Na diaľnici za hraničným priechodom Rakúsko – Taliansko si môžu prečítať nápis „Benvenuto in Italia“ nielen dovolenkári, ale aj my, zanietení sumčiari, ktorí cestujeme do tejto krajiny aj niekoľkokrát do roka. Naším cieľom však nie sú pláže na brehu mora, ale menšie rieky, prítokové kanály a v nich žijúce sumce...
info
Kategória: Sumčiarina
Vyšiel v čísle: OKTÓBER 2023
Počet strán v magazíne: 5
Od strany: 34
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 27.03.2024.
Karavanom za sumcami
Je štvrtok 27. apríla podvečer a my začíname nakladať množstvo potrebných, ale aj nepotrebných vecí do úložného priestoru karavanu. Keďže ten nie je práve najväčší, zapĺňa sa pomerne rýchlo a musíme začať improvizovať, napríklad sud s nástražnými rybkami ide do sprchy, udice na posteľ, zásoba piva pod sedačku a podobne. Okolo 19.00 opúšťame Bratislavu v zostave: Miloš, jeho syn Filip, brat Rasťo, otec Laci – oslávenec tejto výpravy, plus ja a moja jazvečíčka Lola. Rasťo sa dobrovoľne pasuje do roly vodiča, Laci navigátora a my, zvyšok sediaci vzadu, si zapíname v televízii futbal.
Cesta karavanom síce trvá o čosi dlhšie, ale vynahrádza nám to pohodlnosť a komfort. Nadránom prichádzame do Talianska na mnou vytypované miesto, akurát hladina rieky je podstatne vyššie, ako býva, takže nemôžeme kempovať dole pri vode, lebo by sme museli mať tábor hore pod cestou, čo sa nám nepozdáva. Miloš si zo zadného držiaka na karavane dáva dole bicykel a ide pozrieť po okolí, či nenájde vhodnejšie miesto.
No keď sa asi po polhodine vráti, iba konštatuje, že je to všade rovnaké. Našťastie to tu už veľmi dobre poznám, a preto navrhujem presun ešte o pár kilometrov bližšie k moru, kde mám v zálohe miesto, ktoré sa chalanom bude určite pozdávať viac.
Je skoré ráno zhruba 5.30 a všade je veľmi silná rosa, ktorá spôsobuje, že nech robíme čo robíme, nevieme s karavanom vyjsť spod hrádze na hlavnú cestu. Briežok nie je veľmi strmý, ale plne naložený karavan a mokrá tráva spôsobujú prešmykovanie kolies a chýba nám zhruba meter na to, aby sme vyšli na cestu. Najprv to skúša Rasťo, následne ja, ale podarí sa to až Milošovi a aby nás mohol poriadne vysmiať, tak hneď na prvý pokus je hore a my môžeme konečne pokračovať v ceste.
Je radosť chytať takéto sumce v apríli, o dva mesiace skôr, než začne sezóna u nás na Slovensku.
Sme na mieste a vyvážame
Miesto je voľné a je ešte väčšie, ako si ho pamätám ja. Dávame si rýchle raňajky a nasleduje klasická rutina rozbaľovania sa, viazania montáží, fúkania člna atď. Máme hotovo a najmladší člen výpravy Filip so mnou sadá do člna a ideme vyväzovať trhačky. Pretože sme dvaja, ide nám to pekne odruky a ani nie za polhodinu máme vyvezené. Rieku, na ktorej lovíme, považujem hlavne za nočnú, takže záber cez deň nečakám, ale zato feeder ide veľmi pekne a postupne si dopĺňame nielen nástrahové rybky, ale Filipovi sa darí chytiť aj zopár miestnych kaprov.
Prvý deň ubehol pomerne rýchlo a čoskoro sa začne stmievať, tak idem ešte klasicky skontrolovať všetky nastražené rybky, nech máme istotu, že všetko je presne tak, ako má byť. Únava z cesty a celého dňa na slnku urobila svoje a postupne sa poberáme spať. Chalani do karavanu a ja klasicky do postele pri udiciach. Aj ma volali, nech idem spať tiež do karavanu, veď príposluch od udíc v pohode dočiahne, ale to už by mi nepripadalo, že som na rybách.
Sprava: vedúci zájazdu Miloš, najmladší člen výpravy Filip, oslávenec Laci, šofér Rasťo, ja a Lola, ktorú sme takmer zabudli v Rakúsku na pumpe.
Na začiatok super súper
Ležal som možno desať minút, keď konečne prišiel prvý záber tejto výpravy. Udica jemne zahrkala a následne sa začala pekne sklápať… Ukážkový záber od sumca. Miesto za potopeným stromom s hĺbkou 3,5 metra nesklamalo a mne leží na podložke sumec niečo cez 160 cm, čo je na začiatok úplne super. Do rána prichádzajú aj ďalšie zábery, ale sumce sú už o čosi menšie. Doobeda beriem do člna Miloša a Filipa a spoločne vyplávame asi kilometer nad náš tábor, kde začíname vábiť. Podľa sonaru sú sumce celkom aktívne a je ich tu pomerne dosť, no keď príde záber, je to len metrový dorastenec. Zasa jeden z tých dní, keď pripláva sumec k nástrahe, oťuká si ju a rýchlo sa otočí späť ku dnu. Až keď sa plavíme späť do tábora, všimnem si na sonare jeden veľmi podstatný detail, a to teplotu vody. Je 18,4 °C, čo je ideálna teplota na začatie jarného výteru sumca, tak už začínam chápať, v čom je problém.
Môj nový osobák, na ktorý som čakal viac ako 13 rokov.
Sumčiari aj futbalisti
V minulosti som tu už raz počas výteru chytal a nech som robil čokoľvek, nešlo to. Vtedy ma zachránilo presťahovanie sa na hlavný tok Pádu, kde bola voda o čosi studenšia. No v tomto prípade sa nám určite sťahovať nechce, predsa len to nie je iba rybačka, ale aj oddychová dovolenka. Teda len do chvíle, než Filip vytiahne z karavanu malé futbalové bránky… Berieme príposluchy a pod hrádzou za cestou sa začína poriadny futbalový zápas. Zaujímavosťou je, že všetci štyria sme v minulosti hrali futbal na profesionálnej úrovni (Rasťo a Filip ešte aj hrajú), takže o góly a pekné akcie nie je núdza. Výsledkom 10:8 a podaním rúk zápas ukončujeme a ideme sa opäť venovať predvečernému prevezeniu udíc.
,Život alebo smrť“
K trhačkám pridávame dve udice na podvodné plaváky, nech prechytáme aj dno. Lenže nasledujúce ráno konštatujeme, že to bolo úplne zbytočné. Noc bola bez záberu a ja začínam tušiť, že toto nebude až taká úspešná rybačka, ako tie predošlé. Ale aj tak je tu príjemne a užívame si to na maximum, počasie nám praje a hlavný šéfkuchár Laci sa o nás vzorne stará. Keď už som ho spomenul, sme tu na jeho počesť, teda Miloš mu venoval túto rybačku s názvom „Karavanom za talianskymi sumcami“ ako jeden z darčekov k jeho nedávnej sedemdesiatke. Aj preto začínam špekulovať, viažem nové montáže a kompletne prerábam všetky udice. Je pred nami posledná noc a bol by som rád, ak by sa mu podarilo zdolať dákeho sumca. Tentoraz ide so mnou do člna Rasťo a svoje udice si nechávam ako posledné. Keď už sú všetky ich prúty vyvezené, púšťame sa dolu riekou a ja si vravím, že dnes v noci to skúsim tak ďaleko od tábora, kam až ma pustia šnúry. A vďaka navijakom Penn Spinfisher 10500 je to viac ako 250 metrov! Nachádzam si tu jeden zaujímavý strom, pod ktorým je jama a celkom sa mi to miesto páči. Keď potom vyšponujeme trhačku a nastražím pleskáča, trošku sa mi to nepozdáva, lebo plavák je presne v prúdnici a bojím sa, že sa naň nabalí množstvo plávajúcej trávy, no Rasťo mi hovorí, život alebo smrť“, čiže buď, alebo – a má pravdu.
Tento sumec je síce z Malého Dunaja,
no aspoň nebolo zbytočné viazať tú
montáž na podvodný plavák v Taliansku
a keď som ju našiel v taške, nedalo mi nevyskúšať ju u nás doma.
Eufória dosahuje maximum
Po zotmení sedíme v kreslách a užívame si pomerne teplú aprílovú noc, keď asi o 22.30 to zrazu príde… Razantný záber na spodnú udicu. Až taký razantný, že mám problém vytiahnuť prút zo stojana a sumec si napriek utiahnutej brzde navijaka berie posledné zvyšky šnúry. Je mi jasné, že mám dočinenia s veľkou rybou, aj preto doslova skáčeme s Milošom do člna a vyrážame za sumcom. Počas plavby musíme dvakrát zastaviť a uvoľňovať šnúru z prekážok, kde sa počas ťahu zarezala. Prút Madcat Deluxe G2 dostáva poriadne zabrať, no šnúra 8-braid našťastie drží a my sme o chvíľu nad rybou. Keď prvýkrát uvidím vo svetle čelovky hlavu tohto sumca, doslova sa mi roztrasú kolená. Nasleduje zopár posledných výpadov a ani neviem ako a na prvýkrát chytám sumca za čeľusť a spoločne ho prehadzujeme do člna. Je to tam – práve v tejto chvíli mi leží v člne môj nový osobák! Eufória dosahuje maximum a asi aj preto sa po zapnutí motora omylom neplavíme späť do tábora, ale presne opačne, ďalej po prúde rieky. Uvedomujem si to, až keď spoza zákruty uzriem svetlo z mesta… Celkom nás to pobavilo. Po priplávaní do tábora dávame sumca na podložku a nasleduje jeho meranie. Meter ukazuje 210 cm! Keby sme mali čo, asi by som si aj nalial minimálne jeden na oslavu. Kvôli rannému foteniu sumca vyväzujem, predsa len sú fotky za svetla krajšie a viem, že lano s pogumovanou úpravou sumcovi neublíži, skôr sa pod brehom, kde voda až tak netečie, zregeneruje po zdolávaní.
Kde je Lola?
Ráno ho nafotíme a následne pustíme presne tam, kam takéto ryby patria – späť do rieky. Neodsudzujem rybárov, čo si privlastňujú sumce, ale maximálne do 120 – 130 cm, trofejná ryba patrí vždy naspäť. Už nám zostáva len pobaliť a ide sa domov. Poslednou perličkou tejto výpravy bolo, ako sme takmer zabudli Lolu v Rakúsku na pumpe. Pri každom jednom zastavení a následnom odchode z prestávky som vždy skontroloval, či je aj ona v karavane, tentoraz ma akurát niekto poprosil, nech mu podám minerálku z chladničky a len čo sme sa dali do pohybu smerom na diaľnicu, Miloš si všimol, že Lola práve vchádza dovnútra na pumpu. Takže o ďalší kuriózny zážitok, na ktorý budem spomínať, viac.
V tomto prípade plaváky plnili dve funkcie:
po prvé, vďaka nim sa ľahšie došponuje
trhačka a po druhé, keď aj plávajú po rieke tráva alebo nečistoty, zastavia sa na plaváku,
nie až na nastraženej rybke.
Reprezentujeme známe značky
Doma som sa dlho neohrial, a to zásluhou telefonátu od parťáka Borisa: „Domino, neotočíš so mnou Taliansko na predĺžený víkend?“ Mňa teda veľmi prehovárať netreba a odpoveď je jasná: „Ideme!“ V tomto prípade sme začali na jednom pomerne veľkom kanále a kým som ja rozkladal tábor, Boris vybehol presonarovať dno a zobral si aj prívlačovú udicu, že si pod elektrárňou chvíľu zahádže. A to by nebol on, aby sa nevrátil so sumcom, takže začíname dobre! Poobede idem na čln ja s vábničkou, sumcov som chytil viac ako desať, ale najväčší mal tak 90 cm, čiže som to považoval za zbytočné míňanie nástrah. Počas toho, ako som vábil, dal som sa do reči s partiou mladých miestnych prívlačiarov a pozval som ich k nám na miesto. Je známe, že Taliani sú veľmi pohostinný národ a svedčí o tom aj to, že dvaja chalani z tejto partie odbiehajú do obchodu a vracajú sa s fľaškou miestneho rumu a obloženou misou s prosciuttom a syrmi od výmyslu sveta. Tým, že ja chytám pod značkou Madcat a Boris pod značkou Jakuba Vagnera – Vagner fishing, chalani sa tešia z možnosti okukať a pochytať si novinky, ktoré ešte nie sú v predaji a zatiaľ ich len testujeme.
Ten večer bol veľmi príjemný a aj napriek jazykovej bariére sme „kecali“ až do polnoci a dodnes si píšeme na instagrame. V noci prišiel len jeden záber, ale svojou lenivosťou som sa o sumca pripravil. Nechcelo sa mi ísť zdolávať z člna a namiesto toho som sumca nasilu preťahoval cez plytčinu, kde som ho, samozrejme, stratil. To miesto nebolo úplne komfortné a hlavne nemalo žiadny tieň, čo pri jasnej oblohe a májovom slnku znamenalo iba jedno – sťahujeme sa. Udice len narýchlo do auta, čln na strechu a ide sa inde.
Prvý sumec rybačky karavanom
za talianskymi sumcami je tam.
Ranný záber ako odmena
Nové miesto je top, pretože je to meander a obrovská zákruta na rieke, kde neviem, kam by som to chcel vyviezť skôr. Boris si berie spodnú časť rieky a ja vrchnú. Zábery na seba nenechajú dlho čakať a už poobede zdolávame sumce, no všetky podobnej veľkosti okolo 110 cm. Pri zotmení zdolávam tiež jedného takého a z celodennej únavy sa mi akosi nechce ísť znovu vyvážať. Nebyť toho, že ma Boris podrypne, fakt nechám tú udicu opretú o krík, no premohol som sa a vyviezol, aj keď len kúsok od brehu na prvý strom, čo ma ani neviem prečo zaujal. O polnoci konečne príde trošku lepší sumec, ktorému chýba pár centimetrov do 150 a tentoraz už fakt nejdem vyvážať. Vyslovene sa mi nechce, keďže to bola udica, ktorá bola vyvezená ďaleko proti prúdu. Odmenou za to, že som večer vyviezol aspoň ten posledný prút, je ranný záber od sumca s dĺžkou 193 cm. Takého bojovného sumca som veľmi dlho nechytil a do poslednej chvíle som ho nevedel odlepiť od dna rieky, kde už pod nohami bola hĺbka 8 metrov.
Najdôležitejšia časť lovu sumcov – kvalitné a pevné antistatické háčiky.
Montáže viažem výlučne iba
z „nášho“ fluorocarbonu,
šnúru som na koncovú montáž nepoužil niekoľko rokov.
Niekomu sme vypálili rybník
S miestom sme boli maximálne spokojní, ale len dovtedy, kým na hrádzi nezastavilo policajné auto a veľmi nepríjemná talianska carabinierka od nás chcela, nech odvezieme auto do mesta (neporušili sme žiadny zákaz, bežne sa chodí na toto miesto chytať). Vtedy sme si uvedomili, že ráno sa pri nás zastavil miestny rybár a evidentne bol nahnevaný, že dáki Slováci chytajú na mieste, kde chcel ísť loviť on… Tak si myslíme, že ju zavolal na nás práve on. Auto sme nechceli mať mimo dohľadu, tak sme sa pobalili a ako sme išli preč, míňali sme na ceste práve toho spomenutého domáceho rybára, ktorý už smeroval na voľné miesto…
Sumcov je dosť, ale…
Na jednu noc sme skúsili ešte jednu malú rieku, ale už bez úspechu. Nie veru, nie je to tu tak, že kde sadneš, tam zachytáš, ako si niektorí myslia. Áno, sumcov je tu dosť, ale treba špekulovať a využívať svoje sumčiarske skúsenosti na maximum, predsa len sa tu loví veľmi často a sumce už veľmi dobre poznajú, čo je to háčik.
Znovu na ceste V poslednom čase som mal obdobie, že som nevedel čo skôr a trošku som nestíhal. Aj preto píšem tento článok tak, že sedím v aute na sedadle spolujazdca, na kolenách mám notebook a odrátavam hodiny, kedy už budeme v cieli – kde inde ako v Taliansku! Takže pozdravujem z rakúskej diaľnice a o tom, ako sa nám bude dariť tentoraz, dočítate sa nabudúce.
Pokračovanie nabudúce.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
