Poviedka - Fajnoví a ľahostajní sme
nezadaný
03.09.2025 (9/2025)
0
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: SEPTEMBER 2025
Počet strán v magazíne: 1
Od strany: 97
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Vyňaté zo slovenského odborného seminára zväzu vodníkov a príbuzných organizácií, zaoberajúcich sa lovom, chovom a všetkým možným okolo sveta rýb.
Postupne si brali slovo zelení mužíčkovia z potokov, riek, jazier, rybníčkov aj priehrad. V mnohých veciach, ktoré spomínali, bola určitá zhoda. Rybári sú iní. Nie fyzicky, stále sú to obyčajní ľudia, ale ich nároky a chute sa rýchlym tempom menia. Príde k rieke a voda je zakalená. „Ako je to možné, veď by mala tiecť čistá, ako mám chytať v takejto káve? Slnko prečo nesvieti, veď už je obed? To by na obed už určite malo!“ Ďalšieho, i keď voda je krištáľovo čistá, rozčuľuje, že neberú. „Prečo? Určite sú vyhladnuté. Nejaké sú prieberčivé... To za starých časov by si takto nevyberali. Veď muchy mám fajné, dal som za ne čistú stovku. Toto im nechutí? Potvory vyberavé, nič sa im nepáči! Čo ten vietor zrazu? Ideálne by bolo bezvetrie. Veď si platím povolenku...“ Ryby to všetko vidia a počujú a tiež si myslia svoje: „Veď bola búrka, voda sa síce zakalila, ale priniesla dostatok potravy. Tie trápne napodobeniny, kto to má, prosím vás, jesť?!“ Toto trápi mnohých muškárov.
A kaprári? Tí majú tiež svoje muchy: „Keď bivakujem pri vode, očakávam teplú, hviezdnatú noc, mesiac v splne, štvor- až päťdňový víkend. K tomu aspoň dva zábery za hodinku.“ To je pohľad jedného. Druhý chce mierne mrholenie, v noci ticho a ďalší to rázne vyrieši v prvý deň a zvyšok rybačky už len prespí. To ale nie je ten pravý rybár. Vyskytujú sa však. Kaprom chutia ich nástrahy. Kukurica, pelety rôzne druhy boilies. Majú z čoho vyberať. Popri tom často riskujú. Všimli si nový zvyk, ktorý frčí už pár rôčkov a tiež sa im páči. Po šetrnom zdolaní vytešeným lovcom, stávajú sa súčasťou príbehu na facebooku, milého selfie – len láskavé oči rybára, jeho usmiata tvár a on, dominantný obor z bahnitého zákutia. Rovno na titulku časopisu! Pre toto sa veru oplatí riskovať to pichnutie háčikom. Veď to vlastne v tej fúzatej papuľke ani poriadne necíti. „Dnes nasypali malinové guľky, nuž nič svetoborné, ale je tam starý známy. Posledné selfie máme spred dvoch rokov. Tak sa premôžem, obetujem, za tú fotku mi to stojí. Aj on bude mať radosť...“ Žiaľ, nebol to starý známy, hoci sa dosť podobal. Neskončil v albume selfíčok, ale rovno v halászlé. Miestny vodník si ťažko vzdychol. Napriek určitým slabôstkam, bol to jeho obľúbený kapor. Rozhľadený, išiel s dobou. Ten, čo ho hodil do halászlé, nešiel s dobou a mal obrovskú chuť na špecialitu a prázdne brucho. Veď mu práve zavreli fabriku v Štúrove, výplata je v nedohľadne. Dokonca nemal ani mobil. Tí sú najhorší. Treba sa im vyhýbať, lebo ťa hneď zožerú.
„Úplne iná kategória sú majitelia rýchlych člnov. Peniaze asi majú, obracajú sa. Kedysi veslovali, nešomrali. Dokonca ani nerušili ryby, mňa, ostatných,“ začal vodník z Mary. „Sedím na brehu, nohy si močím, za chrbtom zastane džíp so zakvačeným člnom. ‘Akože tu ešte nie je nájazd až do vody, čo miestni spia?!’ Má pravdu, asi zaspali dobu. To sa teraz stáva bežne. Doba sa rúti okolo, nájazd počká. Potom cúvne až po olejovú vaňu, niekedy ho musí traktor vyťahovať, občas – keď si ma nevšimnú – tlačím aj ja, len aby bol čím skôr vonku. Aj ľudia u nás teraz niekam cúvajú, možno do nejakého bahna. Asi budú potrebovať poriadny traktor, aby ich z tej kaše vytiahol. Určite pomôžem. Musím sa priznať, rád sa s nimi vozím, za jazdy hľadia dopredu alebo na radar, kto im sedí na motore si nevšímajú. Poznám ten pocit slobody – vietor vo vlasoch, vejúci frak, vyvetraná hlava. Keď spomalia, skĺznem dolu medzi zubáče rozložené na štrkovom zlome. Po prvom nahodení to začne znovu... ‘Čo to nechcú, veď ich tam vidím, minule to fungovalo...?!’ Jasné, malo by aj dnes. No dnes nie je minule. Ďalšia vec – zubáče neriskujú. Lebo z člna sa málokedy vrátia späť domov, na štrkovú pláž. Kamoši to vidia. Zbytočne ich čakajú. Tie, čo tam teraz vidno, sú poučení kamaráti, s inými chuťami a inými zvykmi. Chyba je aj to, že si ešte nezvykli na selfie. Zvyčajne majú v živote len jedno. Prvé aj posledné. Síce s usmiatym lovcom, ale v podstate také smutné. Situáciu zachraňuje okolo plávajúci sumec... Obrazovka sonaru ide vyskočiť z kože – húka, pípa, bliká. Zbytočne. Bol by preplával bez povšimnutia okolo. Skúsenosti s člnom už má. No zaznela vábnička. Duté plesk, plesk... Vtedy spravil čelom vzad, dal sa zlákať a dovtedy nezaujímavé kopyto sa zrazu stalo neodolateľné. Nechal som ho. Po pol hodine urputného súboja si zaknihoval nové selfíčko s dovtedy neznámym chlapíkom a vrátil sa späť na dno. Ku mne. Myslím si, že tento môj chovanec už do konca života bude rozdávať len radosť, lámať rekordy a zbierať neuveriteľné selfie. Až kým nás smrť nerozdelí.“
Zo seminára vyplynulo: Rozdielni sme, s rôznymi chuťami a spôsobmi. Jedno máme však spoločné. Všetci tu zúčastnení sedíme na podobnom rýchlom člne, anonymne, bez nálady, pozeráme dopredu a diskutujeme, kamže nás to vezie na rybačku. Kto sedí na motore nevidíme alebo nechceme. Rýchle člny vás dovezú kdekoľvek. Trebárs až na Bajkal. To bude iná rybačka! Bez selfíčok a bez mobilov, možno znovu s veslami a hlavne bez reptania.
Nakoniec si slovo zobral, no kto iný, ako nový zástupca zvolený zo skupiny zúčastnených rybárov: „Milí naši vodníci a ostatní zúčastnení, prestaňte konečne fantazírovať, lebo vás odsúdime, vyradíme z nášho zväzu, spravodlivo si zvolíme iných, idúcich s dobou a so všetkým, čo nová doba prináša. Na večné časy! O vody sa postaráme inak.“
Duté plesk, plesk, plesk znie znovu. Vábnička opäť spoľahlivo funguje. Nielen na sumce.
Viliam HUSÁR
PrihlásenieRegistrácia 
