Rybárska sezóna bola v plnom prúde, pretekárska tiež. Najbližšie muškárske preteky, v ktorých nám išlo o postup, boli na rieke Poprad. Museli sme potrénovať. A tak sme vyrazili. Smer Spišská Belá. Rieka je tu úžasná, tiché hlboké pláne striedajú v pravidelných intervaloch plytké prúdivé úseky, nádhera.
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: JÚL 2010
Počet strán v magazíne: 2
Od strany: 60
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Nedočkavo sme sa vnorili do pobrežnej džungle a následne, opatrne skúmajúc pohyb na vode, odštartovali lov. Nie lov, zle som sa vyjadril. Bolo to ako erotické dobrodružstvo. Láskali sme rieku ako rafinovaní milenci všetkými možnými spôsobmi, šnúry suplujúc rybárovu dlaň, jemne dopadali a dráždili jej odhalené priehľadné telo a ona reagovala ako skvelá partnerka: s radosťou prijímala našu pozornosť a zároveň dávala to najlepšie, čo vo svojom vnútri ukrývala. Prežívali sme malý rybársky orgazmus.
Nič netrvá večne
Nad riekou sa prehnala krátka letná búrka, priehľadné zvodné telo zahalil nevkusný hnedý závoj prikalenej vody, jemné krivky vlniek pohltila stúpajúca vlna valiaca z pravostranného prítoku. Zarapčali brzdy, roznežnené šnúry sa s nevôľou usádzali v pravidelných okách na cievkach navijakov, krásna chvíľa sa skončila.
My sme však ešte v ten deň chceli zažiť niečo podobné, tak sme nedočkavo vyrazili proti prúdu, kde prírodné živly nedosiahli svojimi neľútostnými chápadlami... „Tu odboč vpravo“ - zavelil Miro, ukazujúc na biednu asfaltovú cestu, ktorá podľa našich predpokladov smerovala k vytúženej rieke. Prvé podozrenie vo mne skrslo, keď cesta odbočila mierne doľava a pred nami sa objavili prvé domy. Nie domy, chatrče to boli a bolo ich čoraz viac.
Ocitli sme sa v centre rómskej osady a udalosti nabrali rýchli spád. Vzbudili sme patričný rozruch. V momente mi na prednej kapote sedeli dvaja či traja malí, brčkaví s hnedými očami a s obrovskou chuťou odtrhnúť mi stierače. Cesta sa zmenila na širší chodník a vpredu sa začala tvoriť väčšia skupina gestikulujúcich Rómov. Posádka prednej kapoty sa vďaka pomalej rýchlosti, veď sme mohli ísť len krokom, presťahovala na zadný nárazník, kde zúfalo držal posledný stierač. Potreboval som sa otočiť.
V centre diania
Znenazdania sa vľavo odo mňa objavila osamotená chatrč s otvorenou verandou a nič netušiacou „čarodejnicou“, s fajkou v bezzubých ústach miešajúcou vo veľkom hrnci zázračný „lechtvar“, alebo čo to bolo. Keď sa auto zadnou časťou vrútilo na verandu, prekvapená babica otvorila od prekvapenia ústa dokorán (možno dva zubále tam predsa len boli, medzi ktorými ostala zachytená zapekačka) a kým stihla dlhou varechou tresnúť po zadnom skle, už sme frčali späť do bezpečia.
To sme si mysleli. V samotnom centre sa zatiaľ sformoval húf, ktorý sa, prudko gestikulujúc a hulákajúc, pohol proti nám. Vtedy som pocítil prvý poryv strachu. Druhý sa dostavil, keď som zaregistroval vodcu skupiny. Ten, pohybujúc sa zjavne neistým krokom, niečo ako novodobé tango: dva kroky vľavo, dva vpravo, jeden dozadu dva dopredu, a tak dookola, zvieral v pravej ruke mačetu, ktorou prudko švihal do rytmu toho hrôzostrašného tanca.
O vlások...
Každý zlovestný švih bol hodnotený búrlivým jasotom, ktorý bol každým okamihom zreteľnejší. Mútnym pohľadom si premeral naše auto, nás asi vôbec nevnímal, ktovie čo mu pripomínalo, zaleskla sa čepeľ mačety, zahnal sa a sekol. Vďaka jeho stavu to bolo tesne vedľa a dav burácal. ,,Drž sa!“ - zreval som tentoraz ja a kým útočník nabral stratenú rovnováhu, preletel som tesne vedľa neho pravým bokom otierajúc polorozpadnutú chatrč, ľavým tesne míňajúc zhromaždený dav.
Po kapote a bočnom skle ešte zabuchotalo zopár pästí a my sme spotení a vystresovaní mizli v diaľke. Precestoval som už kus sveta, ale že strach o život budem mať doma, dokonca pri chytaní rýb, na to som nikdy nepomyslel. Že si vymýšľam, že toto sa u nás nemôže stať? V 21. storočí? Na rybačke? Na Slovensku?
Presne o mesiac, na tomto istom mieste, len nie v centre osady, ale priamo na vode, mladý Róm zabil nič netušiaceho rybára. Videl som to v televíznych novinách na všetkých možných kanáloch. Podrobnosti neviem. Že či mačetou neviem, či mal mútny pohľad neviem, či to bol ten istý, neviem. Jedno viem ale isto. Mal som to napísať skôr, možno by si to ten nešťastník prečítal a nezdržiaval by sa samotný v tých nádherných miestach, možno by si dával väčší pozor, možno....
Repete pri Zvolene
Niečo podobné sa mi stalo aj vo Zvolene na riečke, ktorá vyteká zo Zvolenskej priehrady. Zaujatý chytaním jalcov, v zápale lovu, som sa priblížil k polorozpadnutej stavbe poschodového domu na pravej strane. Prvý kameň, ktorý dopadol dva metre odo mňa, som registroval dosť ledabolo, druhý ktorý mi zašvišťal okolo pravého ucha, ma vytrhol z idylky.
Na brehu stála skupinka asi desaťročných šarvancov. Tí na pokyn šéfa, ktorého predstavoval urastený, o hlavu vyšší pubertiak, sa snažili o presný zásah. V ich poňatí to bola jednoznačne moja hlava. Hádam sa len nezľaknem skupinky 10-ročných školákov. Rázne som vykročil z vody priamo ku nim. V duchu som si myslel, že sa možno rozutekajú alebo niečo podobné. Trpký omyl. Zhŕkli sa okolo svojho vodcu, ktorý vyzývavo vykročil o krok dopredu smerom ku mne.
,,Čo to robíte?!“ - začal som rázne debatu a v snahe postrašiť ho predniesol som pamätnú vetu: Keď ti jednu strelím, zavrú ťa v Poľsku za potulovanie, ty sopliak!! Myslel som si, že to dostatočne zaberie a čiernovlasé, ufúľané detváky sa teraz už určite rozpŕchnu a ja v pokoji budem pokračovať v rybačke. A opäť mýlka. Vodca, ataman, len prižmúril viečka, spod ktorých po mne šľahol tmavohnedý záblesk nenávistného pohľadu. A k tomu aj druhý záblesk, ktorý neodbytne zamestnal môj zrak, pochádzal z čepele kuchynského noža, ktorý bohvie skade vytiahol, držiac ho hrotom nasmerovaným niekde na moje zvierajúce sa brucho. Naprázdno som preglgol...
Bezpečnejšie je asi v Mongolsku
,,Tak skúsme“ - povedal. A to sa už zozadu približovala skupinka podstatne starších obyvateľov bytovky, ktorí zrejme spoza porozbíjaných okien sledovali zábavu svojich ratolestí. Druhýkrát v priebehu mesiace takáto situácia. Veľmi opatrne, nespúšťajúc zrak zo zlovestnej čepele a periférne sledujúc zrýchľujúci sa krok zrejme starších súrodencov, možno rodičov, som sa dal na bleskový ústup.
Čo ústup, utekal som čo to dalo a čo broďáky dovolili a za mnou sa niesol pokrik, ktorý je proste nezverejniteľný. Mladý muž má možno 16, možno je už hlavou rodiny, možno už sedí v base, možno už pár hláv rozbil, možno na svoju príležitosť pichnúť si len tak do niekoho ešte čaká. A možno to nemusí byť práve okoloidúci rybár...
Preto, keď pôjdete na rybačku, nepodceňujte aj tento faktor, kde sa nevinná zábava v okamihu môže zmeniť na tragickú udalosť. Aj keď sme v EÚ, aj keď platíme eurom, aj keď máme sociálny štát, aj keď máme desať druhov polície... Tento problém tu je a stále je veľké tabu, však! Ešteže sa dá na ryby bezpečne chodiť trebárs do Mongolska.
Celá fotogaléria k článku
Stiahnuť článok v PDF formáte.