Sú dni, na ktoré sa tešíte celé týždne a keď pominú, zanechajú stopu na veľmi dlhý čas. Taký bol náš nedávny pobyt na mieste, ktoré sme podľa historického názvu oblasti pomenovali „Rybníky na Lúčkach“. Naše dlho plánované detské rybárske preteky sa stali realitou a mne sa potvrdilo, že príroda je najlepším učiteľom.
nezadaný
05.11.2026 (11/2026)
0
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: NOVEMBER 2026
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 86
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Piatková rozcvička
Naša výprava sa začala už o deň skôr. V piatok poobede sme zaparkovali náš staručký karavan priamo pri vode. Išli sme len traja – tato, Filip a naša malá Majuška. Maminka musela pre zdravotné ťažkosti zostať doma a hoci nám veľmi chýbala, vedeli sme, že na nás bude myslieť. Na mieste nás už čakali ujo Igor s kamarátmi Vladom a Jurajom, ktorí už chystali rôzne veci.
Piatkový večer sa niesol v duchu príprav, ale aj testovania vody. Museli sme predsa zistiť, či sú ryby pri chuti! A práve v ten večer zažil Filip niečo výnimočné. Náš kamarát Vlado mu do rúk vložil muškársku udicu. Tento pre nás úplne nový štýl lovu Filipa okamžite očaril. Švihanie šnúrou nad hladinou ho pohltilo natoľko, že by najradšej muškáril až do tmy. Ešte netušil, akú dôležitú úlohu táto udica zohrá na konci nášho príbehu.
Veľká zodpovednosť
V sobotu ráno bolo mierne chladno. Už za úsvitu sme poctivo značili trasu od hlavnej cesty, aby k nám malí pretekári bez problémov trafili. Keď bolo 6.40 hod., dorazil prvý nedočkavec a po ňom ďalší. Nakoniec sme počet štartujúcich upravili na 21 detí, čo sa ukázalo ako geniálny ťah – každý mal na brehu luxusne veľa priestoru, nikto sa netlačil a panovala absolútna pohoda.
V našej rodine sa držíme hesla, že „vytrvalosť je najsilnejší háčik“ a pre Filipa si tento deň pripravil tú najťažšiu skúšku vytrvalosti, akú kedy na rybách zažil. Dostal totiž informáciu, že ako spoluorganizátor nebude môcť súťažiť. Namiesto udice dostal do rúk stopky, meter a papier. Stal sa z neho hlavný rozhodca! Na jeho pleciach ležal časový harmonogram, štart, koniec lovu, behanie od pretekára k pretekárovi, meranie a zapisovanie úlovkov. A naša Majuška? Tá bola opäť za princeznú, s vlastným fotoaparátom v ruke. Fotila, usmievala sa a starala sa o to, aby mal každý na brehu dobrú náladu.
Keď rodičia pochopia zmysel
Slnko sa začalo odrážať od hladiny a preteky odštartovali. Bol to nádherný pohľad! Predstavte si, že je pri vode takmer 80 ľudí – detí, rodičov, starých rodičov a fanúšikov – no napriek tomu tam vládne pokoj a pohoda...
V mojich predchádzajúcich článkoch som často prosil dospelých, aby na rybách potlačili svoje ego a nechali deti chybovať. A tu sa to stalo! Rodičia boli absolútne skvelí, neboli premotivovaní, nesnažili sa vyhrať za každú cenu. Užívali si prírodu a pokoj. Samozrejme, najmenším pomáhali, čo sme s úsmevom tolerovali, no v tej staršej kategórii nechali deti bojovať samy. Možno ich inšpiroval aj pohľad na Filipa, ktorý s plnou vážnosťou pobehoval s metrom a ukazoval, že toto sú skutočne detské preteky.
Bolo úžasné sledovať najmä deti, ktoré chytajú málo alebo len začínajú. Ich rozžiarené oči, keď sa zrazu rozbzučal signalizátor a cievka sa roztočila – na to by sa dalo pozerať dookola! Niektorým to v prvej časti nešlo, montáže občas uviazli na dne, ale vytrvali. A výsledok? Neodišlo od nás ani jedno jediné dieťa, ktoré by rybu nechytilo!
Polčasové kúzlo vody
Na obed, hlavne pre vynikajúcu zohratosť nášho pomocného tímu, ktorý pozostával zo starých rodičov Filipa a Majušky, rozvoniaval fantastický divinový guláš. Po dobrom jedle a osviežujúcej malinovke sme spravili pomyselný „rybačkový polčas“. Deti si vyžrebovali nové miesta a vymenili si štandy na brehu. Niektorí zmenili aj rybník, iní zasa sa len posunuli o pár miest, avšak každý musel mať nové miesto.
Tu nám príroda ukázala svoju nevyspytateľnú tvár. V prvom polčase pretekov sme mali na jednom brehu úsek, ktorý bol doslova hluchý. Chytili sa tam len dve menšie rybky. Po výmene miest však na tom istom, zdanlivo prázdnom mieste, prišli dva obrovské zábery. Z vody sa vynorili dve top ryby celých pretekov – nádherné šupináče s dĺžkou 67 cm a druhý až 69 cm!
Voda nám vydala aj svoje tajomstvá. Úspešne sme chytili zopár inváznych sumčekov amerických, z čoho mal ujo Igor veľkú radosť, ba dokonca sa podarilo chytiť aj úhora, a to rovno dva! To bol moment, pri ktorom aj skúsení otcovia uznanlivo kývali hlavami, pretože mnohí z nich túto tajomnú rybu za dlhé roky praxe nikdy naživo nevideli.
Emócie, slzy a skutočný život
Záverečné hodnotenie bolo plné radosti. Vďaka našim štedrým sponzorom zo Zvolena a z Hriňovej sme rozdali hodnotné ceny – víťazi si odniesli rybárske stany, ďalší kvalitné boilies a lovec najväčšej ryby dokonca nafukovací čln. Medaily sa leskli na hrudiach hrdých malých rybárov, prebehlo fotenie, gratulácie a pomaly sa všetci rozchádzali domov, keď hodinky ukazovali už 17. hodinu poobede.
Až keď areál stíchol a my sme začali baliť všetko do nášho karavanu, tak sa to stalo. Na Filipa to doľahlo. Celý deň bežal na adrenalín. Bol dôležitý, makal na plné obrátky, meral desiatky rýb cudzím deťom v horúcom slnku. Keď ten tlak opadol, prišiel smútok. Vyplavili sa pravé, nefalšované „rybárske emócie“. Uvedomil si, že on si vlastne ani raz nenahodil a začal plakať.
Ako tatovi mi nedalo, že by sme teraz mali odísť. Videl som tú obrovskú námahu, ktorú do toho dňa vložil, a tak sme sa s ujom Vladom na seba pozreli a padlo jasné rozhodnutie. Rozbalili sme tú muškársku udicu z piatkového večera!
Ďalšie dve a pol hodiny stál Filip po kolená vo vode a učil sa švihať muškárskou šnúrou. Za celý ten čas nechytil ani jednu jedinú rybu. A viete čo? Vôbec mu to neprekážalo. Z jeho tváre zmizli slzy a nahradil ich pocit čistého šťastia. Súťažil sám so sebou, zažil tú radosť z pohybu, z vody, zo samotného lovu.
Odkaz pre dospelých
Celkovo sa v ten deň chytilo neuveriteľných 184 rýb, čo je takmer 9 rýb na jedno dieťa. Ale to číslo nie je to najdôležitejšie. Vážme si ľudí, ktorí chcú rozdávať radosť nielen deťom, ale aj nám dospelým a buďme im za to vďační. Vážme si, že aj tejto ťažkej dobe sú ešte ľudia, ktorí sa podelia o to, čo majú a robia to s radosťou.
Keď som sa večer pred spaním pozeral na Filipa a Majušku, uvedomil som si jedno. V dnešnej dobe sme obklopení obrazovkami – deti prežívajú svoje dobrodružstvá cez mobilné telefóny, sociálne siete a počítačové hry. Nachádzajú tam akože odmeny, ktoré nevyžadujú žiadnu vytrvalosť.
Dobu nezastavíme, nezmeníme svet okolo nás. Ale to, čo môžeme urobiť, je naučiť naše deti, čo znamená skutočný zážitok, naučiť ich vďake a pokore. Skúsme občas odložiť výdobytky tejto doby z našich rúk a začnime od seba. Vytvorme deťom priestor. Je úplne jedno, či ich zoberieme k vode na hodinu, na pol dňa alebo pre ne zorganizujeme celé preteky. Dôležité je, že ten čas venujeme im a naučíme ich vďačnosti za to, čo majú a čo môžu prežívať.
Podporujme deti v tom, aby cítili skutočné slnko, skutočný vietor a áno, občas aj skutočný smútok a únavu, z ktorých sa rodí odolnosť. Dovoľme im zažívať reálny svet, v ktorom si musia svoje víťazstvá zaslúžiť. Pretože tak, ako sa v ten deň Filip postavil znova k vode napriek vyčerpaniu a slzám, tak sa raz postavia zoči-voči výzvam, ktoré im prinesie sám život a potom budú za to ďakovať.
Nezabúdajme, že vytrvalosť je stále ten najsilnejší háčik.
Jozef KUŠNIAR
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
