Poviedka
nezadaný
09.01.2026 (1/2026)
0
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: JANUÁR 2026
Počet strán v magazíne: 2
Od strany: 132
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Kto je to „vládca“? Keďže sme rybári, tak napríklad v rieke, v jazere... Väčšinou je to dravec, ktorý na svojom území vládne svojou silou, dravosťou. Je nekompromisný, neľútostný a zasiahne vždy, keď je ohrozené jeho lovisko, jeho moc. Vládcom sa stáva rôznymi spôsobmi. Rybár zdolá starého vládcu časti rieky, v krátkom čase sa tam objaví nový vládca, nikto však nemá ten úživný kus územia navždy. Za svoj život vybojuje stovky veľkých aj menších súbojov a vládcom sa stáva len víťaz súboja. Stretnúť alebo uloviť vládcu, býva väčšinou jedinečným, zriedkavým, ale nezabudnuteľným zážitkom. Mal som tú česť spoznať, dokonca zviesť súboj s niektorými vládcami. V rieke to určite boli stretnutia s hlavátkou. Najpôsobivejšie boli tie nečakané, mimo hlavátkovej sezóny. Udialo sa to takmer vždy na rôznych úsekoch Hrona. Jedna takáto ryba sa mi občas zjavuje aj v snoch...
Sedel som ticho na brehu rieky, niekde nad Ľubietovským mostom, voda mi jemne omývala brodiace nohavice a čakal som, kým začne podvečerný zber. Potočníky už pomaly začínali poletovať nad hladinou, každú chvíľku to začne. Napodobenina z jelenej srsti sa už nedočkavo chvela na nadväzci. „Idem na to,“ pomyslel som si, určite sa mi podarí vyprovokovať dákeho pekného lipňa aj skôr. Potočník zo srsti súhlasne prikyvoval, túžil si zalietať ako jeho živí bratranci, jemne pristáť na hladine, vyprovokovať lipňa, možno si nájde aj kamošku. No nestihol vzlietnuť. Lipne, ktoré poletujúce potočníky prebrali z letargie prvé, vydráždili svojimi manévrami k útoku vládcu tohto úseku rieky. Voda sa tri metre od nás prudko zvírila, zreteľne som videl chrbát ryby a znovu som sedel na zadku. Fú! Tak to bola ryba! Väčšiu som dovtedy na Hrone nevidel. Zalovenia sa zopakovali v krátkom časovom slede ešte asi dva razy. Predpokladaný zber sa dnes už asi konať nebude. Lipne majú teraz úplne iné starosti. Lenže to nebolo všetko. Očakávajúc ďalší prudký útok vyhladnutej ryby, lebo priznávam, bolo to vzrušujúcejšie, ako oklamať v tej chvíli lipňa, postrehol som periférne vľavo od seba jemný pohyb. Proti prúdu rieky, popri brehu sa pomaly sunula obrovská ryba. Akoby ma vôbec nevnímala. Zastala na mojej úrovni a ja som mohol prvýkrát pohliadnuť do očí, teda skôr do oka, pravdepodobne vládcovi celej rieky. Pozorne si ma prehliadol, a to oko akoby vravelo: „Mal by si už vypadnúť. Vyrušuješ pri...“ Nedohovoril, švihol chvostom a tentoraz rovnako ticho, ako sa objavil, tak aj zmizol. Nechápal som, čo tak nečakane a nehlučne. Vtedy za mnou zaprašťalo raždie a objavil sa prichádzajúci rybár. „Už zbierajú?“ znela jeho prvá otázka. „Ešte nie, možno dnes už ani nebudú,“ hlesol som a potichu sa vzdialil. Nechcel som ho upozorňovať na tú nádhernú rybu. Nechal som to na ňu. Ak bude chcieť, ukáže sa mu. To, že som mal tú možnosť, som bral, akože som bol poctený. Stretol som vládcu riadiaceho sa zákonmi prírody, vzbudzujúceho rešpekt, ale aj svojím rybacím prejavom, múdreho. Veď nikto o ňom doteraz nevedel. Zbytočne sa neukazoval, nebúchal si do pŕs, aký je silný a čo všetko dokáže. Na počudovanie, lipňov na tomto úseku bolo stále dostatok. Aj veľkých. Rieke sa darilo.
Večer som sadol za počítač, že čo moji rybárski priatelia, ako si nažívajú v dobe politických samovládcov? Prvé, samo od seba nabehlo video s politickým vládcom, ktorý by chcel možno vládnuť ďalších sto rokov. Podľa svojich zákonov. Rýchlo som preklikol na obľúbený kanál. Pobavil som sa na krátkej snímke z Troutky. Vládkyňa jazera, metrová, vypasená šťuka Matilda, si pohodlne hovela uprostred veľkého zhluku dúhakov. Z toho záberu vyžaroval pokoj, ba dokonca až porozumenie. Na druhý deň som z paluby škunera, ktorý je ozdobou arény, opatrne nazeral do hĺbky. Pstruhy si pokojne postávali na tom istom mieste ako včera, Matilda nikde. Ale predsa! Zvedavá ženská... Pomaly a čoraz zreteľnejšie sa rysoval jej obrys, až zastala tesne pod hladinou uprostred oddychujúcich pstruhov: „Čo tu očumuješ, nevidíš, že oddychujeme? Mal by si už ísť.“ Vyzerala väčšia ako včera, vzbudzujúca rešpekt a úctu. Nechcel som rušiť, nuž som sa porúčal.
Zvedavosť ma hnala rovno do rybárskeho obchodu, kde vládnu Bobka s Radom. Troutka je ich srdcovka. Boba sa len zasmiala, vytiahla foťák a hovorí: „Vládkyň tu máme viac. Na pláži šéfuje Pamela,“ nasledovala fotka z jari tohto roku. Dlhá, predlhá, štíhla, elegantná šťuka, už len bikiny a tiež by ju brali do Baywatchu. Potom fotky Matildy, tiež z jari, dnes už je zrelá do výzvy na chudnutie. Pred dvomi týždňami dala o sebe vedieť posledná z trojice, Klotilda, o ktorej dovtedy nemal nikto tušenie. Po pozretí tej fotky by som už v lete nevyplával na bellyboate krížom cez jazero. Tri vládkyne, tri nekompromisné predátorky vo vode plnej pstruhov a plotíc. Vládnu asi dobre, Troutke sa tiež darí, ako aj ich obchodu. Tu nechcem znovu povedať, že mu vládnu, tam sa skôr hodia slová, že slúžia. Nám, rybárom... Ani to nie je úplne správne slovo. Dávajú viac. Kto sem už raz zavíta, rád sa vracia. K pohode sa pomaly pridáva aj priateľstvo.
Keď už niekto chce silou mocou vládnuť, nech vládne múdro, k spokojnosti ľudí tejto krajiny. Možno by to mal byť vodca, ktorý strhne svojím príkladom, životným príbehom. Možno by nemal vládnuť, skôr by sa hodilo tiež slovo slúžiť, šíriť úctu a priateľstvo. Zabezpečiť prosperitu. Azda príliš veľa slovíčok... Ale možno sa tak v novom roku stane. Tak toto by som vám chcel popriať – priateľstvo, spokojnosť, slušnosť, prosperitu. Tiež niekoho, kto nám v tejto krajine, bude v dobrom slova zmysle „slúžiť“. Je to len na nás.
Viliam HUSÁR
PrihlásenieRegistrácia 
