Rybárska sezóna je v plnom prúde /sory, vláčiari, vy ešte chvíľu strpenia/. A ja sa idem pozrieť, aký že to májový úlovok umeleckého charakteru sa ulakomil na májovú čerešničku. No nie je to jalec, je to iný umelec - Jarko Moravčík. Tanečník, choreograf, po novom i režisér, no a hlavne rybárčisko... A preň dvojnásob platí, že dobrého veľa nebýva. Vzrastom nevysoký, ale zato energie, no veru za dva jadrové reaktory. Večne usmiaty, šibalské oči i duša. A keď som pri tej duši, tak vám prezradím, že v máji bude už päťdesiat liet čo sa matička Zem teší jeho jestvovania....
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: MÁJ 2011
Počet strán v magazíne: 2
Od strany: 80
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Jaroslav Moravčík:
Popredný slovenský choreograf a režisér, absolvent tanečného konzervatória a VŠMU v Bratislave, odbor choreografia. Sedem rokov pôsobil vo funkcii šéfa baletného súboru v rakúskom Morbischi. Je držiteľom viacerých prestížnych ocenení za svoju choreografickú i režisérsku tvorbu.
A keď ani to nie, tak šup ho k vode. Rybárska sezóna je v plnom prúde /sorry, vláčiari, vy ešte chvíľu strpenia/. A ja sa idem pozrieť, aký že to májový úlovok umeleckého charakteru sa ulakomil na májovú čerešničku. No nie je to jalec, je to iný umelec - Jarko Moravčík. Tanečník, choreograf, po novom i režisér, no a hlavne rybárčisko... A preň dvojnásob platí, že dobrého veľa nebýva. Vzrastom nevysoký, ale zato energie, no veru za dva jadrové reaktory. Večne usmiaty, šibalské oči i duša. A keď som pri tej duši, tak vám prezradím, že v máji bude už päťdesiat liet čo sa matička Zem teší jeho jestvovania. Nuž Jarko, živijóóóó a mnogo i let i ryb. A spusť.
* Ký že to ďas, či dobrá víla /myslím že B je správne/ v tebe prebudila loveckú, konkrétne rybársku vášeň?
Myslím si, že každý chlap sa už lovcom narodí, ale čo sa týka rýb, tak u mňa to zo začiatku bola skôr potreba rybu uloviť, aby bolo čo do úst. Pochádzam zo šiestich detí, takže ulovená ryba bola hodnotným spestrením jedálnička. Pamätám si z detských čias, keď mama raz z nášho potoka, kde sme chodili po vodu, priniesla vo vedre nádherného dúhaka. Vplával jej tam bez akejkoľvek nástrahy a ja som to vtedy vnímal ako boží dar. Odvtedy som často chodil po potoku a pod kameňmi a patočinami chytal tie krásne pstruhy holými rukami. Ba dokonca aj raky. A darilo sa mi. Bol to teda lov o prežitie, ktorý neskôr prerástol v obrovskú vášeň.
* Kto ťa priviedol k rybárčeniu?
Po pravde hlad. A túžba po dobrodružstve. Pretože moje rybárčenie by sa v začiatkoch pokojne mohlo nazvať pytliačením. A to bolo veľké dobrodružstvo. Ako 15-ročný som opustil rodné Stráňavy a nastúpil do SĽUK-u ako elév tanečného súboru. Môj domov sa stal Rusovský kaštieľ osadený v nádhernom parku a obklopený jazerami i neďalekým Dunajom. Tu, ďaleko od rodiny, bola ulovená rybka niekedy jediným zdrojom obživy. Až ďaleko neskôr, keď som so Sľukom pretancoval celý svet a zberal sa v 39. roku môjho života do tanečného dôchodku, kúpili sme si s rodinkou na Záhorí chatu. V borovicovom lese priamo pri jazere s pieskovými plážami. Jazere plného života. Prišiel čas na naplnenie môjho dávneho sna a s chatou som si kúpil aj môj prvý rybársky lístok. Tak som sa stal rybárom. A prepadol som tomu...
* Nuž na tém Záhorí, jak sa chytá, myslím jakým spúsobem to máš najradší?
Hoci som už vyše 10 rokov na dôchodku
/teda tom tanečníckom/, ako choreograf som dosť rozlietaný človek a myslím, že aj veľmi energický a neposedný. Takže veľa času mi na moju vášeň nezostáva. Preto preferujem dynamický spôsob lovu a to je lov prívlačou. Baví ma za rybou obísť celé jazero aj trikrát dokola a hľadať spôsob ako ju prekabátiť. A keď tam niečo šklbne, môj adrenalín ide do vysokých otáčok. A to je niečo neopísateľné.
* A čo ťa, ak sa smiem spýtať, doposiaľ na rybách najviac, akože zobralo? Na čo nikdy nezabudneš?
Bolo to práve pri prívlači, keď som ešte s horúcim rybárskym lístkom utekal na jazero... Skúsenosti však s touto technikou u mňa ešte absentovali. A tak sa stalo, že na moju rapalku sa zavesil statný sumec a ja som s ním bojoval ako som vedel. On to vedel však lepšie a asi po 15 minútach nabral smer a nech som točil akokoľvek rýchlo, on točil rýchlejšie /nevedel som ešte dobre pracovať s brzdou/. Tak sa stalo, že na konci tohto boja som sa len díval, ako 150 metrov silónu z môjho navijaka nenávratne mizne spolu s „víťazom“ v hlbinách jazera. Silón sa síce odmotal a pretrhol, ale tá pomyselná niť - puto medzi mnou a tou rybou zostalo doteraz...
* Na rybách sa toho zažije... O kuriózne či úsmevné príhody nie je isto núdza. Ty určite nebudeš výnimkou. Nuže?
Začiatky môjho oficiálneho rybárčenia sa spájajú s rôznymi kurióznymi zážitkami. Keď sa otvorila voda a nastala kaprová sezóna, chcel som si aj ja vytiahnuť svojho prvého šupináča. Rybárov bol plný breh a darilo sa im. Iba mne ani ťuk. Ako keby som to mal začarované. Na druhý deň to isté. Až tretieho dňa, keď som už strácal nádej na úspech, zrazu záber ako hrom. Udica sa prehýbala od tej sily a ja som trpezlivo a pomaly priťahoval zdatného bojovníka ku brehu. Keď som už dával podberák, z vody na mňa vytriešťala oči smutná, ale nádherná korytnačka, veľká ako lopata. Tak takúto exotiku som na Záhorí nečakal. Rýchlo som jej papuľku oslobodil od háčika a pustil späť do vody. Stali sme sa asi kamaráti, lebo o rok sme si to zopakovali. Bol som vtedy taký posadnutý rybárčením, že som utekal na vodu, keď to len bolo možné. Aj v zime. A tak sa stalo, že v mojom zhone som raz prišiel na jazero, ktoré sa mi vtedy zdalo pokojné a čisté ako zrkadlo. Chytiť svojho vianočného kapra. Nádherná scenéria, iba rybári chýbali... Zarobil som narýchlo krmivo, rozostavil potrebnú aparatúru, napichol nástrahu a už aj vrhol prvú udicu. Letelo to asi ďaleko, lebo som nepočul ani známe čľup. Položil som udičku a našponoval silón. Poťahoval, poťahoval a stále bol silón voľný. Až keď som takmer pritiahol olovko aj s nástrahou ku brehu, všimol som si, že sa šmýkajú po hladkej zamrznutej hladine jazera...
* Máš vo svojom koníčku pokračovateľa, poprípade koho si touto diagnózou nakazil?
Synovca Miloslava, chýrneho to tanečníka, ale hlavne manželku Vlastu. Chodila so mnou k vode dlhé roky ako pomocník a „tovariš“, ale od minulého roka je aj ona rybárka a s celkom peknými výsledkami. A drží ju to poriadne. Má tiež už svojich „tovarišov“. Dcéru Kristínu a aj syna Matúša.
* Má tvoja rodina pochopenie pre tvoj koníček?
Vždy mala a má. Sami sú touto diagnózou už postihnutí, takže sme svoji. Navyše pred piatimi rokmi sme si v Rusovciach postavili dom a nádherné jazerá sú len na skok...
* Umelci sú vraj „snílkovia“. A tebe že sa aká ryba prisníva?
Žeby zlatá? Tú som, zdá sa, už chytil a ona mi zatiaľ plní moje priania... Mám skvelú ženu, krásne zdravé deti, pekný dom a prácu čo ma baví. Snáď uloviť ešte toho sumca, s ktorým ma tá niť spája...
* Krajina, kam by si sa chcel vybrať na ryby?
Kamarát mi rozprával o Mongolsku. Vraj je to nádherná rybačka..
* Dá sa skĺbiť popularita a pokoj na rybách?
Užívam si pokoj na rybách. Hoci mal som raz pocit, že ma jedna ryba spoznala...
* Si radšej rybár - samotár, alebo uprednostňuješ kolektívneho ducha?
Som celý svoj profesijný život obklopený množstvom ľudí. Pri vode čistím hlavu a radšej obľubujem samotu. Avšak s kamarátmi a rodinkou som na rybách rád. Tá je však súčasťou môjho súkromia.
* „Najkrajší kút v šírom svete...“ sa spieva v jednej krásnej pesničke. A tvoj „kút“, ten naj, je ktorýže?
Pri chladničke. A čo sa týka vody, tak v mojej jacuzzi.
* A z vodného kráľovstva, tvoj, či tvoja vyvolená?
Môj. Zubáčik. Ale aj iné... moje.... Mňam!
* Najväčší úlovok?
Pochytal som celkom pekné zubáče i metrové šťuky, ale doposiaľ môj najväčší úlovok je ten posledný, z konca roka, keď jazero nebolo ešte zamrznuté a ja som zasa vláčil. Podaril sa mi kapitálny kúsok. Dĺžka 3,60 m. Druh - udička feeder s kvalitným navijakom. Spôsob lovu – prívlač. Zachytená asi 30 m od brehu, z hĺbky cca 5 m. Lokalita – Malé Čuňovo. Svedok - synovec Miloslav.
* Keď chytíš, tak aj pustíš, či zješ?
Myslím, že zrejem k tomu. Hoci rybky milujem aj na tanieri a zatiaľ sa väčšinou riadim heslom chyť a odpusť (to vždy poviem rybke, keď ju kladiem do saka), čoraz častejšie mi však robí veľkú radosť, keď môžem ulovenú rybu vrátiť do jej domova...
* Keby si mal tú moc, čo by si zmenil alebo vylepšil v rámci rybolovu?
Na toto sú asi múdrejší a skúsenejší, ale veľmi by som chcel zmeniť správanie niektorých ľudí (a, žiaľ, sú medzi nimi aj rybári) vo vzťahu k prírode. Nech aj naše deti (tak ako kedysi moja mama) raz môžu nabrať z potoka čistú vodu, v ktorej sa preháňajú pstruhy a žijú raky. Toto však, bohužiaľ, asi nezmením.
* A teda keď už chytíš a chceš dopriať i svojmu kulinárskemu umeniu za dosť, tak vylov i z tvojho gurmánskeho umenia čosi...
Milujem halászlé. U nás v reštaurácii som štamgastom. Stačí, že sa tam objavím a automaticky mi ho prinesú.
*Na rybách nesmie chýbať ani korenie života. Vtip...?
Ako rozoznáš u rýb samca od samičky? Jednoducho. Hodíš na hladinu kôrku chleba a keď pripláva on, tak je to samček a keď pripláva ona, tak je to samička.
* Životné krédo?
Mladosť nie je obdobie života, ale duševný stav.
* Na čom teraz a v blízkej budúcnosti profesijne pracuješ?
Práve sme s Dušanom Rapošom v Prahe odpremiérovali jeho rockovú operu Petro e Lucia, ktorú som choreografoval i režíroval a účinkovalo v nej vyše 150 umelcov z ôsmich krajín. Spievali nám talianske hviezdy z milánskej La Scaly a tancovali sólisti z Boľšovo teatra v Moskve. Je to megaprojekt s 3D animáciami na obrovskej 360° scéne, s výpravou dvadsiatich kamiónov.
Obrovská vďaka, Jarko... A k tvojej päťdesiatke ešte raz hlavne veľkú nošu zdravíčka. A k tomu zdraviu ti určite dopomôžu chvíle strávené na rybách, čo sa do života prežitého nezapočítavajú. A pre vás, ostatných, to platí tak isto.
Na budúceho umelca na udici sa s vami teší Tuli Vojtek.
PS: Veľké sorry, ale na želanie kamarátov a účastníkov tradičného „Tuliháčika“ sa tento prekladá na september. Čo, vláčiari? Teším sa.
Celá fotogaléria k článku
Stiahnuť článok v PDF formáte.