Naša expedícia sa začala koncom leta, keď sa mi v hlave zrodil nápad splniť kamarátovi jeho sen a vyraziť s ním na lov hlavátok. Získať povolenie na lov Kráľovnej – hlavátky nie je ľahké, a tak som oslovil môjho dobrého kamaráta Janka Lehockého, ktorý vedel čo a ako a dokázal všetko zariadiť...
nezadaný
29.12.2024 (1/2025)
0
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: JANUÁR 2025
Počet strán v magazíne: 7
Od strany: 16
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 30.06.2025.
Cez prekážky ku rybám
Pretože prevažne chytáme UL technikou, tak náš „vercajk“ nespĺňa zákonom stanovené podmienky, a to hlavne nástrahy a ich veľkosť minimálne 15 cm. Vyslal som také veľké SOS pánovi 3Stanovi (voblery), Radkovi Paulíkovi (gumy) a Martinovi Bradovi (jigstrímre), aby mi chlapci pripravili poriadne nástrahy. A naozaj, postupne začali chodiť nástrahy, dopĺňali sa karabínky a podobné drobnosti a ja som si začal uvedomovať, že roky zanedbávania fyzičky sa mi asi vypomstia. Deň pred odchodom balím výbavu, oblečenie a tiež nejaké elixíry na zahriatie tela i duše.
Deň prvý
Vstávam veľmi skoro o 3.00, varím si kávu a rozmýšľam, či mám všetko zbalené. Naložím auto a vyrážam k Martinovi Šoltysovi, ktorý ma už netrpezlivo očakáva. Zatváram kufor, zapínam navigáciu a zadávam mesto Zvolen. Vyrážame! Cesta ubieha celkom svižne a keď míňame tú dedinu pri Prahe, čo sa volá Brno, volám ešte kamarátovi do Carpia.sk. Mal by mať pre mňa zvyšok vecí, čo som si na výpravu objednal. Našťastie všetko dorazilo včas, a tak okolo obeda pribrzdíme v Šuranoch na jedno rýchle kafčo a vyzdvihnutie zásielky. Než sa uvarila voda, prechádzame si sortiment v obchode a Martinovi sa hrozne zapáčila jedna rotačka na sumce. „To bude na hlavátky pecka,“ hovorí mi. Ja na neho len mrknem, poklepem si na čelo a vravím mu, že je slušný pacient.
Prehodíme pár slov so Šutríkom, dopíjame kávu a frčíme do nášho cieľa. Okolo druhej hodiny popoludní prichádzame k Zvolenu, kde sa stretávame s kamarátom Jankom a ten nás naviguje až do miesta ubytovania. Preberáme si kľúče od chaty a vyhádžeme si veci, aby v aute zostala len rybárčina. Martin už chce ísť k vode, ale môj hlad je väčší ako jeho psie oči. Reštauráciu máme 20 metrov od chaty a keďže sme na Slovensku, tak si musím dať svoje tradičné halušky. Porcia ako pre malú somálsku dedinu ma síce prekvapila, ale nezaskočila. Spokojní a najedení vyrážame na prvé stretnutie s riekou Hron. Náš guider Janko s nami prechádza breh rieky a ukazuje nám niektoré miesta, ktorým by sme sa mali venovať. Stretávame dve miestne vydry Martina Mravca a Lukáša Vargu, ktorí chytili dopoludnia krásnu hlavátku. Hodinku to skúšame, ale bez kontaktu. Balíme vercajk a odchádzame do chaty, kde padáme od únavy do postelí.
Deň druhý
Budíček o 6.30, kopneme do seba kávu a ideme k rieke. Všade okolo Zvolena sneží, len tu je azuro a mrzne ako v Mrázikovi. Denné svetlo nám ukazuje rieku a my si ju môžeme konečne pozrieť. Sme síce v regulácii a tá sa zle číta, ale aj tak ju pomaly prechytávame a mapujeme. Dopoludnia prišlo pár kontaktov od podustiev a mrien (v takom množstve a takých veľkostiach som ich ešte nikdy nevidel). Popoludní meníme miesto a ideme ďalej po prúde. Rozostavujeme sa strategicky zhruba 50 m od seba a začíname chytať. Po chvíli vidím Martinov ohnutý prút, nuž beriem podberák a idem pozrieť, čo sa tam deje. Keďže je Martin celkom v pokoji, nijako sa neženiem. Prídem bližšie a vidím, že vobler uviazol v nejakej prekážke celkom blízko brehu. Marťas má neoprény, tak sa vrhá na záchranu voblera (dedko jeden, má celkom odvahu, keď je tam skoro po prsia a nevidí si pod nohy). Čo by som to bol za kamaráta, keby som mu nepodržal prút v jednej ruke a zapnutý foťák v ruke druhej...
Keď už sa tam kúpe dobrých desať minút, premýšľam, či to bol dobrý nápad pustiť ho tam. Ale Martin ukazuje šikovnosť a roky praxe a vyťahuje z vody svoj prvý úlovok, s ktorým mu musím pomôcť na breh. Je to tam, koberec 1 × 2 m. Po rozbalení koberca nachádzame bonus v podobe voblera značky Rapala vo farbe potočáka. Hneď potom, čo sa Martin obliekol, sadáme do auta a meníme miesto, ideme kúsok vyššie proti prúdu k jednému z mostov. Opäť vrháme nástrahy do vody a čakáme, či sa nám podarí nejaký záber.
Asi po dvoch hodinách dostávam kopanec do prúta ako od zubáča. Lenže nič sa nedeje a na konci prúta cítim len obrovskú záťaž. No nič, som v prekážke (a že ich tam je!), skúšam teda vybrnknúť nástrahu, keď vtom sa prekážka rozbehla do prúdu. Začínam navíjať až navijak preklzáva a cítim kopance do prúta ako od sumca, ktorý búcha chvostom. Som zmätený, čo to je...? Prepnem čelovku z červeného svetla na biele, nech si môžem posvietiť do vody. Zapriem sa a snažím sa rybu zdvihnúť k hladine. Pozerám do vody a z vody na mňa tiež niečo pozerá... Ty vole, pstruh veľkosti Arnolda Schwarzeneggera. Hneď ako ma uvidel, otvoril papuľu veľkú ako vjazd do pieskovne a vypľul môj vobler, otočil sa a v pokoji odplával. Skoro som si strekol do spoďárov. Skúšam to ešte párkrát, ale bez úspechu, a tak balíme veci a ideme späť na chatu.
Deň tretí
Ráno opäť budíček o 5.30, rýchla káva a cigaretka na uvoľnenie ranných pochodov. Vonku je zamračené a poletuje sneh, teplota klesla a aj Mrázikovi by bola kosa. Nevadí, to pôjde a v aute preberáme dopoludňajšiu stratégiu. Zostávame na regulácii, kde máme už niektoré miesta prešliapnuté. Viem, že tu väčšina ľudí chytá na voblery, ale ja sa chcem odlíšiť. Preto nasadzujem Big Gumy v podobe Hrúzika od môjho kamaráta Radka Paulíka, ktorý mi túto gumu urobil na test. Voda v Hrone o niečo klesla, preto volím 15 g jig s dlhým hákom. Prvých pár nahodení ukazuje, že guma pracuje fantasticky a má moju dôveru. Prehadzujem vytypované miesta a nič sa nedeje. Pomaly strácam nádej a vtom – bum! – rana ako od zubáča. Nič nenechám na náhodu a zaseknem celou silou, čo v sebe nájdem, až mi chrupne v chrbte. Opäť sa nič nedeje a cítim len mŕtvu záťaž. Začnem točiť rumpálom, čo mám na prúte a cítim len jemné vibrácie, pridám teda na razancii a začnú sa diať divy. Ryba sa hádže z boka na bok a snaží sa dostať do prúdu. Doťahujem brzdu na krv a nedávam jej žiadny priestor. Vtom sa objaví na hladine červenkasté podlhovasté telo ryby a ja viem, s kým bojujem – je tam Kráľovná. Revem na Martina ako prvorodička na hekárni: „Mám ju, mám ju, poď mi ju podobrať!“ Ten keď ma vidí, pridá do kroku. Behom chvíle je pri mne a Kráľovnú mi podoberie. Plný šťastia a eufórie kričím od radosti na celé mesto. Je nádherná! Rubínová farba prechádza do striebornej s množstvom čiernych bodiek, čomu hovorím prerastený pstruh na steroidoch. Ani Picasso by ju nenamaľoval lepšie. Rýchlo urobíme pár fotiek a rybu šetrne púšťame späť do jej kráľovstva.
Som zahltený hlavátkovým šialenstvom, sedím na zadku a fajčím jednu za druhou. Do večera sa nám už žiadny záber nepodarí. Odchádzame od rieky, ktorá ma dnes obdarovala krásnym drahokamom. Večer ešte preberáme stratégiu na ďalší deň.
Deň štvrtý
Vstávam v obvyklú hodinu a idem si dať von rannú TSVT (tuberyho super výživnú tyčinku), ako inak než v trenkách a žabkách. Lenže ouwejs, do rána napadlo cca 10 cm snehu a než si to stihnem všimnúť, zradí ma letná vzorka na žabkách a všetkým, čo ma vidia, predvádzam tanečné kreácie hodné majstra breakdance. Už začínam pomaly cítiť rameno z toho nahadzovania a večného silného prúdu. Dnes skúsime miesto mimo regulácie na jednej veľkej jame, kde nám to „domorodci“ odporúčali.
O chvíľku sme na mieste určenia a opäť sa strategicky rozostavujeme, aby sme prechytali čo najväčší priestor. Je to ťažké miesto s množstvom prekážok a my prichádzame o niekoľko cenných nástrah. Po chvíľke na mňa volá Martin, že má rybu. Čapnem podberák a gepardím skokom kríženým s hrochom trielim k Martinovi. Vidím, aký je šťastný, pretože má na prúte vysnívanú hlavátku. Nepatrí k najväčším, ale aj tak robí obrovskú radosť. Robíme pár fotiek a púšťame tentoraz princeznú späť do hĺbky chladného Hrona. Do obeda zmeníme niekoľko miest, ale už žiadny kontakt neprichádza, nuž ideme na obed s tým, že popoludní sa vrátime a presne vieme kam.
Rezeň veľkosti slonieho ucha ma krásne zasýtil, až som z toho zaspal. Nie nadlho, páč do mňa Martin nežne kopol, ako keď Ronaldo strieľa penaltu, so slovami: „Poďme, vstávaj, ideme k vode.“ Nestihnem ani oponovať a už sa obliekam. Od prebudenia uplynulo pár minút a už stojím pri rieke s prútom v ruke a silným tikom v oku. Čoskoro má Martin na prúte ďalšiu menšiu hlavátku, takže dnes som dvorný fotograf... Predsa to tak nenechám a začínam sa sústrediť v presných hodoch do miest, kde ju očakávam. Je to drina, ale nepoľavujem. Chce sa mi čúrať, ale nie je čas, tak potrénujem svaly na mechúre. Zrazu vidím, ako mi Martin posiela dohodnutý signál blikaním čelovky: „Hej, mám rybu, rýchlo podberák!“ Pravou rukou pokladám prút a ľavou, zároveň vo vývrtke s piatimi otočkami, beriem podberák a rýchlosťou geparda sa prepletám medzi padajúcimi vločkami snehu a steblami trávy. Za pár nanosekúnd som u Martina, ktorý sedí v snehu a fučí ako lokomotíva Tomáš. „Kámo, spadla mi životná ryba,“ hovorí a ja konečne chápem, prečo je prút zapichnutý v snehu ako oštep Jana Železného v najlepšej forme. Chvíľu rozoberáme, čo sa stalo a prečo je výsledok taký, aký je. Vedel som, že o tejto rybe budem dlho počúvať (nemýlil som sa...) a ako to už tak býva, do konca doby lovu už žiadna ryba neprišla. Opúšťame teda miesto a hurá do perín!
Deň piaty
Dnes už vstávanie bolí, ale aj tak nám to nedá. Ranná povinná rozcvička (káva a cigáro) nás aspoň provizórne sprevádzkuje, a tak mierime k vode na stretnutie s jednou legendou. Ráno je mrazivé a jasné, čo nie je úplne ideálne počasie na audienciu u Kráľovnej. Prídeme na miesto a už z diaľky vidíme, ako tam niekto šibe vodu a je maskovaný od hlavy až po päty. Áno, je to on, legenda a výrobca top voblerov, pán majster 3Stan. Po krátkom meetingu nám vysvetľuje chod svojich nástrah a predvádza všetko aj prakticky. Prechádzame spoločne zopár vytypovaných miest, ale voda je pokojná a nevydáva svoje poklady. Hádžeme celé hodiny, odlamujeme ľad z očiek (na cievku s vlascom som si nalial aj trošku slivovice, ale vždy to pomohlo len na chvíľu).
Pred odchodom narazíme na miesto, kde máme zopár kontaktov od menších hlavátok. Dokonca vidíme jeden atak menšej hlavátky na môj vobler kúsok od brehu. Žiaľ, za dopoludnie je to všetko.
V reštaurácii rozmŕzame pri vynikajúcich haluškách a voláme miestnemu šamanovi, legende a miestnej vydre Jankovi Lehockému. Žiaľ, ten nám povie, že dnes je zlé počasie na hlavátku a máme si dať relax. Rajská hudba pre moje uši, ale to by som nesmel mať za kamaráta Martina, ktorý ma nenechá relaxovať, pretože vo svojich vetchých kostiach cíti, že dnes tá hlavátka príde. Hádžem do seba jednu kávu a Martin už stepuje oblečený, ako keby bol vo finále Star Dance. Presne ma naviguje na miesto, kde chce chytať, akoby mal vešteckú guľu. Berieme prúty a ponáhľame sa k vode. Veríme voblerom, pretože ukázali svoj potenciál a ryby na ne reagovali.
Prvú hodinu sa nič nedeje a sme obaja bez kontaktu. Lenže potom Martin kričí: „Mááám ju, podaj podberák!“ Našťastie je blízko a nemusím použiť gepardí režim. Zapínam čelovku a svietim do vody. V momente je ryba pri hladine a je to nádherná hlavátka. Zanorím podberák do vody, aby mi ju Martin naviedol priamo do podberáka, lenže Kráľovná nepovedala posledné slovo. Hodí prudko hlavou a zachytí si jeden trojháčik do okraja podberáka. Nevadí, Martin má druhý, a tak sa ju snaží podobrať. Vtedy hlavátka znova hodí hlavou a zamotá sa aj do Martinovho podberáka. Ty vole, dva podberáky vo vode a ryba medzi nimi... To nevymyslí ani Andersen! Našťastie ani neviem ako, ale Martin ju šikovne rukou postrčí do jedného z podberákov a Kráľovná už nemá kam uniknúť. Je tam krásnych 87 cm! Rýchlo urobíme pár fotografií a Kráľovnú púšťame do jej kráľovstva. Obaja sme nadšení. Martin si chytil krásnu rybu a ja, že som mohol byť pri splnení jeho sna. Prechádzame ešte zopár miest, ale bez úspechu. Vyrážame teda na ubytko, kde nás čaká miestna legenda Janko. Ten už vedel, ako sme dopadli, a preto sa toto malé víťazstvo muselo trošku osláviť.
Deň šiesty
Večerná meditácia a požívanie elixírov (trojboj mandľovica-pivo-rum) mali svoj dopad na starších členov expedície aj miestnu legendu. Preto padlo rozhodnutie, že dopoludnia si dáme Service Day, čo som využil na pracovné záležitosti. Martin bol dopoludnia v kóme a Janko nezvestný až do popoludnia, keď sa ozval správou: „Kamaráti, budem môcť šoférovať až zajtra!“ Po obede nám to už nedá a musíme ísť k vode. Prvá vec, čo nás zarazila, bolo množstvo peny na hladine rieky. Hneď som kontaktoval miestnu VéBé, pána Vargu a ten obvolal domorodcov. Po chvíli mi volal, že je všetko v poriadku a pena je „nezávadná“. Dosť som si vydýchol!
Opäť pripadlo trošku snehu a ja schádzajúc po strmom brehu šľahnem so sebou ako s vrecom zemiakov a celý kamenistý svah zídem po zadku. Nechápem, ako nás to mohlo ako deti baviť. Ihneď kontrolujem vercajk, ale jediné, čo utrpelo šrám, je moja pýcha. Nevadí, zažil som aj horšie veci, a tak hádžem do vody bieleho 3Stana, ale bez výsledku. Asi tak po hodinke hodím vobler do prúdu a prudko trhnem s prútom, aby som vobler dostal hlboko a pomaly navíjam. Asi tak v polovici toku prišla rana ako od zubáča, tak som zasekol a začínam navíjať. Cítim len veľkú hmotnosť, ale žiadna akcia. Vtedy sa však ryba ukáže na hladine a akoby do nej čert vošiel. Je to hlavátka a veľká, tak volám na Martina. Začína preťahovaná – chvíľu ťahám ja, chvíľu ona. Doťahujem brzdu a začínam ju driapať ako vegánsky burger. Vtom prišiel Martin s podberákom a ryba sa rozhodla, že posilňovne má asi dosť a môj vobler vypľula. Skoro som si cvrkol do textilu od zlosti. Musím sa upokojiť, tak si dávam rýchle cigáro a premýšľam, kde som urobil chybu. Zásekom to nebolo, lebo keby som zasekol o trochu viac, rovno ju vykostím... No chyba bola tá brzda. Skúsim to znova. Keď je tam jedna, bude ich tam viac. A veruže áno! Tentoraz rana do prúta a silný ťah po prúde. Bol som si istý, že to bude hlavátka. Veru, bola. Nebola taká veľká a na vlasec 0,45 mm išla ako hrúzik. Martin bol pri mne, tak mi ju hneď podobral a ja som si mohol urobiť druhý zárez s hlavátkou 67 cm. Opäť pár rýchlych fotiek a ryba odplávala do temných hlbín Hrona. Ešte chvíľu to s Martinom skúšame aj na iných miestach, ale ryba sa nám už nepodarila.
Deň siedmy
Náš posledný deň výpravy, keď sa môžeme hlavátke venovať celý deň. Vstávanie už naozaj bolí, takže prvá vec, po ktorej siaham, je krabička Brufenu, potom slivovica. Pilulky prehĺtam a slivovicou natieram kĺby, aby ešte aspoň jeden deň vydržali. Natieram ich tak intenzívne, že keby nás zastavila polícia, asi by odpadli z výparov...
Stojíme na značkách na brehu rieky, teplota pod bodom mrazu a sneží. Cítime, že tomu nemôžeme dnes dať 100 %, pretože to fakt už nejde. Ale aj tak sa zatneme a opäť hádžeme ťažkými prútmi tie ťažké nástrahy. Lov hlavátky bolí, je to drina a naozaj je to ryba tisícich nahodení. Dopoludnia sme bez záberu, hoci skúšame meniť farby, nástrahy, hĺbku, rýchlosť vedenia, prosto všetko, čo nám napadne, ale aj tak nič. Ideme na obed a voláme Janka ako posilu. S ním to musí ísť.
Po dobrom obede a chvíľke v posteli sa vraciame na miesto činu. Pri vode sa stretávame s Jankom a teraz mu budem robiť tieň. Chcem vidieť, ako to robí, ako vedie nástrahu, kam vedie nástrahu, farbu..., no jednoducho chcem odhaliť kúzla miestneho šamana. Pozorujem jeho prácu s prútom a nástrahou a už chápem, prečo mu hovoria „Zaklínač vôd“. Presne vie, čo robí jedna vlna za druhou, potom potiahne k inej vlne atď., no jednoducho hotový koncert. Občas máme kontakt s rybou, ale ani jednému sa nám nedarí tento záber premeniť.
Devätnásta hodina sa blíži a s ňou aj koniec našej výpravy. Zmenilo sa počasie a z hustého sneženia začína husto pršať. Meníme teda miesto na posledných pár hodov. Ako sa hovorí, skúsime to na Vágnera. A naozaj, v poslednej chvíli mi prišiel kopanec do prúta a ja som zasekol niečo veľké. Zdalo sa mi, že ťahám koleso od Liazky, prút ohnutý skoro až k sedlu navijaka a mne sa začínajú trepať kolená. Janko je kúsok odo mňa a vidí, ako som neľudsky zaklonený a môj prút sa ohýba k svojim limitom. Ryba bojuje, ale pri dne ju nevidíme a ja sa ju snažím zdvihnúť. Zrazu sa mi podarí dostať rýchlym otočením kľučky rybu k hladine a je to ooobor hlavátka! Zízam na ňu ako puk, lenže tu vládne ona, tu je jej kráľovstvo a ja som narušiteľ. Začne sa krútiť ako had a o pár sekúnd letí môj vobler smerom ku mne. Kráľovná mi naposledy zamáva plutvou, žmurkne na mňa, usmeje sa a odpláva. Ja stojím na brehu a nezmôžem sa ani na slovo. Je 19.00 a je koniec. Čože? Ani náhodou, o rok sa vrátim a dostanem ju!
Miroslav ŽÁK
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
