Je hrobové ticho! Náš čln sa na „napnutej“ hladine rieky plaví ako fantóm. Hluk, ktorý je pre mňa taký príjemný, budí iba môj vobler, dopadajúci na hladinu. Čľup! Šíri krajinou zvuk nahodenej drevenej rybičky. Chvíľku vyčkávam a pomaly otáčam kľučkou navijaka. V bledom mesačnom svite vidím dobre ako sa nástraha púšťa do tanca. S hlavičkou prikyvuje doprava, doľava, pekne pomaly, keď vyrazí v smere špičky udice. Pomaly sa ponorí, iba vlnenie vody prezrádza jej smer. Neviedol som ju ani pol metra, keď sa hladina za ňou nečakane rozvíri. Okamihy sa veľmi zrýchľujú...
info
Kategória: Sumčiarina
Vyšiel v čísle: SEPTEMBER 2010
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 98
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
V bledom mesačnom svite vidím dobre ako sa nástraha púšťa do tanca. S hlavičkou prikyvuje doprava, doľava, pekne pomaly, keď vyrazí v smere špičky udice. Pomaly sa ponorí, iba vlnenie vody prezrádza jej smer. Neviedol som ju ani pol metra, keď sa hladina za ňou nečakane rozvíri. Okamihy sa veľmi zrýchľujú. Z vĺn, ktoré prebúdza útočiaca ryba, sa mi ujde poriadna sprcha, no vtom už pociťujem aj záber elementárnej sily. Tvrdo zasekávam!
Nasleduje obrovský rachot. Vyplašený dravec „prelieta“ vedľa mňa, pričom rozvlnil obrovské množstvo vody. Nedal mi čas ani prekvapiť sa, a už aj trhá „pletenku“ z cievky navijaka. Smer vzďaľujúceho sa sumca označuje ohnutá udica. Až teraz si uvedomujem, že osud mi doprial ozajstného obra. Telom mi prebieha príjemné vzrušenie a trocha mrazu. K vedomiu ma preberá hlas Rity, ako šepká nášmu hostiteľovi Jožimu: „Je to veľmi dobrá ryba!“
Keď ryba zdoláva rybára...
Moja družka rýchle ukladá veci v člne. Odkladá všetko spod nôh, aby nič nezavadzalo a aby som sa mohol voľne pohybovať počas zdolávania. Napokon sa ukladá vedľa Jožiho a napäto sleduje dianie. Nezmôžem sa ani na jediné slovo, sústreďujem sa iba na rybu, ktorá vyráža proti prúdu a s ľahkosťou otáča do smeru aj naše plavidlo. Odtiahnuť značnú hmotnosť síce nedokáže, ale zato nás úplne zastavuje.
Zdolávam z prednej časti člna, asi takto je odpor najmenší, takto zaťažujem najmenej svoj výstroj. V pamäti si rýchle všetko kontrolujem. Výbavu sa snažím analyzovať centimeter po centimetri, od špičky háčika až po navijak. Ale ako zakaždým, ani teraz si nepamätám poškodenú časť šnúry, alebo tupú špičku háčika. Nadväzec je čerstvo prešitý, udica a navijak sú v bezchybnom stave. Musím sa iba modliť, aby háčiky dobre sedeli. Na konci šnúry zúri neopísateľná sila. Navijak ešte stále bzučí, ani ho nenapadá zastaviť sa. To už vôbec nie je vtip!
„Joži! Rýchle ho nasleduj s elektrickým motorom!“ Čln sa pohýna pekne pomaly, medzitým sa napäto snažím získať naspäť ukradnuté metre. Zdá sa byť večnosťou, kým sa dostaneme nad rybu.
„V poriadku!“
„Vypni motor!“
Pokúšam sa nadvihnúť rybu, ale tá naberá rýchlosť, špičku udice strháva pod hladinu a pokračuje ďalej oproti prúdu. Svoju výbavu zaťažujem na maximum, ale sumca nedokážem zneistiť. Našťastie, priveľmi sme sa vzdialili od brehu. Dúfam, že v koryte sa mu nepodarí nájsť nejakú prekážku, v ktorej by sa súboj skončil hodne rýchlo.
Veľmi sa unavujem. Júnová noc je poriadne dusná a teplá. Na dôvažok – kvôli komárom na začiatku som si obliekol aj tenký pulóver, ktorý ma teraz hreje ako piecka. Vyzliecť si ho ani neskúšam, aby som náhodou medzitým nespravil nejakú chybu. Radšej znášam nútený kúpeľ. Z čela mi do tváre kvapká pot v hustých kvapkách, a to už začína byť veru nepríjemné, takmer ma pália oči, ledva sa stíham utierať.
Navijak zrazu zmĺkol. Ryba sa pohýna trošku do strany a cítim, že sa otočí. Tvrdo pumpujem, snažím sa využiť jej neistotu. Pekne sa priťahujem nad sumcovu hlavu a dvíham ho ako len udica dovoľuje. Jednoducho ho nemôžem odlepiť odo dna. Neberie nás ani na vedomie, pomaly prepláva vedľa plavidla a navijak sa opäť „rozplače! Pane bože! Z čoho si?!
Priateľ z mesiaca
Nemôžem tomu uveriť. Súboj trvá už 25 minút a nevidím žiadne známky únavy. Aspoň u ryby nie, lebo ja už veru hlasito dýcham teplý, letný vzduch.
„Je veľmi silný! Veľmi – veľmi silný!“ – otáčam sa k ostatným! Ani vyľakané pohľady, upreté na mňa, neprinášajú uspokojenie. Nedá sa nič robiť, musím bojovať ďalej.
„Pokoj! Len pokojne! Teraz sa už vysilí!“ – utišuje ma moja družka, ktorá je možno viac vzrušená ako ja.
So zaťatými zubmi sa snažím vyviesť sumca z tejto sebaistej pozície. Akoby si ani neuvedomoval, že na hladinu sa ho snaží prinútiť neznáma sila. Na znamenie istej únavy nie je ochotný vydýchnuť ani vzduch ukrývajúci sa v mechúre. Ešte som nikdy nezápasil s ta-
kouto sebaistou rybou. Tak rád by som ju chcel uloviť. Nech je akákoľvek, na tento súboj budem spomínať do konca života. Zopár fotiek o tomto obrovi by bolo naozaj pekné ukončenie nevídaného boja.
V hlave sa mi preháňajú myšlienky. Pred očami sa mi zablyskne tvár priateľa Fekusza, ktorého som stratil pred pár rokmi. Pred svojou smrťou mi povedal, že keď už bude tam hore, bude ma sledovať sediac na mesiaci a odprevadí ma na všetky moje cesty. Tak, priateľu, teraz by som bol veru vďačný za tvoju pomoc.
Jedným okom zaškúlim na mesiac a čelovou lampou okamžite osvecujem napnutú šnúru. V tej chvíli sa na hladine objavujú bubliny, veľké ako päsť. Dobre! Začína sa unavovať. Okamžite sa opieram do udice a cítim, že sa necháva dvíhať a aj keď pomaly, postupne stráca na hĺbke. Do ruky dostávam tvrdý úder a s obrovským výpadom si opäť vypýta ťažko ukradnuté centimetre. Tieto hrôzostrašne pôsobiace údery spôsobuje jeho hadovitý pohyb, čo moja udica vysiela prikyvovaním. Trocha povoľujem aj brzdu navijaka, aby som náhodou príliš nepreťažil svoj výstroj.
Opäť sa pohybuje po dne, ale už nedokáže vytiahnuť viac šnúry. Nedovoľujem to. Pokúšam sa ho opäť nadvihnúť a s radosťou konštatujem, že nadišla chvíľa, keď velenie preberám ja.
„Motor nestačí!“
Pekne sa dvíha! Pridržiavam cievku a pumpujem, zrak mám upretý na šnúru , teraz by som ho už veľmi chcel vidieť. Ako prvý sa mi ukázal prešitý nadväzec.
„Pozor! Breh je veľmi blízko!“ – upozorňuje ma Rita. Dvíham hlavu a vyľakane kričím Jožimu:
„Zapni elektromotor, zaraď spiatočku a pridaj na maximum!“
Joži okamžite skáče a bez meškania začína viesť čln, no ten sa ledva môže pohnúť. Rybu sa mi nedarí zazrieť, opäť naberá sily a vyráža rovno k potopenému stromu. Ach, bože, prečo som len nedával pozor?! Túto nepríjemnú situáciu sme mohli celkom hladko obísť. Tak veľmi som ho túžil vidieť a teraz opäť má šancu na oslobodenie. Ako by mi odrazu bolo všetko jedno, rybu začínam ťahať zo všetkých síl. Možno iba meter a podarí sa jej dostať medzi konáre stromu, ale... Pekne sa otáča v smere toku, odkiaľ sa mi ju darí viesť rovno do koryta.
„Joži, potiahni ešte trošku ďalej, lebo táto situácia sa veľmi ľahko môže zopakovať.“ Darí sa nám vzdialiť ešte dobrých 30 metrov. Je to už dostatočná vzdialenosť na to, aby sme mali dosť miesta korigovať pre prípad, že by sumec opäť vyrazil.
„V poriadku, zastav motor!“
Trocha sa upokojujem a rybu okamžite začnem dvíhať. Tu je, pod nami, možno nás rozdeľuje iba jediný meter. Tvrdo ťahám! Objavuje sa prešitý nadväzec, hladina vody sa rozvíri a vynára sa obrovská, široká, žltkastá, mramorovaná hlava.
Doslova krvavý súboj
S vystrašeným pohľadom si snaží identifikovať dopadajúci svetelný lúč. Okamžite hľadám vobler, ktorý je zachytený v strede hornej čeľusti, presne pred zubami. Zapichnuté sú iba dva hroty zadného háčika. Držia asi pol centimetrový kúsok kože, takže celá nástraha visí voľne vo vzduchu. Náhle si kľakám a s palcom ľavej ruky sa ho snažím schmatnúť za spodnú čeľusť. Kosť nedokážem ani obchytiť, ale tvrdo ju stískam. Sumec sa ale napína, vytrháva sa mi z ruky a ako nezastaviteľné torpédo vyráža k potopeným stromom. Z palca sa mi valí krv; spôsobil mi na ňom veľmi škaredú ranu, ale nezaujíma ma to. Iba držím tvrdo prút a sledujem ten zázrak. Až teraz si uvedomujem veľkosť sumca. Jeho dĺžka určite presahuje 2 metre, je to veľmi široká ryba. Medzitým sme sa opäť nebezpečne priblížili k brehu.
„Joži, okamžite začni cúvať!“
„Csaba, motor nevládze! Nedokážem odtiahnuť čln!“
„Naštartuj veľký motor, lebo o chvíľu je v stromoch, už nemám silu ho otočiť.“
Zdá sa byť večnosťou, kým sa Yamaha konečne rozbzučí a vyrážame smerom do koryta. Ryba ostáva úplne na hladine. Ako spomalený záber v posledných minútach sa otáča k nám a opäť sa plavíme do bezpečnostnej zóny.
Čo ešte môže prísť?
Tento exemplár so mnou urobí všetko, čo len sumec dokáže.
„Aký môže byť?“ – pýta sa Rita. No ja, akoby som ani nepočul jej otázku, neodpovedám! Z povery alebo radšej zo zvyku nerád zakrikujem, hoci jeho rozmery sú jasno rozoznateľné. Jeho hmotnosť isto presahuje 70 kg hranicu a keď aj brucho má také široké ako chrbát, táto majestátna ryba môže dosiahnuť aj 80 kg.
Veľmi ma štve moja nerozvážnosť. Viem, že som ho mal potľapkať po hlave a nechať, nech sa vyzúri. Nechápem to, ale som si myslel, že už je úplne unavený. Je to bolestný omyl. Nenatiahol som si ani rukavice, hoci Rita ich prichystala hneď na začiatku zdolávania. Teraz už je to ale jedno.
Darí sa mi ho opäť pripumpovať k člnu, ale zvuku motora sa naplašil a uchmatol zopár metrov šnúry z cievky. Joži zastavuje Yamahu a sumca opäť priťahujem vedľa nás. Dôstojne znáša, aby som mu hlavu pritiahol pred seba. Kľakám si a štyrmi prstami ľavej ruky sa ho znova pokúšam schmatnúť za obrovskú čeľusť. Snažím sa ho držať zo všetkých síl, ale vytrháva sa mi z rúk. Ľavú ruku mi úplne rozfaklil. Tak, to je už čistá hrôza! Teraz ho už za každú cenu musím vyloviť rukami.
„Sme opäť vonku!“ – upozorňujú ma!
Ako sa táto dráma skončila, dočítate sa v budúcom čísle Slovenského RYBÁRA.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
