Poviedka - Starý kamoš
nezadaný
01.08.2024 (8/2024)
0
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: AUGUST 2024
Počet strán v magazíne: 1
Od strany: 97
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Začalo skoré leto. Neznesiteľné. Horúčavy striedajú prudké lokálne búrky, rieky sú zakalené, stúpnuté, hlavne však nechytateľné. Vrtošivé počasie ma zastihlo na cyklo-rybárskej výprave v „Brezne-Kuvikove“. Keď chceš niečo stihnúť, musíš byť neskutočne rýchly a pohotový. Dnes po daždi mám jedinú šancu – bicykel. Mám ho uskladnený v spoločnej kočikárni kvôli zásuvke na nabíjanie. Vyrážam do suterénu, schody beriem po troch, otváram železné dvere, letmo pohliadnem do miestnosti plnej haraburdia, ako to zvyčajne býva. Vtedy som ho zbadal. Až ma myklo. Spod úzkeho pivničného okna na mňa hľadí mohutný vydrí samec. V poslednom čase som videl už množstvo vydier, ale táto bola obrovská, zo záujmom na mňa pozerala sklenenými očami, ktoré rozprávali príbeh. Samozrejme, išlo o vydarený preparát. Ako sa sem dostal, netuším, ostáva mi len pozorne načúvať...
Jeho rodisko horný tok Hrona. Jeho rodina postihnutá. Že čím? Všetci súrodenci trpeli ťažkým ADHD. To je dnes moderné. Keď je dieťa pohyblivé, nabité nespútanou energiou, tak lekár okamžite konštatuje: „Trpí poruchou pozornosti, spojenou s hyperaktivitou. Potrebuje liečbu.“ Vydrí rodičia to vidia inak. Čím viac detičky vyvádzajú, tým viacej sa tešia a veľakrát sa aj sami zapájajú do tých divokých hier. Práve tieto ho naučili tým správnym zručnostiam, ktoré správna vydra potrebuje pre život a samotné prežitie. Táto idylka pod dohľadom starostlivého matkinho oka trvala okolo osem mesiacov. Vtedy prišlo obdobie rozmnožovania sa žabej populácie. Miloval tieto obojživelníky. Mama ho naučila špeciálnu techniku, ako ich konzumovať. Z obojživelníka ostala len naruby obrátená koža, ktorá sa farbila do bledomodra. Rybári, ktorí sa v týchto miestach márne snažili o prvé pstruhy, nechápali, čo to v tej vode pláva. V tomto období ich dokázal skonzumovať aj desať kúskov na posedenie. Samozrejme, občas sa mu podarila aj ryba, hláče, pĺže – tie sa lovili najľahšie, stačilo hlavou pridvihnúť ich úkryt, plochú skalku, kúsok dreva, vyplašene vyrazili a už ich mal. Občas pstruh a lipeň. S pribúdajúcimi úspechmi v love sa pomaly a isto osamostatňoval. Z hravého mláďaťa sa stal rýchlo ľstivý a obávaný predátor, pred ktorým nebolo úniku. Zvedavosť a neustály apetít mu pomáhali zväčšovať jeho teritórium. Ryby na hornom toku Hrona, ale aj na Ipoltici, Lackovej mali po chlebe, keď sa tam objavil. Priľahlé potoky ostávali doslova vyrybnené, bez rýb aj rakov. Raz som na Lackovej takého dravca stretol. Ryby nebrali, tak len pozerám na tichú vodu, premýšľam, čo sa deje, prečo im nechutí, ďalekohľadom skúmam prítok do nádrže, keď som ho zbadal. V pobrežných travinách, na malej pieskovej pláži si práve pochutnával na malej rybe. Zrejme pstrúžik. Neustále však pokukoval mojím smerom. Na chvíľu som odvrátil pohľad a už tam nebol. Tak si hovorím, čo sa čuduješ, dnes tu loví niekto lepší. Vystrel som sa v tráve, zahľadel na mraky visiace na oblohe. Zrazu som mal pocit, že ma ktosi pozoruje. Veď to poznáte. Otočil som hlavu tým smerom. Desať metrov odo mňa ležal na brehu, s očami upretými na mňa, stratený vydriak. Pomaly som si sadol. Neušiel, ale začal sa prevaľovať, občas výstražne prskol smerom ku mne „Čo sa tu ponevieraš, v mojej kuchyni?“ a znovu prskol. No veľký bol a budil patričný rešpekt. Pre istotu som sa postavil. Až vtedy sa otočil a rýchlo vkĺzol do vody. Ale stihol som si všimnúť na konci ohnutý chvost, skoro do pravého uhla. To tieto dravce nemávajú. Ktovie, ako k tomu prišiel. Mohlo sa to stať aj takto...
Jožo z Heľpy si na záhrade vybagroval taký malý, hektárový rybníček. Pre radosť, potešenie aj úžitok. Rybám sa darilo, voda z Hrona je skvelá, vyrástlo tŕstie, nasťahovali sa aj divé kačky a každý rok vyvádzali potomstvo. Idylka trvala dovtedy, kým rybník neobjavil náš predátor. Hospodár si to ani neuvedomil a rybník ostal prázdny. „Čo za pliaga mi to kántri?“ nechápal. Dokúpil novú násadu, no už dával pozor. Skoro pol roka bol pokoj. Následne ryby začali miznúť znova. Nielen ryby. Náš vydriak, lebo samozrejme bol to on, bol veľký labužník. Divá kačica po roku znovu vyviedla 11 krásnych káčat s čiernou čelenkou. Na bezpečnom mieste, v Jozefovej lagúne. Fatálny omyl. Z káčat mala najväčšiu radosť gazdova malá dcéra. Hádzala im kačacie dobroty, tešila sa, ako to len deti vedia. V tom čase káčatá začali miznúť, pekne jedno za druhým. Ako v tej pesničke, bolo nás jedenásť, už nás je len... To už sa z nich tešil aj náš fajnšmeker. Po pstruhovi ešte zákusoček. Dcérin plač a znovu skoro prázdny rybník vyvolali nahnevanú reakciu. Posledné pípajúce káčatko skončilo na konci uličky smrti, v drôtenej krabici ako živá návnada. Na začiatku cestičky Jožo nastavil hrdzavú pascu s oceľovými čeľusťami. Ráno o piatej sa čeľuste s rachotom zaklapli. Neskoro. Zachytili len koniec vydriakovho chvosta a navždy zmenili jeho tvar. Druhýkrát nemal to šťastie. Pri prebiehaní cez cestu ho zrazilo auto miestneho výpravcu meškajúceho do práce. Nečakaný a smutný koniec.
Vydrie oči v pivnici zmĺkli. Viac si nepamätali. Ale aj tak sa mi niečo nezdalo. Ten výraz. Už som ho kdesi videl. Vytiahol som celý naštimovaný preparát a hľa... Koniec chvosta ohnutý do pravého uhla. Tak predsa! Starý kamoš.
Viliam HUSÁR
PrihlásenieRegistrácia 
