Júlový súmrak je horúci. Pološero sa rozprestiera po krajine veľmi pomaly. Ako sa chystá slnko k odpočinku, tak ožívajú drobné „upíry“, bzučia medzi lístím pobrežných rastlín a smelo nás dobýjajú.
info
Kategória: Sumčiarina
Vyšiel v čísle: AUGUST 2010
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 98
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
V jednej loďke
Moja družka je už dostatočne rutinovaná pri obchádzaní takýchto nepríjemností, a o niekoľko sekúnd už aj zapaľuje špirály, ktoré následne rozkladá na doskách člna. Na pokožku si natrieme aj trocha levanduľového oleja a sužovanie je razom preč.
V tichosti odviažem plavidlo a začíname splavovanie. Trocha ešte upravujem našu pozíciu a beriem si prút do ruky. Čľup. Ozýva sa krajinou zvuk mojej dopadajúcej umelej nástrahy. Čľup. Prichádza nástraha mojej družky, Rity. Tvoríme veľmi zohratú dvojicu, zvykli sme si na seba. Nie sú zbytočné hukotania, nepotrebné pohyby, obaja dobre vieme čo, kedy a ako robiť. Navzájom si pomáhame, aby rybačka bola čo najúspešnejšia.
Prešli sme asi 100 metrov, keď dostávam záber, ale rybu sa mi nedarí zaseknúť. Družka vyčkáva koniec deja ako vlčiak a keď vidí, že vobler dvíham do vzduchu nedotknutý, na miesto útoku nahadzuje svoju nástrahu.
Pakk! Pretína vzduch zvuk útočiaceho sumca a prút v rukách mojej spoločníčky sa už aj ohýba. Hladina vody sa predo mnou pení a špliecha na každú stranu, keď sa asi trojkilový sumec zúrivo snaží zbaviť pichľavej nepríjemnosti. „Fúzač“ to rýchlo vzdáva, rybu dvíham do člna a nechávam, aby ho úspešná lovkyňa oslobodila od nepríjemnosti a s pusou na čele pustila na slobodu. Dúfam, že ten božtek dostatočne stlmí bolesť; u mňa to stále zaberie, pravda, neliečime tak rany spôsobené háčikom.
Rita to nemôže vynechať a okamžite sa pustí do vysvetľovania, že kde som spravil chybu, a vôbec, sumca chytila iba preto, aby podložila svoje argumenty, s ktorými ma zaplavila. Pousmejeme sa nad tým, a aj keď nie rád, musím jej dať za pravdu. Tému uzatváram gratuláciou vyrieknutou pomedzi zuby.
No v tej chvíli ma rieka prijíma do svojej milosti. Na nástrahu dostávam rázny záber, na ktorý okamžite reagujem zásekom. Cítim, že mám dočinenia s väčšou rybou, prívlačovka tiež pekne „prikyvuje“. „Náhodou“ sa otáčam tak, aby aj Rita videla moje snaženie, a aby som to všetko ešte viac zdôraznil, dvakrát potichu zakašlem a asi osemkilového sumca efektívne dvíham až ku hladine.
Nečakaní hostia
Nasledujúce dni sa nesú v podobne výbornej nálady a aj naše výsledky sú podobné. Väčšieho ako osemkilového sumca sa nám nedarí ukoristiť, na dôvažok nemáme ani šancu, ktorá by dávala tušiť vážnejšie exempláre. Natoľko si užívame veľkorysosť rieky, že bez spania, bez jedenia a všetkých ostatných potrieb, sme skoro nepretržite na vode.
V polovici týždňa, ukrytí pred teplom obedňajšieho slnka v tieni obrovských stromov prístavu, podriemkavame na lavičke, keď k nám vtom prichádza matka mojej družky s našimi priateľmi na malú „bleskovú“ návštevu. Veľmi sa teším, že prišiel aj ujo Laco, ktorý je obávaným nepriateľom kaprov žijúcich v Aldebrőskom jazere. Okamžite ho začínam prehovárať na trocha sumčiariny, dúfajúc, že by to preňho mohlo byť zaujímavé. Trocha sa bráni, ale ako príslovie vraví: „Nie je ťažké pozvať Katku do tanca“. Loviť síce nechce, ale veľmi rád ma odprevadí.
Rieku začíname „vypočúvať“ na najúspešnejšom úseku. Tá dlho neostáva mojím dlžníkom, na úzkom tristometrovom úseku napínajú naše nervy až tri akcie, no, žiaľ, ani jednu rybu sa mi nedarí zaseknúť. Rýchle sa vraciam na naše východisko a opäť prechytávam predošlé miesta. Ale všade je hrobové ticho a úplný pokoj.
Nedá sa nič robiť, plavíme sa na opačnú stranu a tu pokračujeme ďalej v splavovaní. Veľmi ma štve neúspech, tak rád by som chcel rozrušiť uja Laciho napínavým zdolávaním. Naše plavidlo púšťam veľmi blízko k brehu; často sa musíme uhnúť, aby sme mohli
prejsť popod previsnuté konáre.
Môj spoločník, sediac v prednej časti člna, sleduje dianie skoro bez slov. Myslím si, že v hĺbke duše si aj on praje, aby sa nám niečo pošťastilo. Práve prechádzame nad mohutným stromom, ktorý budeme musieť obísť, aby sme doňho nenarazili, ale mám ešte dostatok času na jedno nahodenie. Nástrahu sa mi podarilo nahodiť úplne hlboko, tesne pred podmytý breh. Nástrahu vediem veľmi pomaly a vtom vidím, že tancujúcu umelú rybku z boku prenasleduje rázna vlna. Ešte predtým, ako by nástrahu dobehla, na chvíľku ju zastavím a okamžite cítim zaťaženie udice. Tvrdo zasekávam.
Balet v člne
Udica „vysiela“ obrovskú silu. Zaseknutá ryba, ako by sa nič nedialo, bez toho, aby zmenila smer, pokračuje ďalej k otvorenej vode. Až teraz začínam mať pochybnosti kvôli potopenému stromu, ktorý sa napína pod nami. Elektrický motor zapínam na najvyšší stupeň a v poslednej minúte sa mi darí priviesť čln na voľný úsek.
Medzitým nesledujem ani uja Laca, ani netuším, či je mu jasné, čo sa vôbec deje. Hovoriť s ním ani teraz veľmi nemôžem, lebo ryba by sa silou-mocou chcela vrátiť na miesto záseku. Prívlačovka praská a aj cievku musím pridržiavať, keď sa snažím protivníka otočiť. Nedarí sa mi ho pritiahnuť k sebe. Ale našťastie miesto príbrežných partií vyráža v smere koryta.
Špičku udice strháva pod hladinu, vyťahuje zopár metrov šnúry a už aj pociťujem, ako preskakuje pletenka cez zaplavené konáre. Och nie! – premáha ma zlý pocit, no v tom momente sa ryba vydáva na voľnú vodu a opäť môžem nerušene pokračovať v zdolávaní.
„Tak, to bolo veru tesné“ – vravím starkému, ktorému sa po čele kotúľa tučná kvapka potu.
„Csaba, je to fantastické! Ja som ešte taký súboj s rybou nikdy nevidel. Môžem ti s niečím pomôcť?“
„Ďakujem, nemusíte si robiť starosti, ostaňte sedieť, ja spravím všetko sám.“
Ryba potiahla šnúru až ku dnu. Trocha povoľujem brzdu navijaka a nechávam, aby sa vyzúrila. Pritiahnem čln nad sumca a tvrdo sa opriem do palice. Ani sa veľmi nebráni, celkom hladko ho odlepujem od dna.
Darí sa mi navinúť niekoľko metrov šnúry, ale opäť sa snaží dostať ku dnu. Znova získa zopár centimetrov, ale opäť ho dokážem vyviesť z rovnováhy. Usudzujem, že je to slušná ryba, ale neverím, že by mohla dosiahnuť 30 kg. Nečakane sa zvŕta a pláva popod čln; som nútený vedľa uja Laciho vyskočiť na obklad v prednej časti člna a previesť špičku udice popod plavidlo.
Na opačnej strane schádzam dolu, ale prefíkaný sumec ma asi považuje za blázna: ešte dvakrát ma núti prejsť okolo starého spoločníka... Až potom sa konečne na hladine objavujú bubliny veľké ako päsť, ktoré naznačujú, že je na konci svojich síl. Rázne ho dvíham až ku hladine; tam už nedočkavo čakajú naše oči na ten obdivuhodný moment, keď sa široké čelo ryby objaví v slnečnom svite.
Prekrásneho dravca schmatnem za spodnú čeľusť a ukladám ho pred uja Laca. Od radosti sa objímame a zamierime do prístavu, veď to musia vidieť aj „baby“. Radosť je neopísateľná, doslova sa kúpeme v gratuláciách. Aj ujo Laci je v eufórii a vzrušene opisuje každý moment nezabudnuteľného zážitku. Spoločne vážime 23 kg sumca a okamžite sa vydám v smere predošlého úseku a opäť začínam prečesávať vodu.
Žijú tu ešte obry!
Už som prešiel aj miesto ulovenia, keď odspodu prichádzajú člny a zastavujú sa na tiahnucom úseku, ktorý sa rozprestiera predo mnou. Trocha ma to štve, veď to tu nie je zvykom, mohli by vidieť, že splavujem. Pritom nevypli ani motor. Jeden z cestujúcich vyskakuje a s obrovským blyskáčom začína nahadzovať smerom ku brehu. A následne aj druhý člnkujúci sa podujal chytať podobným spôsobom. Ako sa približujem, počujem dobre zrozumiteľný nemecký dialóg. Ani ich neoslovujem, nechávam ich na pokoji, nech chytajú. Navyše, keď sa približujem, veľkým oblúkom ma obchádzajú a pokračujú ďalej.
Okolie sa pomaly upokojuje. Nástrahu nahadzujem do zátoky, ktorú tvoria veľké stromy. Odrazu moje nervy napína obrovská vlna, ktorá sa stráca v mohutnom víre. S nástrahou sa bojím čo i len trocha ráznejšie pohnúť, čakám „úder“, ale záberu nikde. Vobler sa pomaly dostáva až k člnu, ale nič sa nedeje. V tom momente, asi v trojmetrovej vzdialenosti, sa „otvára“ hladina, a akoby zo spomaleného filmu, sa vynára predo mnou obrovská chvostová plutva sumca. Koreň chvosta môže byť aspoň 15 cm a je naozaj úctyhodný.
Panebože! Bol to aspoň 70 kg matuzalem. Prečo asi minul nástrahu? Nepodarilo sa mu dostatočne rýchlo zaútočiť s mohutným telom? Ale už je to aj tak jedno. Drevenú rybku s trasúcimi rukami nahadzujem ešte raz, ale už iba obrovský vír naznačuje, že sa sumec vydal do hlbších partií. Som úplne zničený a celý bezradný. Túžil by som vrátiť čas, mozog mi pracuje na plné obrátky a pred očami mi bliká ten úkaz.
Hotovo! Musím si uvedomiť, že túto rybu teraz veru nemôžem dostať na háčik. Hoci bol tak blízko, možno iba zopár sekúnd, iba niekoľko centimetrov a mohol by som ho zdolávať. Jedno je isté, obry tu ešte stále žijú a ten fakt dodá ďalším rybačkám dostatočný elán.
Malý sumec – veľká radosť
Asi 50 metrov vyššie od predošlej akcie čln zastavujem a opäť nahadzujem. Predchádzajúci dej ma úplne premohol. Nemôžem ho vymazať z pamäti, znovu a znovu vidím pred sebou tú mohutnú plutvu a iba predstaviť si dokážem k nej patriace obrovské telo.
Pomaly sa dostávam k úseku predošlého fiaska, nástrahu nahadzujem s ešte stále sa trasujúcimi rukami a pomaličky ju začínam „oživovať“. Žiaľ, po rybe ani stopy. Pokračujem v splavovaní, keď sa odrazu vytvorili podobné vlny ako pred chvíľkou, dokonca tesne za sebou až tri. Už sa dostávam pred tretiu, ale nič sa nedeje. Nástrahu jemne nahadzujem úplne popod breh, opatrne navíjam a už aj cítim, že drevenú rybičku voľačo schmatlo.
Rázne zasekávam. Srdce mi odrazu bije niekde v hrdle, ale nádej veľmi rýchlo pominula. Do plavidla kladiem krásneho, zdravého, 7,5 kg ťažkého sumca. Teraz sa voľajako ani radovať nedokážem, hoci viem, že sú situácie, keď by podobné úlovky človeka nesmierne potešili.
Ešte raz prečesávam tento úsek, ale ďalší záujemca sa už neprihlásil. Nechutne vyrážam do prístavu...
Počas nasledujúcich dní som viackrát prechytal ten „výnimočný“ úsek, ale boli to, žiaľ, beznádejné pokusy. Pomaly som sa s tým zmieril, aj menšie sumce ma dokázali znovu potešiť. Potom sa spomalil aj tok Tisy a jej voda bola zo dňa na deň čoraz čistejšia.
Podarilo sa mi uloviť ešte jedného 16-kilového a nie každodenné dobrodružstvá ukončil 6-kilový sumec mojej družky. Boli to nádherné dni, skoro sme pozabudli na okolitý svet, existovali sme iba my, rieka, no a, samozrejme, sumce. Táto utrápená a ťažko skúšaná rieka nás ešte stále dokáže nesmierne potešiť.
Celá fotogaléria k článku
Stiahnuť článok v PDF formáte.