Poviedka
nezadaný
04.12.2025 (12/2025)
0
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: DECEMBER 2025
Počet strán v magazíne: 1
Od strany: 97
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Leto odišlo, zima ešte nezačala, nastáva taká hluchá situácia. Vody sa ochladili, dosť prší, rieka je permanentne zakalená. Kam ísť omočiť mušky? Hlavne času mám málo, na dlhšiu rybačku nemám šancu. Zostávajú blízke stojaté vody. Samozrejme, najskôr som zamieril k Radovi. Bol tam, aj rýb bolo dostatok, ale hádam prvýkrát som u neho nemal ani záber. Dve hodiny intenzívneho nahadzovania ani ťuk. Zmieril som sa s tým, nabudúce na niečo prídem. Lenže nabudúce bola práve Troutka zavretá. Gúgl a Patrik poradili. Skús malú nádrž pri Žiari. Krásne ju vidno z cesty, aj z blízkeho motorestu. Vraj tam zvyknú o takomto čase nasádzať dúhaky.
Už z diaľky som videl množstvo áut, nepriedušne obkľučujúcich celé jazero. Šanca vrátiť si stratenú sebadôveru, uloviť zopár rýb. Zlá úvaha. Bez pokory, bez skromnosti, preceňujúca moje schopnosti. Malo by mi stačiť, že si môžem trochu zachytať, prežiť peknú chvíľku a nie hneď vidieť bohatý úlovok. Presne tak som aj dopadol. Hod za hodom, muška za muškou, raz pakomár, raz lurka, potom chlpavka, malá nymfa, niečo bláznivo farebne svietiace, čo vždy fungovalo na vysadené ryby. Nič. Mušky z krabičiek som už vyberal radradom, rýchlo menil, už som ich ani neukladal späť, len tak som ich tam hádzal. V krabičkách a boxoch som vytváral nekontrolovateľný, neprehľadný chaos. Oproti ostatným rybárom, pokojne sediacim vo svojich vysedených kresielkach, trpezlivo čakajúcim na záber, som musel vyzerať prinajmenšom čudne. Frustrácia ma už držala v hrsti. Zhlboka som sa nadýchol a hovorím si: pokoj, sadni si na chvíľku, odpočiň si, azda sa to zmení. Klesol som do svojho kempingového kresielka...
Vyrušil ma čudný šum, akoby som sedel vo včeľom úli. Čo sa to deje? Pátravo som sa rozhliadal okolo seba. Na počudovanie, ten zvuk vychádzal z mojej rybárskej brašny, konkrétne – ako keby moje krabičky s muškami vibrovali. Postupne som otváral jednu za druhou. Moje napodobeniny boli ponorené do rozčúlenej debaty, že si ani nevšimli, že všetko vidím a počujem. Natlačené ako v preplnenej MHD, hlava na hlave, nadávali na celý rybací svet, jedna na druhú a čosi sa ušlo aj mne. Frustrácia je nákazlivá. „Čo to dnes vyvádza, veď ho nespoznávam,“ hovorí moja najobľúbenejšia so zelenou mosadznou hlavičkou. „Ako ma to poťahuje, vôbec nevie trafiť ten správny rytmus, tri krátke, jeden dlhý. Babrák jeden!“ Pomarančová sa opatrne prediera navrch, aby ju bolo tiež počuť. „Mňa vôbec nezavesil, vždy nás dáva spolu. Najlepšie spolupracujeme, nik nevie rybu tak vydráždiť k útoku ako ja.“ „Vy dve by ste chceli byť všade, ale aj ja som skvelá,“ ozýva sa kukla potočníka. „To si kde videla, v tomto čase potočníka?! Dobre spravil, že dal mňa,“ pišťal z kúta krabičky sivý pakomár. „Len ma mal nechať dlhšie, mal vyčkať, výsledok by sa dostavil, bol som pripravený. Naozaj je akýsi divný.“ Napätie sa priamoúmerne stupňovalo. Realisticky naviazaný lúčny koník kopal nervózne okolo seba, zvyšoval paniku a všeobecnú frustráciu. Keby dosiahol, asi by si kopol aj do mňa, lebo podľa väčšiny, ja som bol ten vinník. Každá chcela čosi povedať, niektoré sa cítili nedocenené, niektorým sa zdalo, že som použil nesprávny uzol, druhým nesedela hrúbka silonu, iným partnerka na prívese. „Môžeme byť až tri, bolo by to veselšie, takto sa nikdy nedostaneme na rad. Veď ja som neomylná, vždy niečo chytím,“ vykrikovala zo spodku hŕby neznáma. „Prečo ma nechceš zavesiť? Pokojne budem aj sama.“ „Zbytočne sa hašteríte,“ zaznel z hĺbky brašny hlboký barytón navijaka s ťažkou potápavou šnúrou. „Jednoznačne mal použiť mňa. Tie ryby sú vyhladnuté a motajú sa po dne, vyjedajú zakŕmené kaprie stanovištia. S plávajúcou šnúrou nemal žiadnu šancu.“ Neúspech je taký, dokáže zraniť, rozložiť zvnútra. To som práve sledoval. Napodobeniny vyvádzali ako na parlamentnej schôdzi. Tam to tiež tak funguje. Keď sa nedarí, najlepšia obrana je útok. Kopnúť si do niekoho. Nehľadá sa príčina, hľadá sa obeť. Miestny vodník, ktorého vyrušil tento hluk, už sedel na lavičke vedľa mňa a múdro pokyvoval hlavou. Potom len hlesol: „Zaujímavé, ale never všetkému, čo počuješ. Je to na tebe. Hlavne zhlboka dýchaj,“ a rovno z lavičky skočil do jazera. Na tvár mi dopadli drobné trieštiace sa kvapky. Otvoril som oči.
Všetko stíchlo, len malá dažďová prehánka nabádala k odchodu väčšinu dovtedy pokojne sediacich a driemajúcich rybárov. Vlastne ja som tiež asi zdriemol. Mal by som už ísť. Lenže ten sen, ako živý... Najskôr som každú mušku uložil na jej miesto. Potom som siahol do krabice s navijakmi. Ako to tam znelo? „Potápavá šnúra?“ Nelogické, ale dal som. Vodník vravel, je to na mne. Na silon som uviazal pomaly stúpajúcu luru. Dosah zhruba meter nad dno. Prehánka sa stratila smerom na Kremnicu. Odo dna rybníka sa pomaly dvíha smerom ku hladine čierna lura, vystrašene škúliaca s pomarančovými plávajúcimi očami. Ten vzrušujúci pohyb, tie fascinujúce oči. Okolo snoriaci pstruh to nevydržal. Bum a už ohýnal špičku udice. Super, frustrácia sa dá poraziť! Možno takto. Hlavne nehľadajte obeť, skúste riešenie, skúste nájsť seba. Ako? Napríklad lepšie počúvajte. Koho? No predsa svoje vnútro. A možno aj vodníka...
Viliam HUSÁR
PrihlásenieRegistrácia 
