Poviedka - Modrý diamant
nezadaný
04.06.2025 (6/2025)
0
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: JÚN 2025
Počet strán v magazíne: 1
Od strany: 97
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Práve som pripravil auto, naložil bicykle, udice, s radostným úsmevom skontroloval itinerár. Údolie Soče, Bled, Sáva Bohinjka, miesta, kde musí zaplesať srdce každého rybára, ale aj cyklistu. Tento rok by malo byť Slovinsko tou našou vyvolenou krajinou. S úsmevom na perách som zahlásil manželke hotovo. Všetko je pripravené, zajtra môžeme vyraziť! Lenže... V tej chvíli naliehavo zazvonil Jankin mobil. Neodbytne, vytrvalo, ani ma nenechal dohovoriť. Mobily sú už raz také. Janka sústredene počúvala, prikyvovala súhlasne hlavou, zložila a s milým úsmevom, ako keby oškrela blatník na aute, riekla: „Mám pre teba úžasné prekvapenie.“ Trochu to skrátim. Uvoľnilo sa miesto na zájazd do exotickej, slnkom zaliatej destinácie, kde sa nedajú chytať ryby v riekach, kde sa len prejedáš, polihuješ, deformuješ postavu aj ducha. Tu platila stará pravda, že „manželka najlepšie vie, čo práve potrebuješ“ a v noci nás už lietadlo unášalo do ďalekého Ománu. S odstupom času musím priznať, že som potreboval pár dní vypnúť, nič neriešiť, len tak ležať a formovať postavu. Slovinsko neutečie.
Prvý deň na pláži ma zaskočil. Najkrajšia pláž krajiny, úžasné miesto, biely piesok, primerané vlny, nádherné kokosové palmy, očakával som aj – ako sa na najkrajšiu pláž patrí – milých, krásnych ľudí. Lenže všade okolo polihovali či prechádzali sa starší ľudia, ktorí boli síce milí, určite krásni aj duševne, ale ich fyzično poznačil vek a blahobyt. Beznádejne som zrakom prekutával tony bieleho piesku, že či neuvidím konečne krásnu vyšportovanú postavu v úsporných plavkách... Keď už tu tie ryby nemôžem chytať. Vtedy som ju zbadal. So svižnosťou gepardice sa posúvala od lehátka k lehátku, čoraz bližšie a bližšie. Zrazu stála tesne nado mnou. Bikiny s leopardím vzorom, možno o číslo menšie, než by mali byť, ma viditeľne zaskočili. Odvracal som hanblivo zrak, že ďakujem, nič nepotrebujem, nakoniec som však zobral leták, ktorý mi s úsmevom podávala. Oči sa mi rozžiarili. Konečne! Dokonalá fyzická krása a ešte krajší obsah nechcenej brožúrky: „Rybačka na otvorenom oceáne“. Všetko majú, čln pre štyroch, šiestich, udice, pripravený sprievodca aj nedočkavé ryby v hlbočine. Teraz som rozhodol ja. Stihol som si na webe prečítať niečo o morských rybách, oddávna ma fascinujú tuniaky, a predstavte si, aj tu sa vyskytujú dva poddruhy. „To by bola krása, zavesiť ho,“ na chvíľku som sa zasníval. „Ideme!“ A manželka na moje prekvapenie súhlasne prikývla hlavou. Boli sme predsa pri oceáne, a to je iná pesnička, iná romantika.
Ráno v stanovenom čase sme nastúpili. Trochu ma zaskočilo oblečenie sprievodcu, lebo bol od hlavy po päty zahalený, na očiach obrovské tmavé okuliare. Ani centimeter odkrytej pokožky. Veľmi rýchlo som pochopil, že prečo. Sila slnka pražiaceho na kolísajúci sa čln bola ohromujúca. Ako prvá priplávala k člnu obrovská morská korytnačka. Pozorne si ma obzerala, odplávala, znovu sa vrátila, nezdal som sa jej... Okolo člna tesne pod hladinou to žilo. Už len rýchlo nahodiť. Systém lovu bol jednoduchý. Ťažká olovená záťaž, za ňou metrový nadväzec s primeraným háčikom. „Gajd“ predviedol napichnutie zamrazenej sardinky, pripravenú udicu vysunul meter za zábradlie a olovo nechal klesnúť na samé dno. Potom systém pridvihol postupne meter, dva, tri... Jemnými pohybmi oživoval stuhnutú sardinku a vtedy to prišlo. Buch! Špička udice sa prehla a začala pomerne divoká jazda. Podľa reakcie sprievodcu presne vedel, čo za rybu sa ulakomilo na ten kúsok sardinkovej zmrzliny. Tiež som to tušil a predtucha sa vyplnila. Sen sa stával skutočnosťou...
Po chvíľke boja sa na hladine ukázalo modro sa lesknúce telo ryby. Ako keby sa spod hladiny vynáral The Blue Moon Diamond. Áno, bol to diamant medzi rybami. Tuniak. Vyskytujú sa tu aj žltoplutvé, no tento nemal nič žlté, bol pomerne malý a po bokoch mal tmavé pruhy smerujúce šikmo k chrbtovej plutve. Tesne pod hladinou slnko a prelievajúce vlny spôsobili, že naozaj začal žiariť ako ten diamant. Bol som nadšený! Vzhľadom na jeho veľkosť cca 50 cm som očakával, že dostane slobodu. Nedostal, ostrý hák ho nešetrne vytiahol na palubu, „gajd“ naučeným pohybom rybu usmrtil a šupol do špeciálnej priehradky s ľadom. Keď som sa ho spýtal, prečo zobral aj takého malého tuniaka, začudovane sa na mňa díval a jednoducho vyhlásil, že oceán je nevyčerpateľný zdroj. Presne tak dopadli aj ostatné druhy, ktoré sme ulovili. Na brehu už na neho nedočkavo čakal kuchár z blízkej reštaurácie. Bude z nich pochúťka pre milých turistických fajnšmekrov. Úprimne, ryby síce rád jem, tuniaky zvlášť, ale túto dovolenku som rybku neochutnal. Stále som mal pred očami vyhasínajúcu žiaru nádherného „modrého diamantu“. Tiež som si kedysi myslel, že naše potoky a rieky sú nevyčerpateľné. Že tie potočáky tu budú večne. A hľa, čo sa stalo.
Viliam HUSÁR
PrihlásenieRegistrácia 
