Poviedka
nezadaný
07.10.2025 (10/2025)
0
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: OKTÓBER 2025
Počet strán v magazíne: 1
Od strany: 97
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Meandre Hrona – dnes sme ich vybrali ako jeden z mnohých našich muškárskych cieľov. Je to už síce viac ako tridsať rokov, ale tá spomienka je navždy uložená v mojom ľudskom harddisku. Rieka, ako kľukatá čiara na chrbte vretenice, vlnila sa v kratších a dlhších oblúkoch naprieč rozkvitnutou lúkou. Kadiaľ tečie, to sme vedeli podľa vtedy nízkych vŕbových kríkov. Zarezávala sa až do ich koreňov, potom akoby sa zľakla, v slalomovom oblúku sa zvrtla späť domov ku Kráľovej holi. Táto jej nerozhodnosť, či sa vybrať do sveta alebo vrátiť sa späť k materi, sa prejavovala naprieč celou lúkou. Umožnila tak vzniknúť rybárskemu raju. Aký paradox, keď vďaka nerozhodnosti vznikne raj! Prišli sme na „neobjavené a nedobyté územie“. Práve vtedy sme začali viazať na jigových háčikoch prvé škoricové nymfy. V podstate napodobňovali schránky potočníkov. Štrkovo-pieskové dno v meandroch predurčovalo túto „muchu“ na úspech. Opatrné pstruhy zabúdali, že majú byť opatrné, zabúdali na všetky dobré rady z pstružieho lexikonu a všetky zvyky. Jednoducho sa jej nevedeli nasýtiť. V momente, keď sa mucha ponorila do prúdu strácajúceho sa pod podomletým brehom, prichádzal záber. Razantný, nekompromisný. Poobedie prebehlo neskutočne rýchlo.
Po ceste späť, pár kilometrov popri riečke, sme vošli do malej dedinky. Zaujal nás splav pod cestným mostom a tichá pláň nad ním. Doznievajúca eufória z predchádzajúcich hodín nás prinútila schmatnúť znovu udice a skúsiť to opäť. Keďže sa začínalo pomaly stmievať, skúsili sme niečo ľahšie. Netypickú a neochytanú bieloriťku. Prvé položenie mušky na hladinu vyprovokovalo prudký záber, tentoraz to ale nebol pstruh. V zapadajúcom slnku sa leskol strieborno-fialový bok ryby. Lipeň a hneď štyridsaťdva centimetrov. V priebehu zostávajúcej polhodiny ich bolo takých viac. Na päťdesiatmetrovom úseku. Rybársky raj sa predĺžil o ďalších pár kilometrov. „Zajtra je predsa nedeľa,“ radostne konštatujeme. Noc bola nekonečne dlhá, ráno vyrážame na prieskum znovu.
O pol ôsmej auto prudko odbočilo z cestného mosta na poľnú cestu vedľa rieky. Nedočkavo vyťahujeme udice. Prvá, druhá, tretia..., kde dofrasa je štvrtá, Mirova, šoférova? Najviac z nás sa sem tešil. Aby mohol prvý chytať, ešte v noci si ju doma pripravil, naviazal muchy – len vstúpiť do vody. Aj lipne sa naňho tešili. Cez drobné krúžky nazerali nad hladinu, kde už je ten rybár s tou neodolateľnou bieloriťkou. Videli ho na brehu, chvíľku tam postával, so skriveným úsmevom sledoval každý pohyb na hladine. V duchu zvádzal boj a prepočítaval všetky za a proti. Miro bol z nás najsporovlivejší a teraz pre chvíľku zábudlivosti má urobiť ďalších dvesto kilometrov. Ísť či neísť? Ťažké rozhodnutie. Veľký lipeň sa už na tú nerozhodnosť nemohol dlhšie pozerať. Zazbieral mu rovno pod nohami a potom už len počul buchnúť dvere na škodovke a rev vzďaľujúceho sa motora. Otočil to v novom svetovom rekorde, samozrejme, benzín nám spravodlivo započítal. Bolo to v poriadku.
Na ten deň dlho nezabudneme. Každý z nás si ulovil svojho životného a zábudlivec dvakrát toľko. V priamej úmere k prejdeným kilometrom. To je tá lepšia forma zábudlivosti, keď si niečo zabudneš a môžeš sa po to vrátiť. Horšia je, keď zabudneš na niečo. Trebárs na opatrnosť. Zrazu sa ocitneš niekde, odkiaľ sa ťažko hľadá cesta späť. Zmena prichádza v sekunde, nečakane.
Tá istá partia o tridsať rokov neskôr. Naše rybárske priateľstvo vytrvalo desiatky rokov, zažilo množstvo životných jubileí, ustálo množstvo zahájení a ukončení sezóny. Vždy s radosťou, dobrou náladou, posledné aj s množstvom pekných spoločných spomienok. Samozrejme, aj s dávkou alkoholu. Nikdy som sa nad tým osobitne nezamýšľal, nikdy sa nič nestalo, funguje to tak v každej partii, akú poznám – rybárskej, poľovníckej, guľášovej... Alkohol sa automaticky vklinil medzi nás. V deň oslavy narodenín, keďže sa čo-to vypilo, sme rybačku odložili a večer sme strávili radostným posedením do neskorých hodín pri praskajúcom ohni. Ráno sme dlhšie dospávali a potom to prišlo. Tá veta... „Ideme to skúsiť na jazero? Ryby berú priam neskutočne.“ „Poďme, veď na guláš sa akurát vrátime.“ Kocky osudu boli hodené.
Za zábradlím, ktoré nepriepustne obkľučovalo celé jazero, sme už videli kamarátov, ktorí to dnes tiež prišli skúsiť. Obúval som si brodiace nohavice, Ďuri sa šiel zvítať s priateľmi a zistiť, ako to dnes ide. Stačilo už len prekročiť to zábradlie. Vtedy vstúpil do deja, ako sa neskôr dokázalo, skrytý zostatkový alkohol. Za tie roky ho prekročil vari tisíckrát... To zábradlie myslím. Presne na tom istom mieste. Jedna noha je už na druhej strane, ešte prehodiť druhú... Prudko ňou švihol, nad zábradlím sa vďaka tomuto razantnému pohybu nohou vyzula teniska. V snahe zachytiť ju, telo zabalansovalo, pošmyklo sa na vlhkom machovom chumáči a nekontrolovateľne sa zrútilo do susediaceho prítokového betónového žľabu. Zrazu sme sa ocitli pre nás v novej, nečakanej, stresujúcej situácii. Môžeš si hovoriť, aký si silný, odolný, ako vieš rýchlo riešiť životné situácie, ale keď pred tebou v jedinej nečakanej sekunde leží po ťažkom páde na hlavu skrútené, bezvládne telo dlhoročného kamaráta... Na toto ťa nik nepripraví. To uvedomenie, že jeho osud závisí od rýchlej lekárskej pomoci nás našťastie vyburcovalo. Dýcha. Stabilizovaná poloha, o chvíľku vrtuľník spúšťajúci na miesto nešťastia lekára. Po krátkej prehliadke a prvej odbornej pomoci, lekár prechádzajúci okolo mňa hlesol so smutno vyčítavým pohľadom: „Cítil som alkohol.“ Nemusel nič viacej povedať. Alkohol. Čo všetko už má na svedomí?! Večná téma. Ale len dovtedy, než zabudneme na opatrnosť a stane sa nešťastie priamo sa vás dotýkajúce. Dnes Ďuri prvýkrát po týždni prehovoril. Veľmi pomaly, ale zrozumiteľne: „Alkohol škrtám, pozdrav všetkých...“ Tak vás pozdravujem! A tiež škrtám. Azda nezabudnem. Držme Ďurimu palce, prosím.
Viliam HUSÁR
PrihlásenieRegistrácia 
