Poviedka
nezadaný
06.11.2025 (11/2025)
0
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: NOVEMBER 2025
Počet strán v magazíne: 1
Od strany: 97
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Vládla tmavá, hlboká, upršaná noc. Tento víkend som plánoval už dlhšie, počasie bolo nepodstatné. Auto som opatrne priparkoval blízko lesnej cesty, s výhľadom na malé horské jazero. Samozrejme, teraz žiadny výhľad nebol, tma sa dala krájať, ale presne som vedel, ktorým smerom leží. Rýchlo som vkĺzol do spacáka a dažďové kvapky, vytrvalo bubnujúc nostalgickú melódiu na strechu auta, ma vyprevadili do ríše snov...
Opatrne som otvoril oči. Nemýlil som sa. Bolo tam. Nechcel som už stratiť ani sekundu. Rýchlo a hlavne nepremokavo som sa obliekol, v jednej ruke rybársky výstroj, v druhej hubársky košík a zastal som na pokosenej hrádzi. Dážď práve ustal. Všade okolo mňa už vládlo nádherné, vlhké, oparom zaodeté jesenné ráno. Po mojej ľavej ruke breh jazera obkolesovali tmavé vysoké smreky, tak tesne pri vode, akoby chceli každú chvíľu vbehnúť dnu a prebrodiť na protiľahlú stráň. „Len tam pekne ostaňte, nehýbte sa,“ brzdil som ich nadšenie a chuť brodiť. Vedel som prečo. Na ich prepletených koreňoch, na malých machových plantážach by už mohli rásť... Bacuľaté, voňavé, nehanebne ukazujúce tmavohnedé klobúky. „Ešte chvíľku vydržím,“ týral som sa a krotil chuť vbehnúť tam len tak s hubárskym košíkom.
Na tej krátkej dvestometrovej prechádzke som chcel spojiť rybačku so zberom. Pripravil som si malú prívlačovú udicu, s muškárskou sa medzi smrekmi nedá. Ešte raz som sa rozhliadol po okolí, veď viete, lebo medveď. Namiesto neho ma nedočkavo pohltil smrekový les. Kdesi v diaľke predo mnou zaručal jeleň, navodiac tú správnu atmosféru. Opatrne, dolu zrázom, som sa prikradol až k vode. Popod prevísajúce vetvy, ukrytý pred celým svetom, pozoroval som prvé opatrné krúžky zbierajúcich pstruhov. Koľkokrát som to už zažil, takéto rána, vždy je to trochu iné, ale vždy vzrušujúce a nádherné. Malá zelená plandavka ticho žblnkla pár metrov od brehu a už mi hrdo viedla k nohám prvú rybu. O chvíľku druhú, bol čas posunúť sa trochu ďalej.
Teraz konečne nastala tá chvíľa, ten moment, v ktorý som tajne dúfal. Pomaly sa otočiac pohliadol som ponad koreňové machové koberce. Tvár sa rozžiarila, aj košík sa nedočkavo zachvel... „Dobré ránko,“ zdravili ma traja malí bacuľatí pánkovia s tmavohnedými klobúkmi. Slušne som odzdravil, no a ako sa patrí, starostlivo ich uložil do košíka. „Zober aj mňa, aj ja chcem do košíka,“ skláňala predo mnou bodkovanú červenú hlávku ďalšia nájomníčka machovej plantáže. Pravdaže, slušne som odmietol, ale tak, aby sa neurazila: „Si krásna, predsa len krajšie sa budeš vynímať v lese než v nejakom polorozpadnutom hubárskom košíku.“ Nasledovalo spoločné selfíčko. „Na fejsbúk.“ To ju upokojilo. Odvtedy som to už len nadšene a s úsmevom striedal... Tri nahodenia, pár dubákov a potom, azda sa pstruhy nenaštvali, som sa túlal už len s „polorozpadnutým“ a so zasneným pohľadom dovtedy, kým som nezačal mať obavy o život polorozpadnutého. Či to vydrží, ten náklad radosti a bacuľatých pánkov. Vydržal.
V ten deň som mal ešte jeden plán. O pár kilometrov ďalej, vo veľkom jazere. Tohto roku funguje vo zvláštnom režime, nazval by som ho bizarný. Ráno je naplnené vodou po samý okraj a k večeru ho takmer do polovice pokrýva vrstva lepkavého bahna. Voda pomaly nateká len pôvodným korytom. Čo to robí s rybou obsádkou, to asi nikto hlbšie neskúma a ani nerieši. Stihne sa tá rybia mlaď stiahnuť pri takom rýchlom klesaní do starého koryta alebo o kilometer bližšie k hrádzi, alebo jednoducho v tom bahne skončí...? Veď nevadí, hlavne, že biznis ide. Čerpadlá čerpajú cez deň do hornej nádrže a v noci sa púšťajú turbíny. Vysvetlenie? Všetko vraj zmenila klimatická zmena, cez deň fungujú naplno slnečné zdroje zelenej energie a v noci treba chladiť. Už začínam mať z toho v hlave chaos. A tie ryby sú na tom asi rovnako. Spoločne žijeme v akomsi nevyhnutnom, všeobecnom chaose. Ryby aj my. Ale ako to súvisí z mojím plánom? Jednoducho.
V podvečer sa vďaka bizarnosti a chaosu dostanem na dohodenie muškárskou šnúrou nad kanál, ktorý pretína dno priehrady. Tam sa ukrývajú tie najväčšie ryby. Možno si už na ten chaos zvykli a nestrácajú navečer, keď je voda klesnutá na minimum, chuť do jedla. Naplánoval som si to presne. Hladina v určitom okamihu prestane klesať, chvíľu je pokoj a potom sa začne pomaly dvíhať až do neskorého rána. Na chytanie mám krátky čas, možno jednu, dve hodinky. Teraz. Už polhodinku ticho stojím v studenej vode a opatrne sa rozhliadam. Hody naslepo, šnúra padajúca na hladinu v tom podvečernom tichu by skúseného predátora mohla vyplašiť. Čakám nejaký podnet, možno krúžok, možno zalovenie. Musí sa predsa nejako prezradiť... Predpokladám, že budem mať možno len jeden hod a zároveň si hovorím „ktovie, v tomto chaose“.
Vľavo odo mňa sa spravil nenápadný krúžok. Inokedy by som ho prehliadol. Za pár sekúnd moja podenka sadla zhruba meter od toho miesta. Znovu jemný krúžok a podenka zmizla. To, čo potom nasledovalo, bolo ako sen. Šnúra rezala hladinu, mizla neskutočnou rýchlosťou z navijaka, nasledoval prechod na podkladovú šnúru, jemné šklbnutie a bol preč! Ani sa neukázal. Doplatil som na vlastné lajdáctvo. Raz začas treba výstroj skontrolovať, ošetriť. V ten večer som sa už o nič nepokúšal. Ešte som chvíľku stál uprostred jazera pod večernou oblohou, sfarbenou zapadajúcim slnkom. Prežil som predsa úžasný deň. Nezabudnuteľný. Výstroj síce v tú chvíľu ošetrený nebol, ale dokonale som vyčistil a potešil svoje vnútro, dušu, srdce. To dnes potrebujeme! V tom všeobecnom chaose.
Viliam HUSÁR
PrihlásenieRegistrácia 
