Začiatok augusta priniesol so sebou nielen počasie ideálne na zber húb a plnenie košíkov tými najkrajšími hríbmi, ale aj zmenu, ktorá by mohla prispieť dobrej aktivite rýb. Teda, aspoň sme si to mysleli predtým, než sme sa s Jakubom rozhodli vyraziť na našu ďalšiu výpravu.
nezadaný
31.10.2024 (11/2024)
0
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: NOVEMBER 2024
Počet strán v magazíne: 5
Od strany: 80
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 01.05.2025.
Bolo to akési spojenie príjemného s užitočným. Jakub si vybavil pár pracovných povinností a mne sa tak splnil ďalší z mojich snov, keďže naše cesty viedli za hranice, k bratom Čechom na rieku Labe. Áno, aj Labe bola na zozname mojich prianí, teraz však už splnených, spolu s pekným albumom fotiek do zbierky.
Aby som mohla začať
Dni pred touto výpravou sme mali celkom nabité, takže sa dá povedať, že sme šli z rybačky na rybačku a naše balenie bolo tak naozaj rýchle. Po ceste sme doplnili energiu jedlom a kávou a odrátavali posledné hodiny do cieľa. Dorazili sme vo štvrtok poobede, čo znamenalo rýchle vybalenie a to, že ja som si na tú moju premiéru musela ešte chvíľu počkať. Kým si Jakub vyvážal svoje prúty, ja som zatiaľ pripravovala náš „camp“, miesto kde strávime nasledujúce dni. Boli sme síce iba kúsok od hlavnej cesty, no zašití pod stromami, s výhľadom na široký tok rieky a kopce okolo. Po dlhej a náročnej ceste sme si spravili chutnú večeru a počkali do polnoci, keď si Jakub stiahol svoje prúty s ohľadom na to, že sa tu chytá od 4. do 24. hodiny. Keďže sme boli unavení z cesty, tak sa nám vstávať o 4. ráno veru nechcelo. Preto Jakubove prúty šli do vody trocha neskôr, no a kým on netrpezlivo čakal na prvý záber, ja som bola na ceste vybaviť si český rybársky lístok a oficiálne sa tak mohol začať môj lov.
Prvý kontakt je tu
Cieľ bol jasný, uloviť prvého riečneho kapra. Ľavý prút smeroval pár metrov od brehu, teda tzv. „pod nohy“, kde sa zvykne chytávať aj miestny klenot – Izabela. Zvolila som obyčajnú montáž s dlhším prívesom, keďže pod háčik som sa rozhodla pre Red Demon s penou a čo sa týka zakŕmenia, pár guliek a lopatka partiklu na montáž boli jasnou voľbou. Kým som si chystala druhý prút, Jakubovi sa rozzvučala cievka. To 24 mm medúza z radu Hot Line od značky Carp Inferno spolu s medúzovou pop-upkou prilákali k sebe síce menšieho šupíka, no prvý kontakt bol tu a my sme mohli byť o niečo spokojnejší. Pravý prút som sa rozhodla smerovať viac ku korytu, tam som skúsila dať pod háčik pripravovanú novinku, príchuť škorpión, ktorá mi už priniesla pár pekných rýb.
Chutí to lepšie ako doma
Po výdatnom obede a poobedňajšom šlofíku sa mi pri uchu rozpípal príposluch. Jazda bola pekná, no s neúspešným koncom. Po tom, čo som sa snažila zdolávať rybu z brehu, celé sa mi to odtrhlo v prekážke. Na zúfalstvo nebol čas, takže naviazať, vyviezť a čakať. Keďže počasie bolo všelijaké a vyzeralo to skôr na prichádzajúcu jeseň než rozbehnuté leto, čakanie na záber som si krátila čítaním knihy a popíjaním kávy, ktorá pri vode chutí stokrát lepšie ako doma. Keď sa začítam, tak strácam pojem o čase a v takom prípade ma od knihy vie odtrhnúť len záber a v druhom, tom horšom prípade, súmrak a blížiaca sa tma, keď sa mi písmenká strácajú pred očami. Takto to bolo aj v tomto prípade, takže bol najvyšší čas zavrieť knihu a ešte stihnúť previezť prúty.
Pravidlá treba rešpektovať
Tesne po zotmení a ani nie hodinu po prevezení nás z postelí vytiahol zvuk signalizátorov. Vskutku šťastný moment, najmä po mŕtvom dni s nízkou, až takmer nulovou aktivitou. V hlavnej úlohe Jakub a jeho takmer pätnásťminútový súboj s rybou. Už-už sme sa obaja začínali tešiť z veľkej ryby, keď vtom sa na hladine objavil bezmála 120-centimetrový sumec. Radosť nám teda nespravil, ale aj o tom to občas je. Do polnoci už neostávalo veľa času, preto sme sa snažili byť bdelí, nech nikto z nás nezaspí a stihneme včas stiahnuť prúty z vody. Nastavili sme si budíky na štvrtú hodinu rannú a šli spať. Tu som si uvedomila, aké super to máme u nás na Slovensku s dobou lovu, keďže tento režim v Čechách mi pripadá vcelku náročný. Od 4. do 24. chytať, potom to sťahovať, a takto dookola. Pravidlá sú však na to, aby sa dodržiavali a rešpektovali, takže dosť bolo vyplakávania, proste to tak je a hotovo.
Divoká jazda to zmenila
Krátko po štvrtej sme so zalepenými očami ako-tak vyviezli prúty a šli späť do teplých spacákov. Ráno sme sa zobudili do sychravého počasia, a tak sa nám ani veľmi nechcelo vyjsť z bivaku. Všetko to však zmenila divoká jazda. Medúza nám ukázala svoju moc a Jakub tak zdolal ranného riečneho šupíka z bahenného miesta. Toto miesto bolo zakŕmené len hrsťou guliek na montáž, preto sme sa rozhodli obmedziť zakrmovanie partiklom. Premýšľali sme aj nad zmenou miesta, keďže rybám sa veľmi nechcelo žrať, no upršaná a zamračená sobota nás v tejto myšlienke zastavila, lebo balenie v daždi nie je našou dvakrát obľúbenou činnosťou... Jakub mal informácie od kamošov a známych, ktorí v tom čase chytali v našej blízkosti, že ryba nejde nielen nám, ale ani im, čo nás sčasti upokojilo. Vedeli sme, že nerobíme nič zle a neostáva nám nič iné, len čakať.
Prvý labský! Maličký, ale prvý
Deň plynul pomaly. Spravili sme si chutný obed, neskôr dobrú kávu a čas sme si krátili prípravou montáží na poobednú vyvážku. Dostala sa k nám aj zaujímavá ponuka, či si nechceme zachytať z lode, no a keďže zmena miesta by nás potešila a takáto príležitosť dupľom, neváhali sme ani chvíľu. Za pár minút bolo všetko vybavené a nás tak čakal posledný deň lovu na tomto mieste. Počas dňa sme sa kochali obrovskými loďami rôznych tvarov a farieb, ktoré sa plavili širokým a dlhým tokom rieky Labe. Aktivita na bode mrazu a ja stále bez ryby. Tajne som dúfala, že si na tomto mieste ešte chytím nejakého kapra predtým, než sa presťahujeme. Našťastie som sa aj ja dočkala. Nový deň so sebou priniesol aj môjho oficiálne prvého labského kapríka! Bol síce maličký, no bol prvý a ja som sa tešila, že z tohto miesta neodídem naprázdno. Po chvíli mal aj Jakub záber. Prišiel približne v rovnakom čase ako ten včerajší, z miesta bližšie k brehu a opäť na medúzu. Bol to taký riečny divoch s peknou stavbou tela.
V súboji s riečnym šarkanom
Hoci sa považujem za ranné vtáča, vstávanie o štvrtej ma tu celkom zabíjalo. Pravdepodobne som ešte stále dostatočne nedospala cestu alebo ma len unavovalo to sychravé počasie. Tak či onak, telo si vypýtalo poobedný šlofík a nebola som jediná. Jakub si tiež chvíľu podriemal. V takomto počasí sa spalo naozaj super, až kým nás zo spánku nevytrhla šialená jazda. Kaprík sa statočne rozbehol proti prúdu a ja, ešte so zalepenými očami, poriadne neprebudená, ocitla som sa v súboji s týmto riečnym šarkanom. Jeho vytrvalosť a sila mi dali takú jemnú facku na prebudenie, keďže po tom, čo som ho zbadala na hladine, ma úprimne potešil. Bol o niečo väčší než ten prvý, teda naozaj nádherný. Spravili sme rýchle fotky, dostal pusinku na rozlúčku a bol pustený späť do vody za svojimi kamošmi.
Bára ide na vodu
Blížilo sa naše sťahovanie, a teda balenie vcelku mokrých vecí. S tým sme sa však nejako zmierili, lebo sme sa tešili na to, čo nás čaká. Pri presune na nové miesto sme sa ešte zastavili, dokúpili nejaké potraviny, ak by na nás náhodou prišla kríza hladu, a dorazili na miesto určenia, kde nám Radim s Rochesom dali loď menom Bára na vodu. Naložili sme všetky potrebné veci a touto maskáčovou sympatickou lodičkou sa preplavili do cieľového bodu. Po úspešnom a vcelku rýchlom zakotvení sme šli vyviezť prúty. Počas vyvážania a postupného spoznávania tohto úseku sa aj tu potvrdila nízka aktivita. Nás to však neodradilo a všetko sme spravili čo najlepšie s očakávaním, že naprázdno odtiaľto neodídeme.
Naše ciele boli jasné
Ja som si prišla bo labského lysca a Jakub zas po poriadnu „mambu“. Ani nie po dvoch hodinách od vyvezenia prútov sa Jakubovi roztočila cievka. Medúza fungovala aj na tomto mieste, čím bol aj tento záber dôkazom. Zdolávačku v daždi som si nemohla nechať ujsť a zatiaľ čo Jakub „tancoval“ pomedzi kvapky, ja som tento súboj sledovala v suchu cez ďalekohľad. Celkom dlho tam s ním bojoval, kapor ho vytiahol takmer 150 metrov od miesta, kde to položil, no a keď som zbadala, čo podobral, nemohla som uveriť vlastným očiam. Dá sa povedať, že som mu vymodlila lysca, ktorého som chcela chytiť pôvodne ja. Úplne dokonalý lysec, skoro riadkač, sa ocitol na podložke pred mojimi očami. Vôbec nevadí, že ho zdolal Jakub, pretože tak či onak sme sa z neho tešili obaja.
Labský divoch je môj
Tesne pred zotmením som hľadela na vodu a premýšľala nad tým, že by bolo fajn, ak by nejaký z prútov ešte vystrelil. Ideálne do zotmenia aj kvôli pekným fotkám, ktoré sú za svetla omnoho lepšie. Prút síce vystrelil, no o niečo neskôr, ako som dúfala. Vyššie sily zaúradovali a naše ciele sme si nejakým spôsobom vzájomne vymodlili. Pretože kapra, ktorého chcel chytiť Jakub, som chytila ja. Labský divoch a môj osobák, pri ktorom sa mi tlačili slzy do očí. Samozrejme, nemohla som si odpustiť poznámku, že to mám zato, lebo ja tie veľké ryby nevyhľadávam. Prišiel spod brehu blízko hrany na medúzu s broskyňovou pop-upkou. Po polnoci sme to opäť stiahli.
Jakub trkoce s kačkami
Ráno sa nám vstávať veľmi nechcelo, preto sme prúty vyviezli o čosi neskôr. Jeden prút som sa rozhodla vyviezť pod koryto na tvrdé dno. Skúsila som tam položiť Ronnie Rig s ananásovou plavačkou a zakŕmiť partiklom. Zábery sa dostavili naozaj rýchlo, no boli to skôr kolobežky, než ryby, pre ktoré sme sem prišli. Prúty sme mali obaja vyvezené, nasledovali raňajky a posledných pár hodín lovu. Kým Jakub kŕmil kačky a snažil sa s nimi nejakým spôsobom nadviazať komunikáciu, tak sa mu pri uchu rozozvučala cievka. Svojím zvukom pripomínala vlak so zatiahnutou brzdou, nie záber ryby. Keď som zbadala kapra v podložke, bolo mi to jasné. Dlhý šupík s obrovským chvostom to naozaj parádne roztočil! Nebol jediný a chvíľu potom, čo sme si zaliali poobednú kávu, prišiel z kvalitne zakŕmeného bahnitého miesta ďalší záber. Nasledoval intenzívny súboj Jakuba s prútom, na konci ktorého bol úspešne zdolaný a podobratý pekný šupináč. Mysleli sme si, že bol rozlúčkový a že už nič nepríde. No ja som stále nemala toho svojho vysnívaného lysca z Labe... Kubo predsa povedal, že bez lysca domov nejdeme!
Bez lysca sa nevrátim
Ani sme nešli. Čerešničkou na torte tejto výpravy bol pekný lysec, ktorý ukončil našu výpravu a vďaka ktorému sme mohli ísť obaja domov spokojní a šťastní. Bolo to ďalšie dobrodružstvo a zážitok, na ktorý nezabudnem. Aj napriek veľmi slabej aktivite sa nám podarilo pochytať pár naozaj pekných kúskov a vyťažiť tak aj z mála – maximum.
Daniela MOLČANOVÁ
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
