Kde bolo, tam bolo, za troma horami a troma dolinami, či ako to bolo, skrátka na kopci, kde bol ten hrad, žil kráľ Ľavoslav – na tom kopci a hrade a bol vášnivým rybárom. Nemal tri dcéry, iba dve, no podaril sa i jeden syn, ktorého zvali Maruš. Nie Maroš, fakt Maruš ho zvali, prisahám!
nezadaný
29.12.2024 (1/2025)
0
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: JANUÁR 2025
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 28
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 30.06.2025.
Zápletka
Jedného jesenného večera si kráľ Ľavoslav dal zavolať všetky tri ratolesti do najväčšej sály hradu, kde oddychuje i kraľuje z kráľovského kresielka, aby sa presvedčil, akú lásku k nemu dietky chovajú. Skrátka, bol už starý ujo, dáme. Prišla Barbora, Vanda i Maruš. Fakt Maruš, nesmejte sa a nechajte ma rozvinúť dej. Všetci došli so slúchadlami v ušiach, no kráľ ich požiadal aby boli off. Stalo sa.
„Dcéry moje najmilšie i ty Maruš, zavolal som si vás sem, odkiaľ riadim všetok svoj ľud poddaný, aby som sa presvedčil o tom, ako ma vy ako kráľa i otca ľúbite! Tak šup, vravte!“
Prvá prišla na rad Barbora i šepla: „Otecko môj najväčší a najkrajší, ja ťa rada ako osemložiskový drevený navijak, môj kráľ!“ „Múdro vravíš, Barborka, ďakujem ti. A čo ty, Vanda?“ Vanda vybrala slúchadlo z ucha a rečie: „Tatko kráľ, ja ťa rada ako fejsbúk s instagramom dokopy!“ „Fíha!?“ – potešil sa kráľ, lebo to naozaj nečakal!
Uvelebil sa šťastne v kresielku, pohladil si bradu i zazrel na Maruša. Maruš vedel, že i on musí niečo z huby vypustiť, nuž dal: „Pán kráľ, ja ťa rád ako červa!“ V sále nastalo hrobové ticho, myši húfne utekali do dier, potkany ešte zvažovali... Keď sa odrazu kráľovstvom ozval zúfalý krik: „Čóóóže? Ako červa? A von z môjho kráľovstva, von z môjho hradu, ty Maruš jeden nepodarený! Už nie si mojím synóóóm!“
Maruš si pobral svoje rybárske náčinie a pakoval sa z hradu. Blúdil lesmi, prešiel sedmoro riek, devätoro osád, až natrafil na kráľovstvo Červomila, ktorý ho prichýlil vo svojom podzemí. Náš pán kráľ z toho hradu na kopci ešte nevedel a ani nemohol tušiť, že Maruš uzavrel neskôr pakt s kráľom podzemia Červomilom.
Rybačky Ľavoslava i Maruša
Celý tento incident sa udial na hrade koncom novembra a ľud pod hradom od šťastia šajbovcami maľoval na hradné múry červy, no z prameňov viem, že všetci zúčastnení neskôr skončili v trestnici hradu a boli obšťastnení bičom na dereši do červena. Slovo červ sa nesmelo v hrade a jeho okolí ani len vysloviť, šepnúť, ba ani umelecky znázorniť na múroch toho hradu! Tak veru, stará mati vraveli. No a v kráľovstve sa začali diať prapodivné veci. Červy zmizli, nebolo ich nikde, tobôž nie v kráľovskom hnoji.
Kráľ Ľavoslav hneď na prvej rybačke na rieke pohorel. Bez červov, ktoré nevedel zohnať aj napriek tomu, že dal popraviť sedem (pre šťastie) nešťastníkov, ktorí kopali bezvýsledne v okolí skoro dva týždne. Neskôr vyhlásil na kopci s hradom, že toho, kto ho obšťastní červami vyváži zlatom i koláčmi z vychýrenej hradnej pekárne. No bez výsledku. Zlata bolo, červov nie a dereš fachčil na tri zmeny.
Naopak, náš Maruš si na rieke rybársky užíval. Červov mal habadej, kráľovi podzemia Červomilovi sľúbil, že sem-tam niečo zmäsí a donesie do kuchyne. Stalo sa, rybky na červy brali, Maruš bol vysmiaty ako lečo, Červomil nestíhal piecť... A náš pán kráľ? Aj napriek tomu, že lovil na slaninku, kúsky syra, varené krúpy či na kúsky šupiek z pomaranča, ktoré loďami a kočmi šli z Kuby na hrad skoro rok, do ďalšieho novembra neulovil ani hrúzika. Nebol červ, nebola ryba a kráľ chrlil síru. Zosmutnel, ochorel, drevené bolonézy pokryli siete pavučín...
Pán kráľ oľutoval
Prešiel rok, prešli dva, hrad bol v smútku, dcéry na fejsbúku a instagrame, kráľ slzil. Vedel veľmi dobre, že v nadchádzajúcej zime sa bez červa nepohne, rybku neuloví. Mrzelo ho i to, že Marušovi ukrivdil, keď ho vyhnal z hradu, toho na kopci. Ani pod hradom už nikoho nebavilo maľovať grafity červov na múry, ľud biedny nemohol pytliačiť na rieke, lebo červov nebolo, a preto nebolo ani rýb.
Červomil, vládca všetkých červov usúdil, že Maruš sa musí vrátiť domov, pretože je ten pravý čas. Povolal ho i riekol: „Maruš môj premilený, ako princ si vytrpel v divočine až-až! Je čas vrátiť sa domov na hrad na tom kopci!“ Maruš najprv nechápal, no Červomil mu všetko vysvetlil... Ako ryby neberú na žiadne iné nástrahy, aký je kráľ Ľavoslav smutný a ako sa ľud poddaný napravil a už nepytliači. Maruš vedel, že je naozaj čas sa prinavrátiť. No s prázdnymi rukami? Červomil riekol: „Červov na ryby si mal u mňa dosť, rieka aj ryby v nej to vedeli a niečo sme spolu aj zmäsili. No teraz ti dám vzácny dar!“ Vytiahol z hlineného šuflíka neveľké plátenné vrecko i povedal: „Maruš, darujem ti čarovné vrecko. Ak ním potrasieš raz, vypadnú z neho červy ružovučké, ak dvakrát, vypadnú červy biele, kostné! Nech sa tak stane!“
Maruš poďakoval, rozlúčil sa s Červomilom a baletným krokom šiboval na ten hrad na tom kopci. Pred hradnou bránou ho zastavila hradná stráž, že akože čo tu chce, na tom hrade na kopci. Maruš riekol: „Čo ma nespoznávate, banda jedna odčervená! Veď to som ja, Maruš a nesiem kráľovi vzácny dar, dar nad zlato. Červovak!“
Bolo že to radosti!
Ťažké drevené brány na tom hrade na kopci sa otvorili a Maruš si vykračoval ako páv po hradných chodbách ku kráľovi. Ľudu poddanému, zbičovanému padla sánka, podobne aj kráľovi Ľavoslavovi pri pohľade na zdatného, vyšportovaného Maruša. „Syn môj, Maruško, odpusť mi, odpusť starému ujovi, prosím...“ Maruš odpustil.
Vysvetľoval, ako po tri roky mäsili s kráľom Červomilom všetko živé z rieky, samozrejme na červy, i ako mu podaroval čarovné vrecko, aby už nikdy červy na hrade na tom kopci nechýbali. Radoval sa ľud biedny, po troch rokoch prvýkrát nebol zbičovaný na dereši. Všetci sa radovali a ľud opäť raz stískal šajbovce a na múroch pribudli nápisy ako „Maruš na hrad!“, „Nech žijú červy!“, no stará mati hovorili, že i také oplzlé „Dosť bolo dereša!“ Do tanca hrala kapela Červené červy, kráľ i ľud sa zabávali, prúdom tiekla červovica a piekli sa barance. Barbora s Vandou točili nové video pre hradný kanál Castle Worm 1.
Na druhý deň už kráľ lovil ryby z jednej strany rieky, z druhej ľud, ktorého občas rezko naháňala rybárska hradná stráž, aby opäť raz skončil na dereši. Odrazu bolo rýb habadej. Kráľ sa zbavil zlata, fičal už totiž na bitcoinoch, Marušovi drbol na lebku kráľovskú korunu a všetci boli v pohode. Mešec sypal červy a ryby už nikdy nechýbali na kráľovských stoloch ani v chudobných príbytkoch. Tak veru!
Zazvonil zvonec a červivému príbehu je koniec! Veru, tak mi to stará mati vyprávali... Prisahám!
Kráľa s Marušom necháme, nech si lovia na červy a posunieme sa k mojej praxi na rieke v zime. V stručnosti opíšem dve posledné a riadne odlišné rybačky na plávanú na Hornáde.
Moje novembrové rybačky
Prvá sa uskutočnila 17. 11. v riadnom nečase pri vonkajšej teplote jeden stupeň nad nulou a teplote vody 3,5 stupňa. Zamračený mrcha deň i poctivý nárazový južný vietor dotvárali ozajstnú zimnú atmosféru po vcelku teplej a teplotne vyrovnanej jeseni. Zámer bol odloviť na rieke bez živej nástrahy a porovnať účinnosť jednotlivých nástrah. Deň pred rybačkou som si pripravil: kúsky (kocky) slaninky veľkosti cca 4 × 4 mm, kúsky parenej syrovej nite (4 mm) a varené stredne veľké krúpy (variť 6 minút). Všetko ako vždy, montáž, miesto... Po troch hodinách lovu a obmieňaní nástrah som zaknihoval jednu veľkú nulu ako náš spomínaný kráľ. Hanba-nehanba, mastil som domov premrznutý a bez záberu. Samotná montáž nefungovala, pretože menší dvojgramový plavák nárazový vietor brzdil a v istých momentoch aj posúval proti prúdu. Pri použití ťažšieho plaváka to už nebolo ono, čo vadilo aj mne a zrejme aj rybám.
Druhá rybačka, v posledný novembrový deň po dvoch týždňoch, už bola iná aj napriek tomu, že opäť úradoval vietor, samozrejme, statočný košický severák. Vonkajšia teplota šesť stupňov nad nulou, teplota vody sa výrazne zmenila na plus 5,5 stupňov. Chcel som si zachytať, neživé nástrahy ostali doma, naopak pribudli červy, a to dendrobeny i biele kostné. Začal som červenými. Prvá rybka – jalček hlavatý bol na brehu asi po pätnástich minútach. Tiež to nebolo nič extra, no postupne som pridával na svoje konto viac druhov rýb. No aj pri tejto rybačke som zaznamenal výrazný rozdiel v apetíte rýb. Ryby negovali biele kostné červy (o tie mali záujem iba plosky pásavé) a uprednostnili červy červené, s voľným koncom na háčiku. Postupne som zdolal jalce hlavaté, podustvu, ploticu a viac krásne vyfarbených ostriežov, všetko v prúde i blízko neho. Krásna zimná rybačka (síce v silnom vetre) a z mojej strany spokojnosť. Iná ako tá prvá.
Tu mi nedá podotknúť, že na väčšine zimných rybačiek mi červy nechýbajú, pravdaže, ak si ich viem zadovážiť. Podľa počasia sú na tom niekedy lepšie biele, inokedy zas červené červy. Málokedy sa mi stane, že biela ryba ide na obidva druhy naraz. No keď ich niet, nastáva tá zloba v podobe nástrahy neživej. Netvrdím, že sa nedá, no je to väčšie trápenie, pretože ako som spomínal, lovím predovšetkým v prúdoch a nevyhľadávam pokojnejšie úseky rieky. Viem dobre, že aj tam ryba je, no prúdy sú prúdy a tie ja rád...
Niečo do zátvorky
Veľkosť nástrah volím podľa veľkosti háčikov, ktoré pri love používam (v tomto prípade som použil veľkosť č. 10, Hayabusa, Owner) – nástraha dobre sedí v oblúčiku háčika a nepadá, čo je dôležité. Cieľové ryby lovu sú podustva severná, jalec hlavatý, nosáľ sťahovavý plus druhy, ktoré sa pripletú pri love – pstruh potočný, ploska pásavá, plotica červenooká či ostriež zelenkavý. Na zimnú rybačku a túto podhorskú rieku mi to úplne stačí. Človek sa zabaví. Lovím naľahko, jemným dvojgramovým plaváčikom, reťazou štyroch bročkov na dováženie, 35 – 40 cm tenkým nadväzcom (0,08 – 0,10 mm), ktorý je dôležitý pri úspešnom love týchto druhov rýb. Úplne jednoduché a vzhľadom na to, že som amatér, srandy ako krmivo negujem. Plávaná spôsobom „čo rieka dá“ v konkrétny deň, mesiac, v rôznych situáciách, stave toku aj poveternostných podmienok mi úplne vyhovuje, no občas sa stáva, že od vody odchádzam naprázdno, rozumej, bez záberu. Sú aj také dni a na vine nie je neživá nástraha, skôr počasie. Dobre viem, že už nasledujúca rybačka mi prinesie veľa krásnych rýb z rieky po ešte krajších záberoch a všetko sa zmení k lepšiemu.
Prajem vám všetkým veľa šťastia v novom roku 2025, nebuďte zlí na svoje dietky, aby ste raz nedopadli ako kráľ Ľavoslav a hlavne bez červov.
Jaroslav ONAČILLA
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
