Poviedka
nezadaný
04.03.2026 (3/2026)
0
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: MAREC 2026
Počet strán v magazíne: 1
Od strany: 97
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Malý, nenápadný potôčik už veky preteká týmto údolím. Nikdy nevzbudzoval veľkú pozornosť, tiekol mimo obývaného územia, neprístupným ílovitým údolím, takzvanými Zajfami a po pár kilometroch ho pohltila šťastnejšia, väčšia rieka. Všetko sa zmenilo v okamihu, keď si niekto uvedomil, že tá pôda je hotový poklad. Najlepší materiál na výrobu pálených tehál. Tehelňa však potrebovala množstvo vody a v malej obci vodovod ešte ani len neplánovali. Vtedy prišiel ten nápad. Malá vodná nádrž, dostatočne hlboká, čo najbližšie k ložisku. Prvá výhra pre bezmenný potok pretekajúci Zajfami. Zrazu sa jeho neduživé koryto na jednom mieste zmenilo. Podobne, ako sa zmení neduživé črievko na vianočnú klobásu. Bol široký, hlboký, mal aj hrádzu a všetky potrebné vymoženosti. Veď doteraz nepoznal ani rybárov, ktože by sa ulakomil na tie jelšovky, hlaváče a slíže, ktoré v ňom bežne žili.
Teraz sa objavili. Najskôr bez udíc. Občas sa zastavili, jeden pustil pár kapríkov, druhý malú šťuku, objavili sa karasy aj liene. Zrazu sa bolo v lete aj kde kúpať a, samozrejme, chodiť na ryby. Potok bol nečakane veľmi dôležitý. Vďaka Keramike, ktorá na ňom vyrástla. Chlapci z dediny na štupľový plavák vyťahovali zelenkavé jelšovky, občas malého karasa, úlovok nosili vo vedierkach domov, tam sa stával pokrmom pre domácu hydinu ako spestrenie stravy. Ale zábava to bola asi skvelá, veď tam chodili skoro každý deň. Po ničom inom som netúžil, len ísť tam s nimi. Aspoň raz keby ma zobrali. Skúsiť si to. Lieskovú palicu s kúskom vypleteného žltého silonu a ohnutou ihlou som mal už nachystanú. Lebo starý otec... Starí otcovia majú ten dar. Videl mi to na očiach. Všimol si to aj Fritz, keď zas prechádzali okolo nás a ja som túžobne pozeral za skupinkou chlapcov z Ringu a Lange Gasse, tak sa volali niektoré časti našej dediny, zrazu sa otočil: „Tak poď,“ zaznelo. Behom dnu po „udicu“, schmatol som do ruky aj plechovú nádobu z kyslých uhoriek, opatrenú rukoväťou a predierkovaným vrchnákom. Stará mama ju tam musela mať pripravenú, odkedy vedela, že mi starký vyrobil prút. Pochádzala od Uralu a často spomínala rybací paprikáš, ale ryby iné ako u nás. Očividne mi verila.
Zadychčaný som sa zaradil na koniec skupinky. Potichu, ako indiánski bojovníci, pekne za sebou, tzv. husím pochodom sme pomaly obkľúčili nádrž. „Tu budeš chytať,“ znovu zavelil Fritz, „ani sa nepohneš odtiaľto“. Týmto bolo jasné, že prevzal za mňa zodpovednosť. Dal mi pár červíkov, polku rožka na guľôčky, ukázal postup, potom už len z diaľky sledoval, ako si počínam. Prvýkrát s lieskovou palicou a plavákom z fľašky vína býva často nevyspytateľné. Už priviedol k rybačke viacerých a o nečakané situácie nebola núdza. Ticho sediac, nespúšťajúc oči z vínového štupľa plávajúceho sotva meter a pol od brehu, to prišlo. Nečakal to Fritz, ja už vôbec nie, nečakal to nikto z Lange Gasse. Štupeľ zmizol pod hladinou, neznáma sila mi vytrhla udicu z ruky, div som nespadol do vody. Jeden z vysadených kaprov sa ulakomil na malú guľôčku z rožkového cesta, pôvodne určenú možno pre malého karasa. Lieskový prút nabral smer priamo pod prevísajúce vŕbové vetvy. Tam ostal nehybne stáť. Priznám sa, vyhŕklo mi aj zopár sĺz, ostal som bez udice, bez ryby a dnes už ťažko niečo chytím. Kým som potichu smoklil do rukáva, niekto udicu vytiahol, doniesol ju ku mne. Kapor bol, samozrejme, dávno preč. Týmto útokom sa však prezradil.
Ring a Lange Gasse v ten deň nehovorili o ničom inom. Len o obrovskom kaprovi z Keramiky, ktorý skoro stiahol do vody rybára. Všetci zveličovali tak, ako sa na rybárov patrí. Ale v každom prípade už bol odsúdený – to je už iný príbeh. Na brehu rybníka ešte pokračoval ten môj. Plechová nádoba z kyslých uhoriek bola stále prázdna. Prvý pristúpil ku nej Fritz. Naplnil ju vodou a zo svojho vedierka prehodil zopár rybiek. Mrkol na ostatných. Nezaváhali. Každý spravil to isté. Neveriacky som nazeral pod predierkovaný vrchnák. Hmýrilo sa to tam ako na blšom trhu, v ten deň som niesol domov najviac rýb zo všetkých zúčastnených. Hrdo som ho držal, vôbec mi nevadilo, že voda z plechovice mi postupne premočila tričko, topánky, necítil som jej ťarchu, občas som nakukol, či sa neotáčajú hore bruchom, keď to niektoré skúšali, šťuchal som do nich prstom a bol som šťastný. Ako správny chlap som vedierko bez slova postavil pred starú mamu. Tvárila sa, ako by ho ešte nikdy nevidela. Opatrne nazrela pod vrchnák. Oči sa jej rozžiarili spokojnosťou: „Dobre, syn môj, veľmi dobre!“ Teraz si uvedomujem, že jej hlas a prízvuk znel veľmi podobne, ako keď Nasťa hovorí o vydarených pretekoch na svetovom pohári. Cudzokrajne, ale zrozumiteľne. Bola tiež šťastná. Možno z rýb, možno z malého rybára, možno zo spomienky na svoj domov, na svoje detstvo. V ten večer sme prvý aj poslednýkrát jedli pravý ruský rybací paprikáš. Mimochodom, bol výborný! Svoju rodinu spod ďalekého Uralu však už nikdy nevidela. Ale nikdy na ňu nezabudla. Vždy, aj keď som bol väčší, hovorievala: „Váž si svoju rodinu. Nikdy nevieš...“ A život vie byť taký nevyspytateľný.
Viliam HUSÁR
PrihlásenieRegistrácia 
