac ako 750 kilometrov za rybačkou a dovolenkou v jednom.
Pohľad, ktorý nikdy neomrzí.
Prvý sumec po štvrťhodine
Posádku tvoríme ja, Šaňo, Tomáš a, samozrejme, moja neodmysliteľná súčasť – jazvečíčka Lola. Pri slove „dodávka“ ma ešte teraz trošku striasa, keďže som vyfasoval čestné miesto v strede a celú cestu som si pripadal ako v školskej lavici pre troch. Našťastie, vždy sme naladení na rovnaký štýl humoru a aj vďaka tomu nám cesta ubiehala rýchlo a väčšinu času sme sa dosť nasmiali. Nadránom parkujeme pri chalanoch, ktorí tu chytajú od včera a pôvodný plán bol, že budeme chytať všetci spolu. No dokopy je nás sedem a bola by hlúposť mať toľko prútov pokope, predsa len – tu môže každý rybár chytať na tri prúty. Hneď potom, ako sa nám podarí chalanov zobudiť s naliatymi pohárikmi na náš príchod, Boris má zrazu záber! Ihneď máme teda možnosť vidieť prvého talianskeho sumca, a to ani nie po pätnástich minútach, čo sme tu (pre chalanov to bol už tretí sumec v rozmedzí 120 – 170 cm, a to vyvážali prúty až neskoro večer).
Dobrovoľné kúpanie sa v studenej vode na Veľkonočný pondelok.
To, že fúzatí sú pri chuti, nás nakopne a ideme si hľadať svoje miesto, kde sa zložíme. Avšak je niečo po pol piatej ráno a všade ešte panuje tma, asi aj preto sa nečakane ocitneme na konci hrádze, kde je rampa a otočiť sa tam s dodávkou je celkom zábavné. Ale zvládli sme aj to a cestou naspäť nachádzame miesto, ktoré nás všetkých troch ihneď oslovilo. Pre niekoho možno nič zaujímavé, obyčajný výčnelok na brehu rovného zavlažovacieho kanálu s maximálnou hĺbkou do 2,5 metra, no nám trom sa to miesto prosto v tej chvíli páčilo.
Pre mňa je táto rybačka niečo, nové“ v tom zmysle, že prvýkrát som pri vode po tom, ako som si dohodol oficiálnu spoluprácu so značkou Madcat. Tí, čo ma poznáte, viete, že na produkty tejto značky sa spolieham už dlhšie obdobie a som maximálne spokojný. No späť k rybačke: ja s Tomášom sa ideme venovať sumcom a Šaňo ide pre zmenu skúšať kapry. Mňa ako sumčiara potešil práve prebiehajúci výter pleskáčov, čo znamená len jedno, a to, že kde sú neopatrné pleskáče zaneprázdnené rozmnožovacím procesom, tam budú aj sumce.
Podvečerný odliv na rieke.
Juniori na návšteve
Postupne sa rozkladáme a dohadujeme, kto ide kam vyvážať trhačky. Máme pred sebou úplne jasný deň s teplotou vysoko nad 20 stupňov Celzia a už teraz vieme, že sa z tejto rybačky vrátime určite opálení (najbližší tieň tu na tejto rovine nie je široko‑ďaleko). Tesne poobede máme všetky prúty vo vode (nástražné rybky sme si doniesli zo Slovenska) a ani nie do hodiny dostávam prvý záber. Sumec síce nemá ani meter, ale rýchly záber nás potešil. Avšak to sme ešte nevedeli, čo nás čaká…, totižto takýchto juniorov 80 cm – 100 cm do večera zdolávame viac ako desať a spotreba nástrahových rybiek rapídne naberá na obrátkach.
Zablatená a mokrá
z vody rovno do spacáku, to je proste jej klasika.
Ani nevieme, ako utiekol deň a máme pred sebou prvý taliansky večer (Tomáš so Šaňom sú tu prvýkrát, ja minimálne dvadsiaty raz), a to už viem, že zábery sa budú po zotmení len stupňovať. Tak aj je a dokonca v jednej chvíli sa mi stalo, že som mal postupne záber na všetky tri prúty a než som vyviezol posledný, tretí prút, na prvom som mal už znova sumca. Priznávam, že to bol balzam na rybársku dušu po dlhej zime, len tá veľkosť sumcov… Pomyselnou náplasťou na noc bez spánku bol ranný sumec trošku lepšej veľkosti, ktorý zabral tesne pred siedmou hodinou. Po tejto rybe som už nešiel vyviezť, ale hodil som šípku rovno do postele, nech sa aspoň na chvíľu natiahnem a načerpám energiu do nového dňa.
Lola raňajkovala skôr ako my.
Lola má protekciu
Po necelých dvoch hodinách tvrdého spánku ma budí Tomáš so slovami: „My sme zbalení, poď sa pobaliť aj ty, ideme hľadať niečo nové…“ Bolo to dvaja na jedného, čiže mi zostalo iba poslúchnuť ich a vykopať sa z postele. Ešte, že sme tu s tou nepohodlnou dodávkou, kde len nahádžem veci dozadu… Ešte nie som ani poriadne zobudený a už sme na ceste. Kam? No v prvom rade do obchodu. Zvláštnosťou Talianska je aj to, že tu majú špeciálne nákupné košíky pre psov. Aj preto nemusí Lola zostať v aute, kým nakupujeme, ale ide s nami, no a kým stojíme v rade na prosciutto crudo, mäsiar zrazu obíde pult a prinesie jej na raňajky pravú taliansku šunku. Viete si predstaviť také niečo u nás v potravinách…?
Raňajky sme si, samozrejme, dopriali aj my a ako tak postávame na parkovisku pred obchodom, chalani sa ma pýtajú: „No, čo ďalej, ty si tu doma…?“ S výrazom nevyspatého vysokoškoláka ráno pred skúškou im odpovedám, že pár miest v zálohe mám.
Junior s vyžratým bruchom zo zavlažovacieho kanála.
Cestujeme „konečne do prírody“
Najprv smerujeme 25 km k moru, kde stretávame partiu z Česka a ich prvé slová nás hneď otočia: „Kluci, takhle jsme tu ještě nikdy neshořeli, jdeme domů bez sumce…“ Ďalšie miesto obsadené, na známom kanále Bianco majstrovstvá v love s deličkou atď. V tejto chvíli máme dve možnosti, a to buď sa vrátiť na kanál, kde sa chalanom nepáčilo, alebo opustiť tento región a ísť „hore“ zhruba 70 km. Voľba padla na tú druhú možnosť, čiže opäť cestujeme. Miesto, ktoré som vytypoval, je voľné a chlapcom sa veľmi páči, vraj sme konečne v prírode. Kľukatá rieka s množstvom popadaných stromov, či už vo vode alebo na brehu – taký taliansky Malý Dunaj. Ich nadšenie nakopne aj mňa a opäť všetci traja makáme na maximum. Dopredu ich upozorňujem, že tu nebude veľa záberov, ale keď to príde, môže to byť veľmi pekná ryba.
Tentoraz okrem klasického rozloženia tábora staviame aj bivak, lebo sa k nám blíži búrka. Táto rieka je známa svojím kolísaním stavu, príliv a odliv sú tu veľmi výrazné. A navyše je tu úplne blatový podklad. Dážď urobil svoje, z brehu rieky stieklo blato a nám sa v sieťke zadusili aj posledné nástražné rybky, čo sme mali. Našťastie feeder celkom ide (a to aj napriek tomu, že som kostné červy zabudol doma v chladničke) a chytáme pleskáče, ktoré na noc vyvážame na trhačku a Tomáš aj na podvoďák. K tomuto večeru sa viaže aj vtipná príhoda, keď sa pri nás zastavila bežkyňa, vybrala si z uší slúchadlá a zahlásila: „Jéj, chalani, pozdravujte odo mňa v Senci, mám tam kopec rodiny!“ (EČV dodávky je SC).
Prvá a zároveň predposledná noc na novom mieste priniesla iba jediný záber, ktorý som svojou nerozvážnosťou a predčasným zásekom pokazil… Mal som ešte chvíľu počkať, kým sa sumec s rybkou otočí smerom ku dnu (záber bol na pleskáča nastraženého tesne pod hladinou). Čo už, moja chyba.
Fluorocarbon 0,80 mm a kvalitné háčiky s antistatickou úpravou - to je základ mojej montáže.
Ukecal som Šaňa kvôli rybe
Ráno sme sa prebudili do veľmi veterného dňa, a to teda my sumčiari veľmi nemusíme. Nárazový vietor sa opiera do šnúr a aj napriek tomu, že sme trhačky celkom povolili, dosť to rezonuje, čo sumce určite veľmi dobre registrujú a aj preto sme celý deň bez záberu. No čo je ešte horšie, ani feeder vôbec nejde a my nemáme rybky na noc. Ak sa aj náhodou niečo podarilo chytiť, bol to pleskáč obrovských rozmerov. V tejto veľkosti ich ako nástrahu príliš nemusím, ale pre istotu som si dva odložil na noc. Zrazu ale prekvapuje Šaňo – jemný padák na swingri prezrádza, že jeho nové kŕmne miesto našli dáke ryby, a nie hocaké! Podarilo sa mu zdolať cípala, čo je miestny druh ryby, ktoré sumce vyslovene obľubujú. Hneď som sa potešil a hovorím mu: „Na tohto to dnes v noci príde.“ Chvíľu sme sa síce doťahovali, lebo ako zarytý kaprár ho chcel, samozrejme, pustiť, ale podarilo sa mi ho ukecať. Poobede sa mi úplnou náhodou chytil na feeder jediný menší pleskáč, takže už som opäť pokojnejší, že mám čo vyviezť.
Pri feedrovaní sme sa tentokrát predbiehali, kto chytí menšieho pleskáča.
„Toto bude krajšia ryba!“
Keď som sa spiaceho Tomáša (on fakt väčšinu tejto rybačky prespal) opýtal, či ide feedrovať, kým ja idem na vodu, prišla iba rozospatá odpoveď: „Nechaj ma spať, ja som na dovolenke“ – asi aj preto nemal na tomto mieste ani záber. To, že sme brali iba jednu baterku na elektromotor a aj tú sme vybili už na kanále pri tých častých záberoch, teraz sa mi zrejme vypomstí. Čln dlhý 3,2 metra, bez lavičky na sedenie, nárazový vietor, vlny ako na mori, silný prúd a rob v tom trhačku na dobrých 200 metrov dole po rieke. Odveslovať to naspäť do tábora bola čistá otročina, ale asi ma sledoval aj Svätý Peter a ako odmenu mi poslal sumca. Niečo po 21. hodine najprv jemne zahrká rolnička, no následne sa prút pekne ohne a ja konečne zasekávam tak, ako mám. Ten jediný menší pleskáč nesklamal a ja uisťujem chalanov, že toto bude krajšia ryba, len mi zostala visieť v strome, pri ktorom som mal nastražený plavák. Aj preto sadám do člna a idem tam. Vo svetle čelovky však vidím opäť dorastenca odhadom okolo 115 cm, ktorý sa dvakrát omotal okolo potopeného konára. To, že som sumca považoval za podstatne väčšieho, spôsobil veľký pružiaci konár nasatý vodou. Samozrejme, keď sa vrátim na breh, chalani ma rovno vysmejú, že toto je teda pre teba krajšia ryba, hej…? Áno, doberať si jeden druhého nám vždy išlo, takže zasa raz kopec srandy u nás.
Na počet záberov sme sa sťažovať nemohli.
Rybky už nemáme, nastražiť nie je čo, čiže prvý prút mimo hry. Vietor po zotmení úplne ustal, nočná obloha je pomerne jasná a smerom od mora vychádza mesiac v splne. Ideálna kombinácia, keďže som toho cípala, čo chytil Šaňo, nastražil ako hladinovku. To znamená, že do vody mi ide len fluorocarbonový nadväzec s jedným jednohákom v chrbte a voľným trojhákom opretým o bok jeho tela a cípal môže maximálne zaplávať tak 50 – 60 cm pod hladinu. O tom, ako poctivo som na tejto montáži pracoval, sa ani nemusíme baviť. Stačilo zasvietiť na špičku prúta, prípadne reflexnú šnúru, a bolo vidieť, že je neustále v pohybe. Spokojne som teda sedel v kresle a vychutnával som si poslednú noc tejto výpravy…, predsa len som nevedel, kedy sa sem dostanem opäť.
V poslednej dobe som si obľúbil dlhšie vyvážky od tábora, takzvane do ticha a tmy.
Som šťastný, že to vyšlo
To až gýčové rybárske ticho s pohľadom na prúty a mesiac zrazu prerušilo razantné zalovenie sumca na hladine a ani nie sekundu nato sa mi rozpípal otrasový signalizátor a praskla trhačka. Je tam, cípal ho vydráždil! V tejto chvíli ma neskutočne pobavil Tomášov výkrik. Tak on, ležiaci v spacáku a bivaku, kričí na mňa sediaceho pri udiciach:,Domino, máš záber!“ No nehovor, radšej mi poď pomôcť! Spoločne teda zdoláme najväčšieho sumca tejto výpravy. Na jednej strane som šťastný, že to vyšlo, na druhej ma trošku mrzí, že už nemám čo vyviezť a druhý prút zostáva na brehu. Tak teda spokojne zaspávam a do rána sa asi trikrát strhnem na to, že mám záber aj na posledný prút, ale to sa len ten obrovský pleskáč rozhodol zahrkať rolničkou a zapípať signalizátorom.
Táto zostava je 100 % záruka zábavy, smiechu a kamarátskeho doberania sa.
Načo to odkladať…?!
Ráno dáme kafe, nafotíme sumca a začíname baliť, veď je predsa Veľkonočný pondelok a patrilo by sa aj rodinu vyšibať. Po ceste domov telefonujem Borisovi a popri tom, ako spoločne hodnotíme naše rybačky, sa ho pýtam: „Kedy sem máš v pláne ísť najbližšie?“ Odpoveď bola: „V sobotu, ale zatiaľ nemám parťáka… Ideš?“ Bez akéhokoľvek zaváhania kričím do telefónu – JASNÉ! A my naozaj v sobotu – po štyroch dňoch doma – vyrážame naspäť do Talianska…
Pokračovanie nabudúce.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
