V ostatnom období sa dostali u mňa stále viac do popredia menej navštevované a najučupenejšie potoky, či riečky. Z nich som dal prednosť hlavne pstruhovým potokom, pretože začiatok prívlačovej sezóny bol ešte ďaleko, ale 16. apríl sa už neúprosne blížil.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: APRÍL 2018
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 12
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 30.09.2018.
K prvej pstruhovačke sa snažím nájsť taký potok, ktorý navštevuje čím menej rybárov, podľa možností by nemal patriť pod Slovenský rybársky zväz a v neposlednom rade voda by v nej nemala byť studená – ľadová, ale radšej nejaká nížinná, v ktorej sú dobré predpoklady pre pstruhy. Keďže už istú dobu sledujem „lesácke“ vody, rozhodol som sa, že začnem so zbieraním konkrétnych údajov. Vďaka môjmu známemu som sa dostal k informáciám o niektorých potôčikoch, na základe ktorých som si mohol pripraviť konkrétny plán na posledný aprílový týždeň. Tieto moje túry sa snažím zorganizovať cez týždeň a to z viacerých dôvodov. V prvom rade cez týždeň sa ľahšie dostanem k hosťovaciemu lístku, potom v týchto dňoch stretnem oveľa menej rybárov, ako cez víkend. S miestnym horárom som si vymenil zopár e‑mailov a už som mal pripravený plán.
Obklopoval nás iba potok a nedotknutý les
Hosťovačka ma čakala u chovateľa rýb. Keďže som chcel čím lepšie využiť čas vyhradený pre rybárčenie, tak som sa vybral z domu už skoro ráno. Po maličkých navigačných problémoch sa mi podarilo nájsť cieľovú osobu. Chovnú stanicu sme našli hlboko v lese (našťastie), izolovanú od všetkých vonkajších vplyvov. Po prevzatí povolenia som pohľadal vhodné parkovisko, odkiaľ som sa mohol dať na cestu.
Turistom, rybárom, ani iným rušivým javom (ani smetiam) nebolo stopy, obklopoval nás iba potok a nedotknutý les. Pohybovali sa tu občas iba lesnícke stroje, ale tie nás vôbec nerušili. Potok bol na prvý pohľad veľmi plytký, úzky a mimochodom, veľmi čistý. Pri zaparkovaní som z malého mostíka hneď zbadal zopár malých pstruhov, ktoré pravdepodobne už dva dni vopred vedeli o tom, že prídem. Neveštil som pre seba nič dobré, mal som pred sebou ťažkú rybačku. Čoskoro som sa ocitol v plnej paráde a už som sa začal chystať prechytávať jamy pod mostom. Len čo som chytil prút do ruky, už sa zastavilo pri mne služobné auto plné strážcov lesa. Jeden z nich už z ďaleka ukazoval svoj odznak a informoval sa o mojej činnosti: Chytáte ryby? (Nie, chystám sa na skok do diaľky, pomyslel som si.) Keď prišiel bližšie ku mne, zistil, že nepredstavujem hrozbu ani pre miestnu faunu, ani na flóru, a tak si nepýtal ani moju povolenku. Pozdravili sa a odišli. Trošku som bol zaskočený, ale v hĺbke duše som sa aj tešil, že aspoň tu sa starajú o prírodu, nie ako inde.
Ale vráťme sa k rybačke
Na 0,6-gramovú jigovú hlavu som zavesil malého gumeného chrobáčika. Už na prvé nahodenia sa ukázal nejaký maličký potočák. Neskôr vysvitlo, že s viacerými svojimi druhmi našiel útočisko v tieni malej jamky. Z prvého miesta činu sa mi podarilo vylákať šesť rybičiek. Bol som aj sám prekvapený. Dal som si za cieľ chytiť pätnásť rýb, medzi nimi jednu 30-centimetrovú. Prešla asi štvrť hodinka a už som mal svoj cieľ ako‑tak splnený. Budem mať predsa dobrú rybačku? Vydal som sa hore po brehu potoka, využívajúc chodníčky divej zveri, aby som poprípade nepoškodil chránené rastliny. Ako som išiel hore vyššie, privítali ma stále pestrejšie miesta. Striedalo sa kľukaté pobrežie s plytkým, rovným štrkoviskom. Skoro v každej zákrute bola jedna menšia 80 – 100 cm hlboká jamka, v ktorej nemohli chýbať ani ryby. Sem‑tam spestrili už aj takto krásnu prírodu malé vodopády, spadnuté stromčeky. Vtáky spievali, občas pobehovali srnky. Mal som radosť, že po smetiach nebolo ani stopy, ani vo vode, ani na brehu tak, ako som sa s tým stretol v iných častiach republiky. Je veľmi zaujímavé, že smeti sa nehádžu do vody samé od seba, ako to niektorí „ľudia“ tvrdia. Pekne pomaly, popozerajúc všetky jamy, som postupoval stále vyššie k chovnej stanici rýb, kde sa skončila trasa, vyhradená pre rybolov. Vyššie v potoku sa už zaoberajú chovom rýb. Krištáľovo čistá voda začala byť stále kalnejšia, lebo práve vtedy čistili vodu v chovných jazerách a uložené bahno prečerpali do potoka. Na jednej strane mi to možno práve uľahčilo moju rybačku, ale na druhej strane vizuálny zážitok o potoku to veľmi kazilo. Na tých úsekoch, kde voda už bola veľmi kalná, nemal som ani záber. Ryby zostali neaktívne.
Prvé stopy po rybároch
Pred hranicou revíru som sa obrátil a po malom obede som sa vybral na dolnú stranu potoka. Voda na tejto strane bola ešte plytšia, bolo tu menej jám a zákrut. Dlhý čas som nestretol ani jednu rybu, hoci ukázali sa dobré miesta. Bolo zaujímavé, že pstruhy, okrem gumených nástrah, nereagovali na nijaké iné nástrahy. Voblery HW, ktoré sú veľkými zbraňami klasických potokov s bystrou vodou, som nemal možnosť ani vyskúšať. Podobne nemali záujem ani o rotačky, ktoré sa považujú za pochúťky pre pstruhy. V závislosti od hĺbky som používal 0,6-1,6-gramové jigy, potom väčšie, menšie nymfy a napodobeniny malých rybičiek. Na čistejších úsekoch zabrali nástrahy hnedkasté a prírodné, kým v kalnejších vodách zase oranžové a žlté nymfy. Dolnú časť pretínali dva mosty, kde prúd vytvoril jednu hlbšiu časť. Tu som už našiel prvé stopy po rybároch. Pri moste na jednom mieste bola čerstvo pošliapaná tráva, ktorá prezrádzala, že tu ešte nedávno niekto chytal ryby. No napriek tomu, že miesto vyzeralo dobre, pod mostom bývalo pomerne málo rýb. Podaril sa mi iba jeden záber. Napriek tomu, v malom vodopáde za mostom, sa mi pošťastilo vylákať jedného 35+ centimetrového pstruha, ale, žiaľ, do podberáka som ho nedostal. Ani nemusím spomenúť, že vtedy som už mal prekročený svoj vytýčený cieľ. Podarilo sa mi uloviť stanovené množstvo a vďaka jednému peknému pstruhovi som dosiahol svoj cieľ aj ohľadom veľkosti. Už aj vtedy som bol spokojný, ale kde bol ešte koniec?
Vysvitlo, že som sa rozhodol dobre
Bol som už veľmi ďaleko od auta. Myslel som si, že sa vrátim a po olovrante preparkujem bližšie k vchodu lesa a pustím sa do poslednej etapy mojej rybačky. Keďže z môjho ľahkého prúta s vrhacou záťažou 0-3 gramov sa veľmi veľa rýb „strepalo“, vymenil som výstroj za prút s vrhacou záťažou 2-10 gramov, aby som mal istejšie zaseknutia. Napokon vysvitlo, že som sa rozhodol dobre. Mal som viac záberov a viac rýb v podberáku. Po večeri som sa vrátil na to miesto, kde som skončil predošlú rybačku a vydal sa dole prúdom. Našiel som jednu vážnejšiu jamku, v ktorej bolo vidno zlomené konáre starého stromu. Už na prvé nahodenie som cítil záber zdola. Zasekol som a prút sa ohol do polkruhu a chvíľku aj zostal v tejto polohe. Cítil som oveľa väčší odpor, ako doteraz. Ryba pekne zostala na spodku a pomaličky sa približovala k brehu. Žiaľ, boj sa tu aj skončil, pretože háčik zrejme väčšiu rybu už neudržal. Bol by som rád, keby som ju mohol aspoň vidieť, aby som vedel, že akých nájomníkov má tento potok, ale ona na to mala iný názor. No nič, tešil som sa, že v takýchto zabudnutých potokoch s malým množstvom vody sa dajú nájsť nielen pekné, ale aj robustnejšie ryby. Onedlho sa tento príbeh v ďalšej jamke zopakoval, aj vtedy zvíťazila ryba. Posledné metre ešte mali pre mňa v zásobe niekoľko krajších rýb. Tu som našiel tri menšie jazierka, ktoré vytvoril prúd potoka. Tieto už boli aj trošku hlbšie. Ani nemusím spomenúť, že miestne ryby sa tu zdržiavali v hojnom počte. Na každé nahodenie som mal záber. Nadišiel čas, aby som zase vyskúšal voblery. Aj hĺbka a aj prúd boli vyhovujúce. Po niekoľkých záberoch s gumou som nasadil vobler, dúfajúc, že sa mi podarí upriamiť pozornosť väčších rýb, ktoré ležia na dne. No, nestalo sa tak. Moje pokusy s voblerom a rotačkou neboli úspešné, ale keď som zmenil nástrahu za nymfu, záberov som zase mal viac.
Mal som za sebou zázračný deň
Už sa blížil koniec mojej rybačky. Stmievalo sa, nadišiel čas, aby som podľa rybárskeho poriadku zbalil veci a pobral sa domov. Napokon som nechcel cestovať ani ja v úplnej tme. Prežil som zázračný deň, plný pekných zážitkov. Sfarbenie rýb bolo prekrásne, nebol problém ani s ich veľkosťou. Väčšina rýb dosiahla 20-23 cm, menšie, pod 15 cm som ani nechytil. Tie väčšie ryby, ktoré sa mi nepodarilo vylákať pred fotoaparát, ma napĺňajú nádejou. Nemôžem sa sťažovať ani na množstvo ulovených rýb. Mal som značný počet akcií, záberov a podarilo sa mi dostať na háčik 48 rýb. Všetky boli potočáky. Aj tento príbeh a tento potok je perfektným dôkazom toho, že príroda sa dokáže sama zregenerovať a oživiť. Na tento potok zavíta veľmi málo rybárov, dostane sa z nej von aj menej rýb, i napriek tomu, že vysádzanie je minimálne (podľa slov chovateľa). Skrátka, potok je samonosný. Predstavme si, čo by sa stalo, keby popri terajšom vysádzaní v ostatných vodách, o ktorých sa stará Slovenský rybársky zväz, zmizlo iba podobne malé množstvo rýb. Predstavme si, do akej veľkosti by narástli tie ryby, ktoré by neskončili v mrazničke. Predstavme si len, že po každej rybačke by sme sa mohli vrátiť domov spokojní, plní pekných zážitkov a mohli by sme si byť istí, že takýto príbeh sa zopakuje aj nabudúce.
Celá fotogaléria k článku
Stiahnuť článok v PDF formáte.