POVIEDKA - Raz to príde
nezadaný
28.05.2024 (6/2024)
0
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: JÚN 2024
Počet strán v magazíne: 1
Od strany: 97
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Stál na brehu miestneho rybníka a pozeral, či nezahliadne pohyb na hladine. Je pod mrakom, kapry sa stiahli trochu hlbšie, ale on už vie ako na ne. Nie, neprišiel chytať, skôr je na prechádzke, v igelitovom vrecku má nazbieraný suchý chlebík, rožky aj kúsok knedle by sa našiel. Tú majú kapríky najradšej. Jednou rukou sa oprel o chodítko, druhou sa rozohnal a hodil. Uvidíme, potvorky, ako dlho to vydržíte. Poznal ich dobre, po chvíľke sa ozvalo prvé žiadostivé mľasknutie, za ním druhé a už to išlo. Nakoniec na hladine nič nezostalo. „Všetko ste zhltli. Dobré rybky!“ Rybky a myšlienky už leteli späť do minulosti. V hlave mu bežali útržky filmu zostrihané režisérom, nazvime ho život...
Prišiel sem z Turca, z krásnej doliny, rovno do srdca Tatier. Chvíľu mu trvalo, kým sa zorientoval a zamiloval si hlboké studené doliny, riečky plné pstruhov a divokej zveri. Pred mesiacom sa tam bol ešte pozrieť. Hladina jazera bola nezvyčajne tichá, a tak videl každý krúžok, ktorý zanechávali zbierajúce pstruhy. Neboli to hlučné čľupnutia, len také malé, tiché pridvihnutia hladiny, akoby tie ryby vedeli, čo on len tuší, že už sem chodiť chytať asi nebude. Tak ho prišli pozdraviť, ešte sa mu ukázať. „Áno, sme tu stále, prežili sme zimu aj nálety kormoránov, budeš nám chýbať.“ Možno na malú prechádzku ho niekto privezie, stretne sa s kamarátmi rybármi, navštívi priateľov v osade. Veď vlastne preto sem prišiel. Pomaly kráčal strmým briežkom od vody rovno ku krížu na druhej strane cesty. Z vďaky ho tu postavili obyvatelia tohto strateného údolia, blízkej drevorubačskej osady. Prežehnal sa, do nádoby tiež vekom poznačenej starostlivo vložil kytičku kvetov nachystanú už predtým. Vždy, keď sem príde, donesie. Z vďaky, aj na pamiatku kamarátov, ktorí tu už nie sú, ale vtisli svoju pečať do okolitej krajiny, ktorí formovali toto nádherné, stratené údolie Ipoltice a Čierneho Váhu. Pomaly, potichu začal odriekať svoju modlitbu, tú, ktorá ho sprevádzala od raného detstva. Zrazu spozornel. Vari sa mi to sníva? Blížila sa k nemu skupina pútnikov, odriekajúca presne tie isté verše, ktoré tak dôverne poznal. Mlčky kývli hlavou a bez prerušenia pokračovali v odriekaní. Pútnici. Títo pútnici, hovoríme im duchovní, považujú púť za druh obety, rozjímania a chcú týmto spôsobom dosiahnuť vyprosenie milosti, či už pre seba alebo pre blízkych. Ľudia putovali odjakživa, bola to cesta za lepším životom. Cesta je vždy spojená s tajomstvami, možno s cieľom. Dá sa putovať aj „len tak“ a popri tom odľahčiť mysli, vypustiť pretlak z hlavy. Režisér to na tomto mieste strihol a presunul dej o kus vyššie do doliny...
Lúky najskôr voňali májovkami – dnes ich mnohí nepoznajú, netušia, aký klenot im rastie pod nohami – potom čerstvo pokosenou trávou plnou liečivých bylín. Také isté, aké dnes dostanete kúpiť v úhľadných škatuľkách aj s vyobrazenou rastlinou, ale tie už nevyrástli na horských lúkach. Z toho sena sa rovno mohol variť bylinkový čaj na všetky neduhy. Vtedy neboli police v lekárňach prepchaté všetkými možnými aj nemožnými liekmi, no každá stará mama mala čo-to nasušené v plátenných vrecúškach zavesených v komore a keď bolo treba... Keď sa na jeseň zo strání a rúbanísk ozývali ručiace a bojujúce jelene, dokázal presedieť opretý o kmeň jedle dlhé hodiny, počúvať tento hlučný koncert. Dnešný hard rockeri by bledli závisťou, toto nedokáže žiadna basgitara. Po ceste z lesa ešte nazbieral košík bacuľatých dubákov tvrdých ako lieskový orech, treba aj nasušiť, to bola vždy jeho úloha. A znovu strih do príbehu...
Stál na brehu potoka a sledoval prebiehajúci neres. V plytkej čistej vode predvádzali tanec radosti a života jeho milované pstruhy. Niektoré poznal z videnia, o niektorých tušil, že sa tam niekde ukrývajú, ale teraz všetky bez ostychu vyšli a tiež putujú. Cieľ je jasný: nový život v riečke. Aj mu prišlo na chvíľu ľúto, že nová generácia rybárov už toto nezažíva a keď aj, tak zriedkavo. Tanec radosti a života sa presunul do liahní, zmenil sa na masáž prstami a dlaňami rybárskych hospodárov, budúci rodičia sa ani nevidia. Aké smutné. Ich dary lásky sa opatrne premiešajú jemným pierkom, aby tam bolo aspoň trochu nehy, v tej vydezinfikovanej nádobe. Takto „nový život“ začína dnes. Nová generácia pstruhov je umiestená do špeciálnych akvárií a potom nasleduje čakanie a neistota. Bolo pierko dosť jemné? Atď., atď. Keď sa plôdik rozpláva, začne sa prikrmovať, nikto a nič ho neohrozuje, nad všetkým bdie pozorné oko hospodára. Čo však vrodené inštinkty, ako dlho vydržia, aké pstruhy budeme chytať o pár rokov ? Teda – budete. Ja už mám odchytané. Predstava, ktorá sa mu prehnala v tú chvíľu hlavou, mu vylúdila úsmev na perách. Čo keď takto podobne dopadne aj ľudstvo samotné? Aké radosti ich čakajú? Žeby pierko? Jeho sa to už, chvalabohu, nebude dotýkať. Režisér pridal ešte jednu spomienku...
Na pytliaka. Poznal ho z videnia, občas ho tu pozoroval spolu s porybným. Bol veľmi prefíkaný, chodil buď za ranného oparu, alebo večer na mrku, keď už pri vode nikoho nebolo. Dnes však prestrelil, prišiel rovno za bieleho dňa, popod okná rybostrážcu rovno k vode. Práve si spolu dávali desiatový čaj s kalíškom slivovice. Rýchlo zavolali na políciu a utekali k vode zadržať vinníka. Ten ale dával väčší pozor ako inokedy, veď bol biely deň. Už z diaľky nás zbadal a dal sa na útek. Spoliehal aj na svoje rýchle nohy a dobre poznal cestu, kde mal ukryté auto. Lenže práve z toho smeru sa vynorilo žlto-biele vozidlo VB. Pytliak bol nútený improvizovať. Odbočil na cestičku popri maštaliach, a to bola chyba! Veril, že tam niekde sa ukryje a my sme strácali nádej, že ho dobehneme. Spolu s policajnou hliadkou sme ostali bezradne stáť. Keď tu zrazu počujeme zúfalý krik o pomoc. Veru, dobrý úkryt si vybral! Púť nášho pytliaka skončila v rozmočenom hnojisku. Po pás uväznený, vystierajúc ruky, prosiac o pomoc, sľubujúc, že už ho tu neuvidíme, ukončil svoje nekalé putovanie za rybami na Ipoltici. Tak zapáchal, priam smrdel, že aj policajti ho odmietli naložiť do auta a veľkoryso mu z bezpečnej vzdialenosti dali rozhrešenie. Už som ho tam nikdy nezahliadol. Režisér znovu vrátil dej ku krížu...
Zahľadel sa na ukrižovaného a riekol: „Ďakujem, pane, že som tu s tebou mohol prežiť tie nádherné chvíle a prosím ťa, dopraj aj dnešným mladým ľudom to, čo som mohol prežiť ja. Zachovaj bohatstvo tejto krajiny, múdrosť ľudu, radosť zo života, živé rieky, bohaté lesy. Pri tomto kríži moja rybárska púť začala, pri ňom aj končí.“ Týmito slovami ukončil Miro, odo dnes už Starý rybár, režisérov strihaný dokument z jeho života v tomto údolí. Opierajúc sa o pomocné chodítko, kráčal späť domov, kde ho čaká milovaná manželka. Veď aj jej patrí za to všetko vďaka. Zajtra sa ku kapríkom znovu vráti na svojej každodennej prechádzke. Samozrejme, aj s chlebíkom.
Vilo HUSÁR
PrihlásenieRegistrácia 
