AKTUÁLNE



Slovenský RYBÁR
Vitajte, Hosť. Prosím prihláste sa alebo sa zaregistrujte. Niektoré funkcie sú pre neprihlásených nedostupné (vkladanie príspevkov, hlasovanie, ...)!
Nedostali ste váš aktivačný email?

20.07.2019 19:45:43

Prihláste sa užívateľským menom, heslom a dĺžkou sedenia
Vyhľadávanie:     Pokročilé vyhľadávanie
FEBRUÁR - V novom čísle sa pozrieme na lov ostriežov pod ľadom, naučíme sa loviť kapry v studenej vode a naviažeme si prívlačové montáže na väčšie dravce. Dozvieme sa čo nové nám prinesie vyhláška k rybárskemu zákonu, ako aj mená výhercov predplatiteľskej súťaže. A mnoho iného...
233 064 príspevkov v 1 826 tém od 1 800 užívateľov
Najnovší užívateľ: sarataylor
* Domov Nápoveda Vyhľadávanie Prihlásiť Registrovať
+  Slovenský RYBÁR
|-+  Diskusia - rôzne
| |-+  Voľné témy
| | |-+  BAVÍME SA
| | | |-+  Rozprávočky
« predchádzajúce ďalšie »
Strán: [1] 2 Tlačiť
Autor Téma: Rozprávočky  (Prečítané 12420 krát)
Jaro - moderator
Hosť
« kedy: 22. Január 2011, 08:52:56 »

Január. Škaredo správajúci sa mesiac k rybárovi. Trochu špásu a srandy na zažehnanie nudy a túžby po rybačke nezaškodí. Skúsme vytvoriť spoločnými silami rozprávku,ktorú budú jednotliví užívatelia postupne doplňovať. Bude samozrejme zo sveta rýb. Postup bude jednoduchý: Stačí  reagovať na príspevok predošlý /skopírovať ho/ a pokračovať. Po čase vznikne hádam niečo na pobavenie iných Úšklabok
« Posledná zmena: 22. Január 2011, 16:30:42 od Jaro - moderátor » Zaznamenané
Jaro - moderator
Hosť
« Odpoveď #1 kedy: 22. Január 2011, 22:15:58 »

                                                           O  NEPOSEDNOM KAPROVI EMILOVI
                                           /Jaro-moderátor,erno hlavac,oreno,misoSL,Miga,džony,carp  /



Kde bolo, tam bolo,za siedmymi súkromákmi vo vode zväzovej žil kapor, ktorého volali Emil. Bola to najstaršia všetkými masťami mazaná ryba vo vode.
Ryba to na pohľadanie, bo voda to bola pekná prepekná, široko ďaleko sa jej žiadna nerovnala.Bola to ryba ošľahaná všetkými arómami boilies.
Jedného dňa sa Emil rozhodol naplniť si brucho chutnými boilies s príchuťou frankfurtská klobása, tak sa vydal pátrať po nejakej "studenej mise" alá Franfurkt.
Keď Emil dorazil na miesto plné franfurktskej klobásy bol celý bez seba. Na hostinu prišiel včas - ešte tu nebola ani plutva. Potešil sa Emil, ale ako to dopovedal z hustých burín sa vynorilo pár Emilových bratrancov,takže sa milý Emilko musel poponáhľať, aby mu rodina všetko nezožrala.
Ako si tak zobkal guličku po guličke, upútala ho iná, ktorá sa od ostatných líšila.. Emilko sa oblizol a chystal sa novú neznámu guličku skúsiť, no v tom sa prihnal sused z tŕstia  lysec Augustín a guličku mu uchmatol spred nosa.Rozhodol sa tak Emil že skúsi pohladať dalšie také guľky a ostatným o nej ani necekol.
Keď konečne jednu taku našiel, hneď ju prehltol a po nej objavil ďalšiu a kúsok ďalej ďalšiu a ako tak papal tie mámive guličky zrazu mu telom prebehol nepríjemný impulz.Zacítil bodavú bolesť v papuľke. A už ho niekto ťahal z vody. Ale Emil sa nedal.Zamieril si to rovno do koreňov,v ktorých sa mu háčika podarilo zbaviť. "Zlí rybári!"... povzdychol si Emil.
Majestátne telo kapra sa pomaly vnorilo do čiernej vody zväzovej,známej veľkým výskytom "mäsiarov" sediacich pravidelne na jej brehoch,a povedal si " musím si na nich dať lepší pozor!!! l Znechutení lovci na brehu s hlbokým povzdychom začali skladať rybárske udice " možno nabudúce" zakričali do večerného ticha.
Na zväzovke zavládol kľud a pokoj a na húpajúcej sa PVC fľaši pri brehu zazvonil zvonec a rozprávke o neposednom kaprovi Emilovi je koniec.


« Posledná zmena: 24. November 2011, 21:57:06 od Jaro - moderátor » Zaznamenané
erno hlavac
Hero Member
*****
Príspevkov: 6 309


rybolov môj sen


Zobraziť profil
« Odpoveď #2 kedy: 27. Január 2011, 10:26:48 »

                                                            O  JALCOVI  PALCOVI           
                         /Jaro-moderátor,carp,erno hlavac,jani,oreno,MIGA,Bohuš,miro,kura11/


  Bolo,nebolo, v krajine hospodárskych zázrakov a neustále rastúcej ekonomiky,ktorú Slovensko zvali,v malebnom potôčiku,tečúcom krajom Slovenského raja blízo rómskej osady,narodil sa jedného slnečného májového dňa statnej mamke jalčici drobný potomok,ktorému vďaka jeho malému vzrastu ihneď meno "Palec" dali.Bol to jalček  ktorého všetci radi mali.Ostatní rovesníci navôkol rástli ako z vody, no  Palec bol stále mrňavý,nevýrazný,za všetkými o krok zaostával, a stará jalčica sa rozhodla,že ho prihlási do jalčej materskej škôlky. "Nie,nie a nie" nariekal, ja nejdem všetci v triede sa mi budú posmievať.No mať jalčica bola prefíkaná - zakúpila malému Palcovi krásnu novú školskú aktovku zo šťučej kože,ktorej povrch sa blýskal šťučími šupinami. Palec sa aktovke velmi potesil,a rozhodol sa, ze hned na druhy den do tej škôlky pôjde. I takto hrdo vystrojený sa nástraham sveta a slovenských vôd v ústrety spolu s tatkom Jalčiakom vybrali. Pred škôlkou sa to len tal hmýrilo natešeným i ustrašeným rybím drobizgom.Usmrkané beličky, zadumané hrúziky,veselé ovsienky,roztopašné plotičky,drzé ostriežiky i nosáliky čakali na príchod svojich opatrovateliek,ktoré ich mali zaúčať do tajov života v malom potôčiku. Ako mušku z hladiny, či larvu spod kamienka do bruška dostať, ako tetku šťuku v úctivej vzdialenosti obchádzať,a ako mesiarov rozpoznať! Toto však nie je všetko, v škôlke sa mladí šibali naučia prekonávať aj iné nebezpečné nástrahy vo vode.Ako preplávať cez hrdzavú plechovku,ako sa vyhnúť hrdlu plastovej fľaši číhajúcej na dne potôčika, odkiaľ už niet návratu i miestam,kde tak rád na drobizg útočí rybárik. Ako sa tak učili zrazu veľká hrôza pochytila celú škôlku, tmavé nohy rozvírili dno a čo mohlo utekalo a skrývalo sa kade mohlo. Len ten palec malinký vyrazil hrdo vpred, chcel spasiť celý tento krásny vodný svet. "Nechoď, nechoď" kričali za ním všetci, no Palček ich už nepočul a narazil do čierneho prízraku - mal šťastie, starého pytliaka malé rybky nezaujímali  "a Ty nezavadzaj"  osopil sa na malého odvážlivca prízrak a pokračoval hore potôčikom. Hore potôčikom, smerom k malej hlbočinke, kde v koreňoch prastarej vŕby mala svoj domček tetka šťuka. Bola známa svojou múdrosťou, ale i prefíkanosťou a rybky sa jej už zďaleka vyhýbali. Videla síce už iba na jedno oko, no legenda o jej postrannej čiare sa už rozniesla široko-ďaleko po okolí. Po chvíli, keď rozruch utíchol , zasadlo rybie spoločenstvo i uzhodlo sa, že tetku šťuku ,hoc obávaná to zubatica, ratovať treba. Dumali, hútali, až nakoniec takto vyhútali. Rozhodli sa, že traja najrýchlejší plavci sa pokúsia upútať jej pozornosť na seba a tak odvrátiť nebezpečie, ktoré hrozí starej šťuke od zákernej  návnady nebezpečného lovca. Tu pre jalca Palca nastal čas (medzičasom stihol podrásť Smiech) a tak spolu s dvoma bratrancami, bez váhania, nebezpečiu v ústrety pobrali sa. Zbadala ich a zaútočila ako blesk. Traja odvážlivci začali bojovať o svoju záchranu. V mžiku lietali potôčikom šupiny z Palcových bratrancov, no on statočne odolával mečom vyrobeným z pažerákovej kosti kapra -  sekal a rúbal ním navôkol. Keď Palcovi došli všetky jeho sily a eunavený začal klesať na dno hlbočiny, vedel že sa blíži jeho koniec. Majestátna šťuka otvorila svoju veľkú papuľu a Palcovi sa naskytol pohľad na zástup hrôzostrašných zubov, ktoré tám stáli ako vojaci pripravený k boju. Palec sa nezmohol na nič iné, a s posledných síl vykríkol "POČKAJ!"... "pred tým ako ma zožerieš si ma prosím vypočuj"! "Prečo nie, počkám", povedala tetka šťuka,ktorá si už bola istá svojou korisťou ". Jalčekovi Palčekovi drkotali od strachu zuby až niekde v hrdle, keď sa ozval silný hlas  "stoj kmotra" Hlas patril starému sumcovi, ktorý takto pokračoval: " ...., či nevidíš, či necítiš čo sa ti za chrbtom deje?!! Pytliak Čierny prízrak ostrými hákmi o tvoj život usiluje a ty na svojich záchrancov takto ? ? ?  ...  radšej podumajme, ako pytliaka von z potoka ,nech ho tu už viac nemáme". Šťuka Elvíra,sumec Vladimír i už odrastený jalec Palec začali hútať ako "vypečú" s pytliakom.Sumec Vladimír prišiel s návrhom že podomelie koryto pod starou vŕbou a pytliaka poriadne vystrašia ,odvážny jalček dostal úlohu záchranára. No beda, breh pod starou bútľavou vŕbou bol tvrdý a rybky to nedokázali. Uzhodli sa, že im už neostáva nič iné iba požiadať o pomoc Rómov z blízkej osady.Kde sa vzali, tu sa vzali ako blesk z jasného neba skupinka Rómov zo sekerami,akoby počuli nemé rybie volanie o pomoc,aj sa všetci odvážny rybí záchrancovia zaradovali, ale Rómov k potôčiku prilákal skôr tajomný "pytliak-gádžo" a ligot jeho hodiniek,retiazky a iste sa niečo nájde aj v batôžku...
To, čo sa udialo pod rúškom tmy videl len mesiac a bllízky strážca dialničnej spoločnosti. Jalec Palec skríkol na "spoluobčanov": "Hej,Romale,neokúsite lopatu? Budú love!". Počerní hrdinovia pri slove love ostali na moment ako k zemi prikovaní. Love? Pre nás? Áno,áno,áno prekrikovali sa jeden cez druhého. Lopatu? Nie, nie nie !! Zľakli sa udatní Rómovia a utiekli. Jalček Palček skákal po hladine a hútal ako prekskočiť betónový pilier,jediná šanca bolo zavolať vodníka Jara.Vedel, že rád navštevuje pohostinstvá nižších cenových skupín v potôčiku a vedel aj to, že v krčme "U tučnej plosky"podávajú kvalitný 52% mok,pri ktorom on, ako zástupca závislých alkoholikov potoka /ZAP/ nemôže chýbať. V tom dostal výborný nápad. Je potrebné oznámiť vodníkovi Jarovi, že pytliak-gádžo má pri sebe za pol fľaše jeho obľúbeného  nápoja - okeny a ak sa to Jaro dozvie v okamžiku je tu a postará sa, aby fľaška jeho chlastu zaraz zmenila majiteľa. Stačí popoťahovať pytliaka v hlbočine za broďáky a ten nielen fľašu pustí.
Nastala veľká chvíľa na pošvatkách a krivákoch odrasteného jalca Palca. Videl ako priplával Jaro rýchlosťou blesku a už sa s pytliakom váľali po dne v nemilosrdnom súboji o fľašu. Zbadal,že fľaša vypadla.Jalček Palček v snahe uchrániť to čudo vo fľaši prsnými plutvičkami ťahal fľašku od ostrých kameňov,keď zrazu - cink,mok ktorý bol vo fľaši zalial jalčeka Palčeka. Palec otvoril ústa,hlboko nasal modrastý mok, keď tu zrazu jeho výzor začal naberať iný rozmer - svaly rástli do gigantických rozmerov,jeho dĺžka i hmotnosť už nenasvedčovala tomu,že kedysi v tomto tele prebýval maličký jalec Palec.Postavil sa zoči-voči pytliakovi Čiernemu prízrakovi i riekol: "Ešte stále máš chuť pytliačiť v našom malom potôčiku?" Palcova zmena mocne premocne zaposobila na pytliaka, že ten vskutku skrotol, črty tváre zmääkli, slza skanula po zarastenom líci. "Nie nikdá ja už nechcem páchať takúto neprávosť. Krivdy svoje naprávať, príkladom byť, chcem."
  Starý pytliak odišiel nik nevie kde a v potôčiku nastal pokoj a zmier,dokonca aj stará, zubatá tetka šťuka sľúbila, že sa polepší, jalec Palec zazvonil na zvonec čo našiel pod brehom a našej rozprávke je KONIEC.


« Posledná zmena: 24. November 2011, 21:57:26 od Jaro - moderátor » Zaznamenané

Pohoda - klídek - kapríček
Jaro - moderator
Hosť
« Odpoveď #3 kedy: 06. Február 2011, 17:56:38 »

                                                             DLHÝ,ŠIROKÝ A BYSTROZRAKÝ

                                                 /free rybia verzia o úhorovi,pleskáčovi a pstruhovi/

                                                   /erno hlavac,oreno,miro,Jaro-moderátor,džony/



  Kde bola, nebola  malá krajinka pod horami, kde panoval pokoj, mier a všetci ľudia poctivo pracovali a šťastne žili. Nie nebola to krajinka z fantázie, ale skutočný raj na svete a volal sa Slovensko. I taká povesť kolovala o vodstvách tejto kraijiny, že žije tam, nevedno síce kde, nevedno síce aká, ale žije tam jedna ryba nevídanej vzácnosti, ktorá sa lovcovi len vtedy vyjaví, keď on po tri noci pri udici nezaspí, ni očka nezažmúri.Správa o nevídanej rybe sa niesla každou vlnkou v potoku a dostala sa aj do malej bystriny, kde žil bystrý pstrúžik Jožko a ten aj proti vôli svojich rodičov a nástrahám lovcov odplával hľadať túto rybiu vzácnosť. Plával dole prúdom deň prvý,deň druhý i na ten deň tretí vplával do čudnej krajiny, kde navôkol samé tučné ryby plávali, i tú krajinu -  Abramisovo podľa nich zvali. "Hej priateľu" osloví to najtučnejšie rybisko Jožko. "Ja idem do sveta, nevestu si hľadať, poď pôjdeme spolu".  Široký porozmýšľal, lebo tak ho volali pre jeho neustálu chuť do jedla  súhlasil."Dobre poďme spolu". I boli dvaja. Dvom hneď bolo veselšie a tak spolu plávali dlho, predlho -  až tu zrazu z ničoho nič, o dušu zmieta sa im nad hlavami čudný tvor, čo ani ryba ani had, jeho život na vlasci visí. Joži zamával plutvami - "Poď sem fešák.Odkiaľsi? Takéhoto sme tu už dávno nevideli - ty si sumčia pochúťka,hovorili ti rodičia". Radšej poď s nami tu to nie je bezpečné. A tak mrštný a poriadne dlhý úhor Fedor sa pridal, lebo on si myslel,že práve jemu neodolá žiadna rybia krásavica. Ale čo veľa rýb nevedelo,Fedor bol panic a veril, že cesta ďalej mu otvorí nové nádeje na krásné a vášnivé maznanie s tou najslizkejšou rybou dámou niekde v malej zátoke zahrabaný a schovaný v burinkách. Ako sa tak všetci traja vydali putovať,ešte pred odchodom na nich zakričí starý vodný slimák : "Hej chlapci nemôžem ísť s vami?" Neblázni - veď by si nás zdržiaval,zabuble úhor a mizne s pleskáčom a pstruhom v ďialke v rákosí. Po dlhšom plávaní medzi rôznymi burinami sa zrazu zastavia z roztrasenými plutvami a pred nimi, kam oko dovidelo pláň rovná ako dlaň na dva palce kukuricu pokrytá. A v tej pláni v strede Stĺp, na stĺpe Tabuľa, na tabuli Písmo. SRZ Rada Žilina. Pstrúžik Jožko vycítil,že toto je to miesto,kde sa nevídaná vzácnosť nachádza.Vzácnosť veru nie hoc aká, dcéra toť súca na vydaj, v Rade ukrýva sa. Ako sa tak obzerajú zbadajú pri stĺpe, na dne akúsi rybu so zavretými očami a tá ryba si hundre "Aj tak Vás vidím,vidím,vidím. Jožko sa ho spýta: Ako nás môžeš vidieť keď máš oči zavreté a kto si? Pre môj zázračný zrak ma volajú Bystrozraký a môžem Vám s princeznou pomôcť. Bystrozraký bol krásný urastený pstruh  z Bieleho potoka a podarilo sa mu utiecť tunelmi čo tam zo svojim zrakom do sít narobil. "Keď si taký bystrozraký, pozri kde tá  Rada, kde tá nevesta, bo tu krem toho stĺpa široko, ďaleko len kukurice záľaha a viac nikoho, ničoho." Takto naňho riekli a v nemom Smiech úžase hľadeli, čo prapodivné sa udialo.Nad kukuricou obraz ako vo sne fatamorgána. Bystrozraký pootvorí svoje zázračné oči, zahľadí sa a prerečie: " Vidím v húštine vodných tráv a v hustej, nepreniknuteľnej spleti koreňov zámok ,kde vládne krutý a nemilosrdný počerný kráľ pochádzajúci až z ďalekej Indie. Úbohí, zbedačovaní poddaní ho nazvali pre jeho krutosť, kráľ Balá-Žaba. Zámok i jej hrdý pán ukrýval hrdú princeznú Kapromilu, ktorá aj napriek tomu, že blonďavé vlasy toť mala,rozumom veľkým disponovala i junákmi  súcimi opovrhovala.
  Jej krása priťahovala nádejných pytačov z blízka i z ďaleka. Všetkým dávala tri úlohy, no zatiaľ sa nikomu nepodarilo ich splniť. Všetci neúspešní pytači boli uvrhnutí do najhoršej,vylúpenej vody v krajine,kde na brehoch sedeli stovky mäsiarov a  ktorá sa volala "Voda zrady". Že Kapromila nielen rozumom a krásou oplývala, ale i mlsná bola, prvá úloha takto znela: "Na kukuričnej pláni sú tri guličky k mání, nikdo nezná miesta, nikdo nezná času. Kto ich Kapromile k papuľke položí, tomu ona srdce svoje chladné pootvorí." Ľahko sa urobí ,ťažko preťažko splní. Všetci dobre vieme, dno kráľovstva bolo pokryté hrubou vrstvou kukurice a hľadaj tri maličké guličky! "Nebojte sa kamaráti", povie Široký "Ja to všetko zjem a čarovné guľky nájdeme a do rána budeme aj hladný" povedal náš jedák a urobil ako povedal. Ale beda prebeda, čarovných guličiek nikde, akoby o nich ani pravda nebola. "Čert by v tom musel byť", riekol pstrúžik Jožko, "aby som ja tri guľky Kapromiľke k papuľke nepoložil a jej chladnomiľné srdce neotvoril. Pozri že sa Bystrozraký, či ich vidíš dakde? " Bystrozraký opatrne oči pootvorí, pohľadom prenikavým po planine pátra, až tu zrazu pohľad jeho pomaly, zato isto, k Širokému obracia sa.Ten v prítmí vodných tráv pri dne leží, oči na prasknutie ježí i brucho plné partiklu ho ťaží a chystá sa tie tri guličky zjesť. " Hej, Dlhý" skríkne Jožko a pokračuje "natiahni sa ku tomu nenažrancovi Širokému a vezmi mu rýchlo tie tri guličky, lebo ich zožerie a my všetci pôjdeme do vyhnanstva".Dlhý sa natiahol a v poslednej sekunde čarovné guličky zachránil a odovzdal ich Jožkovi.
Kráľ Balá-Žaba iba neveriacky krútil s hlavou keď pstrúžik Jožko mu doniesol tri guličky .Prvá noc bola za nimi a kráľ mal pripravenú ďalšiu úlohu lebo on sa len tak nechcel vzdať svojho kraľovania.
Splnenie prvej úlohy Kapromilu nie veľmi potešilo, zaumienila si preto inú, ťažšiu úlohu vydumať,nesplnenie ktorej by opovážlivcom dovolilo hlavu s krku sňať. Hútala až vyhútala a začala skákať od radosti. "Premením sa na mušku Jepicu a sadnem si na konár nad vodu a musel by v tom byť sám čert aby ma tam títo otrhanci našli".a skákala po celom rybníku. Ráno naši ťažko skúšaní kamaráti prišli za kráľom Balá-Žabom, ktorý úlohu takúto im predostrel: "Do dňa Kapromilu k rukám mojim priveďte, inak so životom svojim slobodným sa rozlučujte." I Dlhý, Široký a Bystrozraký šli - Dlhý vpredu na pleciach z Bystrozrakým, sledujúc okolie a za nimi fuňal Široký,ktorý opäť mal plné brucho tygrieho orecha, čo iným veľmi nevoňalo -  a to doslova. Takto sa tackali hore, dole po vode a márne hľadali ukrytú princeznu. Tí traja to už chceli vzdať, len Jožko,ktorý bol do Kapromily zaľúbený až po korienky šupín ich povzbudzoval "len vydržať, vydržať, priatelia moji verní" V tom ako blesk z jasnej vody dostal Jožko nápad. Nabral do žiabier vzduchu, koľko sa len zmestilo a mocným hlasom ponad vodu zvolal: "Bójlies, ... gúúľaté-chútne bójlies, plávajúce bójlies ...  póónúkáme, lácnó dáme" Hlas sa rozliehal po celom okolí a verte, neverte milé deťúrence naša pyšná princezná, ktorá sa premenila na malinkú mušku a ukryla za list na konári sa pozabudla a zvolala " chutný boilies, kde je, chcem ho". Takto sa vyzradila. Kamaráti splnili aj druhú ťažkú úlohu a plávali do zámku spolu s nadurdenou a šomrajúcou Kapromiľou. Keď naši hrdinovia predviedli Kapromilu pred kráľa ten vskutku sa potešil, že dcéru po boku má, no hneď na to zamračil a hlasom hodným to kráľa poslednú, najtažšiu úlohu vyriekol. "Na pokraji kráľovstva voda, čo Vodou zrady sa nazýva, len ten dostane Kapromilu, kto túto od rybárov-mäsiarov zbaví a oázou pokoja pre kráľa dôchodcu spraví." Po tomto kráľovom výroku naši kamaráti si uvedomili, že teraz ide do tuhého kto z koho.Chodili okolo vody, za hlavy sa chytali "čo len budeme robíííííť,kto nám poradí".. Už sa zdalo, že nevyhútajú nič a prídu o život, keď tu zrazu Jožko šibne chvostom až sa hladina rozčerí a zvolá "už to mám" a všetci kamaráti ako jeden zvolali "hovor Jožko hovor". Jožko im porozpráva,že vodu oslobodia tak, že treba vyhlásiť na všetky štyri  svetové strany, že kto chytí rybu,alebo ju zje bude hovoriť už len pravdu a nebude môcť nikdy klamať a toho sa všetci mäsiari a ostatná chamraď zľakne a utečie preč z tohto kraja a už sa nikdy nevrátia. Na splnenie tejto poslednej zapeklitej úlohy sa podujal Dlhý zo Širokým, ktorý pekelný plán ukuli. Široký upriadol zo zelených tráv a korienkov opraty a postroj na Dlhého. Na postroji si zvlášť dal záležať. Do jeho chvostovej časti namontoval dlhý drôt,ktorý pretŕčať bude nad hladinou. Na koniec pripevnil tabuľku s nápisom. : "Kto si? Čo chceš? Chceš ma zjesť?" Takto bude na chrbte zapriahnutého Dlhého brázdiť okolie brehu a strašiť rybárov-mäsiarov. Jožko ich bude navigovať. Urobili, ako vyhútali a vskutku aj tak fungovalo. Len raz brehy vody obišli a čo zlé z hrôzou zutekalo a už nikdy nevrátilo. Odvtedy Voda zrady a už nikdy inak len Vodou pokoja sa zvala. A naši kamaráti?  Tí si veselo plávali do kráľovského paláca oznámiť kráľovi splnenie tretej a poslednej úlohy. Vošli dnu a poď ho rovno za nahnevaným kráľom a Jožko začne smelo "Pán kráľ. my sme úlohu splnili a teraz je na Vás aby Ste aj vy svoje kráľovské slovo splnili" Ten sa začal krútiť ako had všelijako  vyhovárať,ale nezmôhol nič a nakoniec súhlasil. A tak pstrúžik Jožko Kapromilku za ženu pojal a s ňou všetky rybárske i práva iné od kráľovstva a tak veruže on kráľom sám sa stal . A Kapromila? Tá už ani naoko sa nedurdila, bo pravda táká, čo Jožka prvý krát zočila, k nemu vrúcnou láskou zahorela. Starý kráľ, ten do dôchodku šiel.  Túlať po brehoch Vody pokoja ho vídať, ako vercajch čo po mäsiaroch na brehoch zostal, on na poriadok dáva i takto v zmieri večný pokoj svoj očakáva.
 
A kde tá preveliká rybia vzácnosť, čo na začiatku rozprávky spomína sa? Nepravda, že len jedna, nespočet ich,  jedna i v tejto rozprávke ukrýva sa. A tie ostatné za vami, dietky "rybochtivé",  mrú .....  šťastný "lov" vám  a  noc dobrú.
« Posledná zmena: 24. November 2011, 21:57:47 od Jaro - moderátor » Zaznamenané
erno hlavac
Hero Member
*****
Príspevkov: 6 309


rybolov môj sen


Zobraziť profil
« Odpoveď #4 kedy: 07. Február 2011, 01:22:31 »

..



« Posledná zmena: 07. Február 2011, 01:26:54 od erno hlavac » Zaznamenané

Pohoda - klídek - kapríček
oreno
Hero Member
*****
Príspevkov: 2 941



Zobraziť profil
« Odpoveď #5 kedy: 16. Február 2011, 16:00:48 »

                                                     O ČERVENEJ PLOTICI
                                     /erno hlavac,Oreno,Džony,Jaro-moderátor/


 Kde bolo, tam bolo,v krajine sladkovodnej, v hustom poraste odumretého poľa rákosia, stál malý domček postavený z kúskov korýtka rybničného. A v tom domčeku si žila sexi plotička prezývaná vo všetkých zátokách ako Červená čiapočka. Sama v tom domčeku ona prebývala, rospustilé radovánky áno, no rodičov jakživ nepoznala. Pochabý jej život až taká mení zvesť, že má starej mati, čo ďaleko v odlúčení  nemá čo do huby, nemá čo by žrati.Takto sa ona ľahko životom prepletala, to samá zábava, plesy, pikniky pod zarastenými brehmi a zvesť o biede neborky starkej jedným uchom dnu a druhým von pustila. No raz večer ukonaná po tých všelijakých radovánkach a divokých večierkov si zrazu spomenula na svoju starú mamu a rozhodla sa,že ju navštívi.Ráno utekala za krajčírom rakom do tône, za kaderníkom do rákosia. Nemalú chvíľu tam aj tam pobudla, keď vyšla ... šišmárja?! ... jedinej šupiny na nej by ani vlastná mať nepoznala. Takto vystrojená sa na cestu k starej mati pobrala , ale na pol ceste, ach beda, ... na košík s poživňou načisto zabudla." Kašlem na to, radšej  idem do rákosia na narodeniny k  sumcovi Lacovi, tam sa ja dobre najem a som veľmi zvedavá koho len pozval ,dúfam, že tam budu nejaké sexi pleskáče a zbehnem potom s nejakým medzi burinky" Ako povedala, tak aj urobila, zabudla tá vyčesaná a namachlená fiflena na starú mať a rovnými nohami skočila do tanca. Zábava bola už v plnom prúde, za vrchstolom sedel sám vodník Džony s manželkou, a neustále škúlil na tancujúce rybie dievčence, no musel dávať pozor aby to nezbadala pani vodníková, lebo by hneď prišiel o pár šupín. Oslávenca Laca, ktorý už mal hodne pod klobúkom pozývali do tanca všetky krásavice z blízkeho i ďalekého okolia.No vyzývavé prsné plutvy veľkosti č.4 našej Červenej plotice hovorili za všetko. Ostriežom sa podchvíľou ježili chrbtové plutvy pri pohľade na tú krásu,číkom praskali črevá od vzrušenia. S pribúdajúcou nočnou hodinou, ako bujarosť vrcholila, rybky tie pomaly sa vytrácali do šáchoria a tŕstia. A zábava, tá v skrytu prítmia ďalej už len tam vzmáhala sa. Len malé žubrienky schované za steblami trstiny tíško sa chichotali, keď po hodnej chvíľi, kde tu, kde tam, rybky sa k stolu navracali. Priek tomu, že plutvička je nakrivo, sem tam i šupinka chýba v ich očiach blaženosť ..... v hodoch pokračovať možno, dopriali si veľmo. Takto sa zabávali celú noc až do samého obeda. Kto vládal odišiel na svojich plutvách a tí ostatní jednoducho zaspali kde koho zašlo. Červená Čiapočka, ktorá sa veselila celú noc, či už v šachorí s driečnymi mládencami, alebo vystrájala na tanečnom parkete osirela. Veru,veru aj hlávka ju bolela od silno dipovaných zákuskov s korením a plutvy strapaté až hrôza. A keď sa "rozbitá" rybička na druhý deň zotavila, zistila, že doklady a kľúče od korýtka nechala niekde na oslave a keďže by ešte "nafúkala" tak zavolalala bratrancovi Jardovi - tiež plotica ale samec, či ju neodvezie do rákosia k sumcovi na barák, že tam má asi doklady.Jardo neváhal a sesternicu bez problémov odviezol - naštartoval svoje naleštené korýtko 2.0 obsah a preletel k burinkám a rákosiu ako blesk z jasného neba.Sám veľký vodník Džony bol ešte samozrejme na oslave aj s manželkou ale už len tak bublal,sumec hovoril že Džonyuž ťahá druhý týždeň,takže je už hotový.Hneď ako zbadal vodnik Džony ploticu začal ju násline ťahať za plutvy, asi niečo chcel - vystaršená rybička sa vzchopila a vrazila vodníkovi facku a presne aj to potreboval, okamžite zaspal... A doklady? Tie mala v burinách pod leknom, kde si naša malá rybička nechala oblizovať plutvičku. Pobrala si teda doklady a spolu s bratrancom Jardom sa vybrala napäť domov a opäť brutálnou jazdou v bratrancovom korýtku.Keď prišla konečne domov šupla si jeden naboostrovaný partikel a išla si ľahnúť a vyliečiť sa z divokej párty na ktorú tak skoro nezabudne. Ako vám spala, v spánku ona sen vám mala, že ju hladná stará mať takto za to všetko prevelice kára: "Tvaja stará mati nemá čo do huby, nemá čo by žrati, ... pomaly čo srati a ty taktooo". A tak vskutku len čo vstala sa ogabala, do košíčka napochytro čo to pohádzala a napodruhý krát sa na cestu k starkej pobrala. Išla pomedzi lopúchy potkýňajúc sa a hundrúc na celý svet, dva kroky dopredu, jeden dozadu. Nevedela si za svet spomenúť, či včera ráno si dala antikoncepčnú guličku, alebo nie a pri tej predstave ju striaslo ako včera pri divokom tanci.V mžiku sa jej v predstavách vybavil švárny čierny americký nápadník, ktorý na ňu naliehal i menšie stádo drzých pĺžov, ktoré si nárokovali na ... Čo bolo ďalej? Nebyť konára,ktorý ju náhle preplieskal po slizkom čele,neznala by pravdu o včerajšom neviazanom "žúre". Po zásahu konárom plotička odletela asi 5 metrov do najbližšej buriny. Keď sa zotavila zo zásahu, v tom momente ju chytil do papule krásne sfarbený ostriež Oreno.No s pánom Bohom, povedala si omámena rybička,tak toto uz neprežijem! Slávny ostriež Oreno a akurát ja sa dostanem do jeho zubov no katastrofa.Ale naša prefiiiiiikana rybička začala plutvou Orena hladkať po papuľke a ten celý omamený dotykmi mladej rybičky zabublal: "Ty si perfektna",  a v tej chvíli ako to povedal, mu šikovná rybka utiekla,zaliezla šikovne do burín a odtiaľ sledovala reakciu najstrašnejsieho ostrieža vo všetkych zátokách Orena.Kde si ty malá mrcha  buble Oreno, kde si ja ťa dostanem,vieš kto som ja?  "Vieš ty vôbec kto som ja?" ,buble Oreno. "Len si bubli čo len chceš, chlípnik jeden chlípny" kričí po ňom zo vzdialenosti úctivej. Dobre vie, že on vidí ju - zrak dobrý má, no lenívý je viac než pes. Pobrala sa ďalej v cestu a nevšimla si, ako áno, ako nie, zatárala ďaleko sa, až do tmavej, ...... vari čoby slanej vody?!?! Tu znenazdania príšera čo ako čert       
                         
a zreve : "Stoj fiflena červená, ak nechceš byť zožraná! A plotička? ... tá len ofinku si napraví , čo závan z hrdla obludy smradľavý jej z čielka,  a naspeť zrúkne:" Kto si zasran, že takto si dovoľuješ? Obluda, už badateľne prívetivejšie." A to ma vari nepoznáš, Anarhichas lupus meno moje, ... niekde aj Morským vlkom, či Vlkoušom ma zovú, a ty, krasotinka, kdeže si sa vybrala?" Nestaraj sa, si velmi škaredý a mňa taký nečistotný humusáci nezaujímajú". "Čožeéé, aky som ti ja humusák, ty potvora malá.  Hneď a zaraz ťa oprem o korýtko a budeš kľudnejšia". "Tak poď špatný tvor,  chyť si ma" ....zapišťala  na celú zátoku. Čiapočka po týchto slovách šibla chvostíkom a zmizla v húštine a spleti tráv. Kým sa prekvapený náš Vĺčik-tĺčik spamätal na chodníčku už nebolo ani plutvy."Ty čertica červená, ale si so mnou vypiekla to Ti neodpustím " kričal do húštiny tento zloduch. Rozmýšľal až  mu zo žiabrov bublinky vyletovali a nie a nie prísť na to ako rybku prekabátiť a zjesť. Zrazu sa usmial, vyceril zuby a zareval "nebude na večeru len tá papuľnatá Čiapočka. ale i Stará mať a zožeriem ich naraz a obe" zahundral. Zavlnil slizkým telom a hrmotne pobral sa po chodníčku. Dobre on vedel, že na jeho konci čaká ho cieľ, kam aj Plotička má namierené. Chalúpočka to vetchá starej rybaby korenárky, o ktorej také kolovali chýry, že nejednej to živorodke od hamby pomohla. Rybka priplávala bližšie, potichu načúvala až sa rozbehla a chvostovou plutvou vyrazila dvere. Poobzerá sa po tmavej izbietke vyzdobenej rôznymi čačkami-mačkami, čo stará mať za celý svoj život nahonobila. Čiapočka zapálila svietiacu tyčinku čo neporiadni rybári stratili vo vode a ostala stáť ako prikovaná. Wobler ako vibrátor a naša stará mati si pri obrazovke porno pozerá.  "A čo to tu je, vari sa vám zachcelo rybacieho porna?", pýta sa rybička. "Ááále,  ani nie ,len som taká rozpalená ostala, keď som zbadala ako sumec tú vrtkú beličku  klaááti v rákosi", odvetí priškrteným hláskom náš vĺčko Anarhichas i viac sa tisne do sedačky. Bo verabože pravda taká, že to nie stará mať plotičkina, ale obluda tá  smrdutá. Deku k brade si pritiahne, na starkú, čo v bruchu sa mu krúti, zavrčí: "Čuš a nemiksuj sa stariga!" .....  "Starká?!,... atatoty na mňa takto?!!", neveriacky čuduje sa prekvapená plotička. Nazrie smutne do košíčka plného nadipovaného partiklu, dno ktorého skrýva i fľašku Koreňovice i rečie: "Starká, ja k tebe pekne a ty na mňa jazyk vyplazuješ a hrubým hláskom rečieš? Ozaj a prečo máš také veľké uši?" "Aký hlas, čo hlas, ja som len zachrýpnutá od spievania na kastingu do Suprestár" povedal starý zbojník a pokračoval "A uši mám preto také veľké, aby som Ťa lepšie videl" poplietol to tento hlupák." "Dobre, dobre" hovorí dievčina, "ale čo to máš starká medzi plutvami?". "To je vibrátor od rapaly, nikdy si také niečo nemala?? V zátoke sa hovorí že si vycuckala polovičku jazera, dokonca aj hady z brehu hovorili, že si bola na rýchlovku aj na brehu, ... tak potom čo je na tom pravdy. Ty mrcha jedna malá,  počkaj odložím rapalu a môžme sa spolu vybrať poplávať si po jazere, nech sa trošku odreagujem, však celý deň som tu zavretá ako fileta". Zvedavosť plotičkou lomcuje no i zradu šípi. Navzdory podozreniu bližšie podíde, ... ústočká dokorán : "Stará mati a či novú protézu zubnú máš, dáko ti nesedí ?.... či čo to, že zuby z huby jak vidly trčia ti ?!" Potom jej oči skĺznu dole na rapalu a hoci sa celá trasie od strachu neodolá a rýchlym pohybom chytí za koniec rapaly stisne z celej sily a poriadne  šklbne. "Stará mama požičaj na chvíľu ale rýchlo, rýchlo" naša dievčina ťahala,krútila raz vpravo, potom zase vľavo, ale rapalu nie a nie starkej zobrať. "Starká, daj len na malú chvíľočku a prečo tak ziapeš zavíjaš ako keby Ťa všetci čerti z najhlbšieho pekla na nože brali"   „Veďže sa pozri lepšie slepaňa“ ... reve vlčko. Plotička pozrie sa mu lepšie medzi plutvy a tam !! ... čosi ako kotva  a od tej kotvy niečo ako lano, čo sa na hladinu ťahá ... tam na hladine, spása jej i starej mati, čln sa hojdá. V ňom starý pytliak hovie si a kalným, tupým pohľadom starého alkoholika hľadí v diaľ. Len prázdna dvojdecovka na dne člna by vedela porozprávať dlhý príbeh, ktorý sa na Prednej Hore začal.  Zrazu pohľad jeho mútny v mžiku zjasnie, myseľ v strehu, ruka zpevnie ... na šnúre čosi trepoce sa!! A čo sa ďalej dialo ... až dych sa tají!!! Ruka istá pytliakova, vlčúchovi šanc nedáva. Nepovieš "švec" a ryba na dne člna zmieta sa udolaná. Ďalej už len rázny rez čo s vlčkom končí, starkej slobodienku dáva.

A že rázny rez bol to jak sa patrí i rozprávočku túto šťastným koncom končí, veď starká s vnučkou už na slobode ... a čo vlčko? Verabože, ten už len dobro "pácha".  Ako možné a že komu??  No veď pytliakovej dcére, ... no už v inom stave tomu.
« Posledná zmena: 24. November 2011, 21:58:09 od Jaro - moderátor » Zaznamenané
Jaro - moderator
Hosť
« Odpoveď #6 kedy: 11. Marec 2011, 06:23:22 »

                                                                DIP  NAD  ZLATO                                    /free prevedenie  známej rozprávky "Soľ nad zlato"/
                                        / oreno,erno hlavac,Jaro-moderátor,Bohuš /

Kde bolo,tam bolo, v revíri 2-4930-1-1,v prítmí vodných rastlín obrí zámok stál. Na ňom statný,starý kaprí kráľ panoval. Tri rúče dievčiny na vydaj on mal i takto si ich k sebe jedného dňa povolal. "Dcéry moje drahé, až nadíde môj čas, jedna z vás Kráľovej kráľovnou sa stane. Nože povedzte ockovi, ktorá ako rada ho máte, nech znám ktorá ste predurčená." "My viac ťa radi, jak tie gule čo nimi v časoch našich kráľovstvo tak oplýva", vravia dve najstaršie hneď úprimne a bez rozmyslu. KaporKráľ, gurmán to veľký, spokojnosti netají i najmladšej sa pýta: "A ty Rybenka moja, ako rada ma máš?" Rybenka sa zamyslí, hlavou jej víri tisíc vecí a ona sa nevie rozhodnúť pre jednu z nich. Otca ma strašne rada, ale žiadne prirovnanie akosi nevyjadruje jej skutočnú lásku a tu ako blesk z jasného neba akoby mimovoľne vyhŕkne "Ocko, ocko ja Ťa mám rada ako čistý, neutrálny DIP!" Ostaným dvom kráľovým dcéram od prekvapenia sánka padla a radšej utiekli do komnát boilies šúľať. KaporKráľ s vypleštenými očami vrieskal po zámku na plné hrdlo: "Ako dip? Máš ma rada iba ako obyčajný dip? Ten,od ktorého smrdí celé moje kráľovstvo,celá Kráľová?! Ber sa mi z očú, ber sa  v šíry svet!!! Nebudeš viac Ty dcérou mojou!!! Nato Rybenka, bo svetaznalá i sčítaná dobre bola, len takto do rukáva povzdychla si: "No veď počkaj tato, ešte budeš banovať" a pobrala sa v ten šíry svet. Neprešla ani za najbližšiu zákrutu starého koryta a znenazdania osoba čo ani človek ani ryba jej cestu kríži. Na sebe miesto hábov čudný šat zo samých to fľaštišiek, všakovakých krabičiek čo na povrázkoch sa hompáľajú. Svetaznalá Rybenka nezaváha a pekne sa pozdraví. "Dobrý deň tetka dílerka." "Ďakujem dievčička moja, ďakujem a aj Tebe prajem krásny deň" odpovedala jej tetka a prezerala si Rybenku od malých fúzikov až po krásny vejárovitý chvost na, ktorý bola Rybenka veľmi hrdá."A teba niečo trápi však moja, vidno Ti to na uplakaných očiach, stalo sa Ti niečo?" vyzvedá starena. Nato Rybenka jej vyjavila, čo na hrade udialo sa ... a čo ešte udiať by sa malo, aby všetko dobrý koniec vzalo. Tetka len hlavou kyvká a naostatok takto vraví: "Fľaštičku z hábov mojich jednu vezmi a viac o nič sa ty nestaraj, všetko bude tak jak treba, ... či v kamennej, či v e-šope."  Rybenka poslúchla a vybrala si tú najmenšiu,nanenápadnejšiu fľaštičku. Vtedy ešte nemohla tušiť, že zázračnú silu v sebe ukrýva.  Z Kráľovej odchádzali posledné neúspešné boilies teamy a pach dipu sa strácal zo dňa na deň.  Od dipu závislý a  nervózny KaporKráľ chodil z komnaty do komnaty a vykrikoval: "Kde sa podeli moje obľúbené dipy? Všade smrad z rozkladajúcich sa nočných červov, skvasenej kukurice, ba dokonca aj smrad z kostných červov! To už nevydržím,ja sa asi zbláznim! Chcem okamžite dip!!!" 
 Ale, že bol tvrdohlavý ako potopený storočný peň pred palácom nechcel uznať, že neborka Rybenka si vybrala najlepšie, skúšal rôznu úpravu gurmánskych guliek i obyčajného partiklu a rôznych nakladaných, pre ryby neskutočných pochúťok, bez voňavých, korenených, sladkých  dipov ,to nemalo žiadnu chuť a nikomu to nechutilo. A dvorania - tí sa po jednom vytrácali a zo zámku odchádzali. Darmo dal vyhlásiť, že bohoto odmení , nech i lotor je, len nech mu poradí, kde dipu dostatok, kde vzácny dip sa nachodí. Lebo pravda taká bola, že nebolo ho, ako pod vodou tak na suchu. Verabože, v kamennej či e-šope ani toľko dipu čo guľke, čo len jednej žiadanú by chuť dodal.
Zavolal si svoje dve dcéry a takto im riekol: .... Vy dcéry moje, čo ma radi ako tie farebné gule máte, ... vydajte sa do šírych vôd a dip neutrálny nájdite. Tá, ktorá ho prvá prinesie kráľovnou sa stane a kráľovstvo celé jej ostane. No v tom čase sa už naša Rybenka k zámku blížila i čarovnú  fľaštičku v ruke držala. Zatiaľ jej sestry, jedna za kompom po e-šopách kliká, druhá kamenné obchody vymetá, no tam nič, len nespokojné húfy tých čo od dipu sú závislí. Celá námaha ich daromná, v celom kráľovstve kvapka dipu len jedinká. Tá vo fľaštičke Rybenka čo v ruke drží, keď k otcu svojmu, to Kaprokráľu vracia sa. KaporKráľ už v tom čase ležiaci na posteli v žalostnom stave,zvíjajúc sa v strašných mukách volá tichým hláskom: "Kdeže si Rybenka moja? Kam si sa mi podela? Len Ty jediná si vedela, čo je v kráľovstve Kráľová najcennejšie! A ja starý hlupák som Ťa ta v šíry rybí svet hnal! Vráť sa mi,vráť Rybenka moja!" To maličké kĺbko bolesti odrazu zmeravelo, kŕčovité pohyby ustali. Známy závan niečoho poznaného sa šíril po zámockých komnatách až k samotnému KaproviKráľovi. "To je mi známy pach, to poznám! Ale čo je to???" V tú chvíľu dôstojnosť kráľovská je tatam, milý kráľ prefrčal komnatami ... telo jeho vedie ho tam. Fúzy narovnané, oči vypúlené v nich výraz šťastlivca i blázna. Dcérenku svoju Rybenku od samej radosti div si nepovalil, no hneď kolo fľaštičky sa krúti. A Rybenka tá neváha, kliatbu v skutku ruší, keď guľky čo dovtedy bez chuti kvapkou dipu zmáča, čo nikdy nekončí. Zámkom sa šíril pach neutrálneho dipu,podanné nástrahové ryby od radosti šťuky,zubáče,ostrieže a sumce stískali a KaporKráľ v mžiku kráľovskú korunu Rybenke odovzdal. Tá celá vysmiata na trón zasadla i celá "horúca" mladých pytačov na zámku očakávala. Pytačov,ktorí si radi namočia svoje guľky do neutrálneho dipu a možno i takého, ktorý po jej boku zostane neveky. A tí veru dlho nenechali čakať na seba. Hnaní nie tak krásou Rybenky povestnou, lež dipu vôňou omamnou. Čoskoro ich bolo, že do komnát hradu sa nemestia, ...ako jedny prichodia, tí skôrpríduvší od hostiny i oknami von musia. No oni nerepcú, bo bruchá už plné.... spokojní chrochtajú, grgajú a prdia, až hrad v základoch sa trasie. No Rybenke, nečudo, žiaden z nich nejaví sa súci. Až - v jeden deň tam stál on. Vypasený kapor s dlhým nosom,ktorý skôr pripomínal chobot. Krásou nevinikal,no pôsobil impoznatne. Dipy vedel rozpoznať na veľkú diaľku a za klobúkom nosil trofeje v podobe kaprových háčikov, ktoré sám odtrhol z nedokonalých montáží pri testovaní dipu. Rybenkyno srdiečko okamžite vzplanulo láskou i skríkla očami hľadiac ku kráľovi: "To je on! To je môjho srdca šampión! Lásky mojej dobrá zvesť!" Od tej chvíli viac nič nestálo v ceste podvodnej to veselici akú Kráľová, čo jakplná nazažila. Čo plutvy malo hodovalo. Stoly pod váhou gulí sa prehýbali, dipu od výmyslu sveta ťoľko, že tiecť by mohol potokom. Zázračná to Fľaštička čo úlohu si dokonala na čestnom mieste stolec zdobí. Ale báť netreba sa, bo i naokolo v šírom svete dipu dosť, ceny dobré, žiadna zlosť. Starý KaporKráľ sa utiahol do malej izbietky na zámku, tu  v pokoji listoval v starších ročníkoch magazínu SR,na trón zasadla Rybenka a po jej boku nadipovaný mladý kráľovič stál. Po čase z vzplanutej lásky ich po zámku ikry sa povaľovali i neskôr zámok hurhajom malých kapríčat oplýval. Žili šťastne a spokojne,občas potrhali nejeden nadväzec a čo sa dipu týka - ten si vážili nadovšetko. Veď ako hovorí stará kapria rozprávka: "Dip nad zlato!" Na Kráľovej od tých čias panoval pokoj,občas v diali zazvonil swingra zvonec a nakoniec i tejto rozprávke o neutrálnom dipe je koniec! Dobrú noc.   
 
 
 
 
 
 
« Posledná zmena: 24. November 2011, 21:58:30 od Jaro - moderátor » Zaznamenané
Jaro - moderator
Hosť
« Odpoveď #7 kedy: 08. Máj 2011, 11:07:57 »

                                                                  O PAŽRAVOM PSTRUHOVI HUGOVI

                                                             /"Jaro - moderátor", "erno hlavac", "oreno"/


Kde bolo,tam bolo, v lone prekrásnej prírody Zádielskej doliny, v zurčiacom potôčiku zvanom Blatnica, žil pstruží krásavec, ktorého mati Hugom zvali. A kdesi tam , ... kdesi uplne na opačnom to konca kraji žil zas ON, ... tiež Hugo. To menovec nie náhodou, lebo hoc o sebe nevedia, už dávno k sebe spejú. Títo dvaja sa podobali ako vajce vajcu, ale povaha, no to si už boli pobobní ako deň a noc. Hugo z Blatnice bol pažravý,nenajedený, pahltný a ovenčený ešte ďalšími podobnými, lichotivými prezývkami. Hugo z opačného kraja bol milý, slušný a spôsobný pstruží mládenec. Napriek tomu, že vzdialenosť veľká ich delí, jedno spoločné majú. Hoc každý iným spôsobom, ale v jednonm okamžiku z tohto sveta zídu a na chvíľu malú cesty ich sa skrížia.Blížil sa 16.apríl,čas radosti rybárov túžiacich bodkavé telo pstruhov na panvici zazrieť. No škoda, preškoda, že nový spôsob lovenia ChaP sa akosi nie veľmi chce usadiť u pstruhárov. Pstruholovci už doma čistia, mastia a ostria svoje nástroje a čím sa nezadržateľne blíži deň "P" sú nervóznejší a nedočkavejší na otvorenie nemilosrdného ťaženia na pstruhových vodách a najmä na "bodkovaných". Až nastal ten deň a v húfe pstruhachtivých tiež vybrali sa dvaja. Každý za tým svojim Hugom, no každý iným smerom. Aj ich cesty v polovici skrížili sa, no oni zatiaľ nevedeli o tom.Už letí rotačka do zurčiacej riavy, už Hugo z Blatnice okúša jej vnady. Rýchly útok Huga,nič!!! "Čo som splesnivel, keď nedokážem lapiť neskúsenú divnú rybku?" hundre Hugo. "Čo som stratil reflex, som už do starého železa?" nadáva starý rybár. "No veď počkaj" pomyslia si lovci naraz a pripravujú sa na ďalší útok. No nech skúša starý rybár všetko možné, Hugo stále míňa nástrahu, čas jeho ešte nenastal. Nevidiťeľné puto, to spája jeho s menovcom. A ten stále veselo sa preháňa v bystrinách Kľakovského potoka. Lebo druhý lovec, to nemehlo je. Zelenáč muškár je to, čo muškou ryby skôr vyplaší než k záberu ich primeje. Len keď tu zrazu kŕč divný ruku akosi mu krivý a ajhľa, tá ladnou krivkou šnúry na vodu mušku jemne kladie. V tom okamihu osud oboch Hugov napĺňať sa začal. Doslova v jednu krátku chvíľu, na dvoch odlišných miestach tu rotačka do vody padá, tu muška jemne na hladinu potoka sadá. Všetko ako z učebníc - rotačka plynule rotuje - muška svojou krásou šokuje. A čo dialo sa ďalej? .... Dva pstruhy v divokom trysku ako jeden vyrazili, každý svoju korisť bez váhania atakuje. Rana do dvoch prútov na pochybách lovcov nenechá , že z dravca korisť sa stala, že pasca je sklapnutá. Kým starý rybár v urputnom boji s rozvahou si počína, palicou pracuje že krása hľadieť, zelenáč mladý ten samý zmätok je. Veď aj by nie, keď pstruh na vlasci jeho prvý je a hneď nie hocaký, veď sám Hugo je to Kľakovský. O nie malú chvíľu však nakoniec je na oboch frontoch dokonané ... obaja hľadia v nemej úcte na telo dravej ryby dokonalé. Na chvíľu obom v očiach i smútok, keď rybe život berú, no predstava iná ho zanedlho odoženie. Lovci loviť ďalej idú. Ešte nevedia že toho dňa ryba ich to jediná ... a že ešte dnes oni všetci sa stretnú. Jeden s rybou v prútenom košíku, druhý so pstruhom v modernej zelenej brašni, ale obaja s hrejúcim pocitom úspešného lovca-predátora sa uberajú ďalej. Jeden sa pustil hore potokom a druhý ide opačným smerom. Idú proti sebe a ich cesty sa dnes určite skrížia. A tak idú, ... idú každý svojim smerom, až zrazu zazvoní?? ... nie zvonec, ... ale telefón!! Starého rybára vytrhne z opojenia a vráti do reality ... siahne do vrecka vesty a skôr ako sa stihne ozvať počúva: “ Oci, ... oci, mám veľkú novinu! Dnes by sa rád prišiel predstaviť Hugo. Veď vieš, ten môj rybárik, čo sa tak dlho okúňa. Že konečne chytil rybu, že až veriť sa mu nechce,... nabral odvahu, aj pochváliť sa chce.“  „Tak tomu som veľmi rád. Odkáž že som zvedavý ako na Huga tak aj na ...“ nestihne ani dopovedať, ale to už mobil hluchý je, ... linka iná už žhaví sa.

 A tak, ako na začiatku je písané, ešte v ten deň pstruhy (na záhradnom grile) vedľa seba spočinú a cesty ľudí niekoľkých na nie krátky čas sa spoja. A že Vám zdá sa, že Hugov v tomto príbehu akosi je priveľa??  Nečudo veď rozprávka to, ... Hugo v nej ešte jeden je, nech každý háda, kto to .
« Posledná zmena: 24. November 2011, 21:58:53 od Jaro - moderátor » Zaznamenané
Jaro - moderator
Hosť
« Odpoveď #8 kedy: 25. August 2011, 08:39:53 »

                                                       O STRAŠNE ZUBATOM ZUBÁČOVI                                  
                                        / "Jaro - moderátor, "oreno", "erno hlavac", "redaktor Andy"/


 V kraji toť západnom, v meste s čudným mostom zvaným Bystrica, v rieke zvanej Dunaj, narodil sa malý zubáčik, ktorý od rovesníkov svojich kúštičok líšil sa. Miesto zúbkov, ktorými v budúcnosti rybičky chrúmať bude, mu príroda do papule obrovské zubiská nadelila. Spočiatku mu táto ozdoba skôr na oštaru bola a ostatným na posmech, ale neprešlo veľa vody dole Dunajom a karta sa obrátila. Podrasteného a čoraz  zubatejšieho zubáča v úctivej vzdialenosti obchádzala nielen všakovaká nedravá rybia plevel, lež i jeho súkmeňovci. V rieke nastala panika. O jeho statných katanách sa vravelo všade i v miestnej "štvorke" - v  krčme "U starej plechovky". A statné katany veru nezaháľali,  sekali do všetkého čo im prišlo do cesty. Či už aby naplnili večne nenažraté brucho, ale od samej opitosti mocou sa nezastavili sa ani pri úctyhodných starešinoch vôd. A tak, ako unášal prúd rieky ich rozpárané telá, tak sa šíril chýr o MonsterZubákovi. Až dorazil do "DELTY" ... do samotného raja rýb a rybárov. Teritórium si hneď v úvode okúsil. Oboplával značne rozľahlý revír posiaty rákosím a hneď v úvode rozpáral pár statných kapríkov i dva polátané člny bratov Dumitrescu. Nuž bratia Dumitrescu nechodili viac na ryby a jedli iba tresku. Ale čo už, ... aj keď loďky mohli ešte dlhé roky bratov živiť, ba aj ich detným deťom slúžiť, osud tak chcel, aby ony boli začiatkom konca krvilačného predátora.
    Všetko mohlo byť ináč, nebyť toho, že v rybárskom haraburdí, čo v loďkách od nepamäti, jedna zabudnutá krabička sardiniek ležala, čo bratia na fruštik si boli brávali. I ona ukrývala jeden taj. Taj nijak to nie vábny, lež taký, aký v krabičke sardiniek, na slnku tisíckrát prevarenej, dunajskými vetrami, dažďami nahlodanej. A Monsterpotvore zubákovi čo rozpáral člnok jedným šmahom na dvoje sa ako na potvoru krabička zasekla práve medzi jeho hrôzostrašné katany ... trojku a štvorku vpravo hore.
Vedel, že je zle - vedel, že zubovŕtačke už neunikne...
Nespal noc, nespal dve. Zuby boleli, kvárili a ešte aj blbé beličky sa rehlili. Nastal čas navšíviť miestneho stomatológa karasa Georgiho. Georgi Dentitescu bol stomatológom už dlhé roky, lež takéto čosi ešte nevidel. Zubáčik bol naskutku celý zmordovaný. Veď takto sa ani najesť nemohol. Zúril, penil, nič nepomáhalo. Karas v úctivej vzdialenosti od pacienta hodnú chvíľu skúma zaseknutú krabičku sardiniek. Po odmlke naplnenej horúčkovitou úvahou ako z kaše von vyriekol ortieľ: "MUSIA  VON!!"
"Sardinky?!! ... už aj nech sú stade preč, ku.vy malé morské plechové,"... súri zubák.

Už len dvakrát sa ozve: "ÁÁÁÁÁúúúú ... ÁÁÁÁÁúúúú " a skôr než povieš švec už krabička sa po dlážke váľa.

Spokojný výraz Monsterzuba však zrazu na zúfalý sa mení , s krabičkou sardiniek na dlážke Georgimu pri nohách i dve katany krvavé. A aby toho nebolo málo škodoradostný doktor Georgi Dentinescu poznamenal, "Nerev mi tu, to je toho dva zuby, ale horšie je to, že všetky ostatné zubále máš napadnuté poriadnou rybou paradentózou". Ešte len teraz začal tento nemilosrdný rybí kat nariekať "pomôž mi doktorko" zanariekal ešte viac a sľuboval hory doly ak mu pomôže. Lišiak starý doktor sa usmial popod fúzy čo nemal a vraví:
"Je neskoro zubáčik. Doteraz si bol postrachom vôd i bratov Dumitrescu, no teraz sa z Teba stane iba šušľavý šmirgeľ, ktorý tak môže akurát žužlať horké lopatky a nie chutnučké beličky". Veru tak, viac on už v hube rybu neudrží, keď v zuboch, čo kedysi ako mreže v Alcatraze, teraz zíva diera ako v starom plote.
"So ja tevaf tafto ...so ja tevaf tafto? So en o mou ue?" bedáka chudáčisko Monsterko.
"Nič iné ti neostava", hovorí doktor, "len iným sa živiť. Rekvalifikácia sa tomu teraz hovorí. Na úrad musíš, tam ti poradia.
I šiel. Úrad sociálnych vecí a nástrahových rybiek sídlil blízo krčmy "U starej plechovky". Cez deň sa na úrade ponevieralo plno nezamestnaných čiernych hlaváčov,číkov a inej chamrade. Postavil sa slušne do dlhočiznej rady a čakal, čo sa bude diať. Drzé malé čierne hlaváče - deti starých hláčov sa uškŕňali i chechotali z nášho už bezzubého zubáka. Bolo že to utrpenia, čo smelšia chamraď i plutvy mu obštipkáva, už vetché zuby v hube kmásať skúša. No prečakal i pretrpel a nakoniec, takto obštipkaný - dokmásaný, takto pokorený pred bachratým kaprom Adminom stojí. A ten hneď zhurta takto naňho: „No môj milý je koniec, na bývalé lukulsko-rybacie hody môžeš zabudnúť"  zasmial sa kujon Adminesku a len sa mu tak triasli fúziská a pokračoval " predpisujem Ti diétny jedálny lístok a to : až do radikálneho zlepšenia stavu Tvojej tlamy budeš jesť  len planktón a krupičnú kašu od našich lovcov SRZ a možno neskôr...
Zamyslel sa náš zubák na časy minulé. Katany sekali vôkol, beličky od strachu mali v gatiach ustavične plno. Tie časy sú už nenávratne preč...
"Us budem poslusný,us nebudem plasit belisky,scem mat nové suby... Ani jedna rybička čo začula tento srdcervúci plač však neverila tomuto bývalému, krvilačnému gangstrovi, ktorý zabíjal aj keď nebol hladný. Ten by sa nikdy nepolepšil šepkali si drobné hrúziky medzi koreňmi bútľavej vŕby stojacej na samom brehu rieky. "Máte pravdu" potvrdil to aj okolo plávajúci starý elektrický úhor Aalescu, ktorý sem prišiel z ďalekej exotickej cudziny. Tak, tak potvrdila aj stará korytnačka Emília, ktorá sa dva krát zachránila v poslednej chvíľke pred jeho trhákmi.
Žiaľ, bolo naozaj neskoro. Náš zubák sa zmieril s osudom i prijal ponuku podomového predavača mrazeného plantktónu pána Popescu, ktorý bol jeho jediným chlebodarcom. Planktón ráno,planktón na obed s kukuričnou kašou a planktón v praženici na večer. K  ničomu inému sa náš zubák nezmohol. Bol rád, že mu pod ostatnými malými zúbkami niečo chrústalo, bol rád, že prežíval, že do huby čo to mal. A aby mal za čo, nakoniec sám musel planktón beličkám na zavolanie roznášať  i kadejakej privandrovalej rybej hávedi dodávať a takto si na poživeň zarábať. Ale ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré. I prešlo veľa vody dole Dunajom i mrazeného planktónu dole zubáčovým gágorom, až jedného rána, keď tak opäť raz horekuje za svojimi zubami, čosi sa mu nezdá ...
„Feď ja uz tak nesuslem?!!“
Zaraz nazrie do zrkadla vodnej hladiny a čo nevidí. Nové, aj keď o kus menšie zuby, čo spoza chorých na svetlo sveta sa tlačia. Srdce mu začalo biť ako zvon na starej zvonici blízko rieky, raz mu bola zima, potom zase ho obliala horúčava. Nevedel či sa má smiať, alebo plakať. "Budem mať zuby, zuby, zuby!!!" kričal v duchu, chcel sa podeliť so svojim šťastím aj s druhými obyvateľmi vodného sveta, no stále tomu akosi nemohol uveriť či je to naozaj pravda, alebo sa mu to len sníva. S pribúdajúcimi dňami  zuby rástli, no ich veľkosť sa už ani zďaleka nepribližovala tým, ktorými sa hrdil v minulosti. Na počudovanie aj chuť preháňať drobné beličky,či nebodaj hrýzť do nového plechového člna bratov Dumitrescu pominula. Naopak - začali ho zaujímať nové, mladé výhonky rákosia, ktoré chutili znamenite. Po delte sa začala šíriť zvesť o napravenom a vegetariánskymi chúťkami posadnutom zubáčovi. Raz darmo, hektolitre krupičnej kaše prekladanej planktónom čo pretiekla zubákovi dole gágorom urobilo svoje. Metabolizmus, ale čo viac i jeho genofond (ktorý naďalej bohato rozdával na svojich životných chodníčkoch), prešiel evolučnými zmenami inak trvajúcimi tisícky rokov. Netrvalo dlho a početná to skupina rybárov, tak veľmi pasúca po zubákoch registrovala už len Zubáča bilinožravého, inak aj Stizostedion herbivorous zvaného, na rybku či prívlač prakticky neuloviťeľného. Zanedlho však rybársky svet našiel odpoveď aj na túto otázku. Zázračné gule Herba-baits!! Zubáča najžiadostivejší rybári okamžite menili svoje plechy, gumy, či motadlá za tento zázrak a slávili úspechy. Ortodoxná vetva prívlačiarov ešte istý čas zúfalo odolávala. Používala dráždidlá vyrobené f. Berki Herba Alive zo spekanej krupičnej kaše spevnenej vláknami trstinových výhonkov. Ale keď sa zistilo, že úlovky zubákov prichádzajú len vo fáze, keď nástraha uviazne na dne aj tento zúfalý pokus zakrnul. Zbytok ortodoxnej vetvy sa utiahol do ilegality, pod príkrov tých najtemnejších nocí. Tu Najvernejší nikým nepozorovaní naďalej máčajú svoje najosvečenejšie vobíky, plechy a gumy a čakajú na .... čakajú na MonsterZuba .... na toho svojho ... na ktorého sa čaká celý život.
 Nevedia neboráci, že ten ich životný si sedí na dne uprostred rieky pod stromom, ktorý sem doniesla obrovská povodeň pred viac ako 100 rokmi, mierne hýbe plutvami a zabáva sa nad bezmocnosťou svojich prenasledovateľov a sem tam chňapne po nejakej dobrote čo majestátna rieka neustále prináša pred jeho niekedy nebezpečnú tlamu. Rovnomerný zurkot rieky ho uspáva a on sníva o fešnej zubáčici, ktorú zazrel neďaleko svojej bezpečnej skrýše. "Život je krásny aj bez toho aby som ho musel brať niekomu inému" tíško zahundral a zaspal. 

A tak končí rozprávka o strašne zubatom zubáčovi,ktorý v sklonku svojho života vegetariánom sa stal. Na rázcestí dvoch vodných kanálov si obchod s bylinkami otvoril i statnú zubáčicu za ženu vzal. Dnes svorne i s malými zubáčiatkami  nažívajú a majú sa radi. A bratia  Dumitrescu? Tí už dávno vlastnia luxusný čln zo sonarom a kompletnou výbavou. Žiaľ -  je stále ukotvený v zátoke, ktorú ryby už familiárne nazvali "Hroznová".
Dunajskými luhmi večermi chrapľavým hlasom znie ich song: "Mi vin,dragostea mea, te iubesc...". V tom čase už len sladko počúvajte milé deti, song o dvoch bratoch a veľkom zubáčovi s veľkými zubami. A ak ste náhodou niečomu neporozumeli - nevadí , podrastiete a ostatok   sa dozviete na Úrade práce. Dobrú noc Vám ...
« Posledná zmena: 24. November 2011, 21:59:58 od Jaro - moderátor » Zaznamenané
Jaro - moderator
Hosť
« Odpoveď #9 kedy: 24. November 2011, 21:43:25 »

                                                                 O OSTÝCHAVEJ OVSIENKE
                                                   / "Jaro - moderátor", "oreno", "erno hlavac"/


 Na konci tíšiny, kde lenivý kanál priľahlého Váhu lial sa, žila v skromnom domčeku malá ovsienka, ktorej rodičia meno Striebrenka dali. Mladosť svoju prežila rýchlo v húfe sestier i bratov, no a keď čas zrelosti nadišiel, široko-ďaleko v  okolí, svojou hamblivosťou známa stala sa. Pri každom stretnutí s rybím mládencom sa celá začervenela až po končeky plutiev, že si ju stará susedka tetka mrena Justína pomýlila s Červenicou ostrobruchou z nižného konca zátočky. Všetky jej spolužiačky sa  večierkom špacírovali popod  korene starých smutných vŕb so svojimi nápadníkmi, len ona ostávala sama so svojimi nesmelými myšlienkami. Možno by takto zabudnutá trčala tam až dodnes, nebyť toho čo udialo sa, čo naskutku jej život od samého dnadnúceho zmenilo. Raz,  keď sa tak osamotená na hladine slnila, kde sa vzala - tu sa vzala, mece vedľa nej sa dáka čudná rybka, čo akoby zo vzduchu priletela. Čudná rybka všakovakými krásnymi farbami hrá až Striebrenke zrak prechádza, hlava sa motá ... ona ostych prekonáva, k neznámemu pláva.  Keď tu zrazu HRÔZA!!!  Z tajomnej  hlbiny monštrum v tvare torpéda sa rúti. Na ňu, ... na ňho?! Už vidí sa po smrti , keď tu mohutná sila útoku vyhodi ju nad hladinu ..... a ona zočí, div sa svete na opačnom mieste kanála miesto, o ktorom snila už od ranej mladosti. Malú svetlicu, pýšiacu sa hrdým nápisom TV SLOVAKFISHING. "Ta chcem,ta chcem, ta pracovať budem!!!!" Padajúc na vodnú hladinu, premietajúc si skladačku svojho krátkeho rybieho života,lúčiac sa so životom, udialo sa však niečo nečakané. Monštrózne torpédo v poslednej chvíli po vypočutých Striebrenkiných slovách svoj zámer mení, atak brzdí a svoje biele zuby na Striebrenku cerí. "To si Ty, naša stár - našej TV nová superstár". Z netvora sa vykľul generálny riaditeľ TV SLOVAKFISHING p. Rybovníček, ktorý si pracovný čas krátil prenasledovaním atraktívnych beličiek a ovsienok a našu Striebrenku pojal za svoju osobnú sekretárku do jeho TV. Striebrenke sa od radosti chveli všetky šupinky od toľkého šťastia, toto bol jej tajný sen, na ktorý sa čo len pomyslieť bála.  Vo svojej nevinnosti si ani nevšimla čudný lesk v očiach prešibaného  Rybovníčka. Ovsienke sa ani nesnívalo o tom,že ju tento starý chlípnik už dlhú dobu sleduje a splieta zákerné plány ako zneužiť jej nevinnosť. Dňom i nocou ju sledoval z hlbočiny a čakal na vhodnú príležitosť a teraz sa mu splnila prvá časť svojho diabolského plánu - zoznámiť sa s obeťou.
Nadišiel deň "D". Ním bol Deň otvorených dverí v TV SLOVAKFISHING, kam televízia pozvala na bujarú zábavu všetky ryby z okolitých vôd. Excelovala živá kapela "Koľak big band", účastníkmi ktorej bolo päť urastených ostriežov, či roztlieskávacie sexteto mladých plosiek pásavých odetých v cudných šatičkách. Zaujal aj starý tučný karas s heligónom, či hrúz s harmonikou. Skvelá zábava začínala naberať na obrátkach keď tu zrazu sa z davu všakovakých rýb vynára sam to generál Rybovníček sprevádzaný v novom image ešte trochu neistou Striebrenkou a prenikavým hlasom oznamuje: "Vážení návštevníci, pozornosť prosím!! V tomto okamžiku sa stávate svedkami zahájenia našej prvej realityšou, ktorej hlavnou mediálnou hviezdou bude tu hľa pri mojom boku, ... prenádherná diva  Argentína!!!  Kasting do prvého kola práve začína. Odvážlivci, ... hláste sa!!" V tichu čo nastalo po ohláseni sa znenazdajky z prítmia kupoly prenosovej haly spúšťa k prekvapenej rybej cháske obrovský ligotavý trojhák zdobený nápisom čo mení ticho na hrobové: "OSUDOVÉ NÁSTRAHY TVOJHO ŽIVOTA".
Rybovníček tikavým pohľadom behá po dave a spokojne si medlí ruky ... zatiaľ všetko vychádza podľa jeho predstáv. Po tomto ohlásení našu nevinnú hrdinku prebodlo množstvo nenávistných pohľadov všade prítomných "rybozlato kopiek" na čele so smutne preslávenou a nemorálnou Duriánou Býčkovou. Keby pohľady  vedeli zabíjať, tak Striebrenka by bola už po smrti. Toto všetko zaregistroval i sám majster Rybovníček a uškŕňal sa popod ľavý fúz a zopakoval "kásting sa začína". Nastala taká trma- vrma, že až sa zvírila hladina vody a vystrašené čajky s veľkým bedákaním odleteli. Rybozlatokopky sa bili hlava nehlava pri prihlasovaní do show. Rybovníček sa na široko usmieval a neborka ovsienka sa triasla ako plutvy otcovi zubáčovi, ktorý nimi ovieval svojich novonarodených potomkov.
Najviac zaujala šabľa krivočiara s nalakovanými šupinami, no aj menšia slnečnica pestrá, ktorá pútala vytetovanou podobizňou predsedu predstavenstva Vážskej kaskády p.Slizúňa. Rybovníček sa naďalej usmieval popod fúzy. Dlho očakávaný kasting sa rozbiehal, vek súťažiacich sa pohyboval od mladého poteru, ktorý sem došikovali vyfintení rodičia až po starých vyslúžilcov. Najviac úspechov u mladých rybochasníkov však mali účinkujúce mladé kaprie slečny, ktoré si svoje telo zakrývali len pár šupinkami. Rybovníček dôležito sedel na čestnom mieste, tváril sa spokojne a len občas sa potľapkal po guľatom brušku raz ľavou, raz pravou plutvou. Nik tomu nevenoval pozornosť, ale len zasvetení vedeli, že je to signál pre porotu ako má hodnotiť. Spokojne hľadel i na Striebrenku. Tá voľky-nevoľky ujíma sa svojej roly,  ale netrvalo dlho a jej ostych tatam - premena dokonalá. Už čoby diva Argentína vehementne na pódiu predvádza sa. Kreatúri rybie pred kamerami spovedá, spolu s porotou najsúcejších vyberá. A tak k šabli a slnečnici ďalší pribúdajú. Nosáľ, čo nos má sťa kľučka , úhor čo osmičkový uzol zvláda, i karas s kaprom, jalcom, mrenou. Nič mimoriadne síce nepredviedli, zato ich bruchá svedčia tomu, že na šou sú ako stvorení. Keď počet súťažiacich je naplnený, Striebrenka milým hláskom všetkým do pozornosti dáva: "Návštevníci naši milí, výber odvážlivcov z vašich radov je ukončený. Začína súboj nervov čo táto voda nepamätá, šou kde dýchať prestanete úžasom. Šou kde uspeje len ten, kto pôžitok odoprieť si dokáže a vyhrá ten kto dokáže to najdlhšie. Hľaďte teda na vašu novú realityšou "Osudové Nástrahy Tvojho Života", ...  jej prvé kolo sa práve začína."
Nato svetlá reflektorov zabodnú sa do stredu pódia, kde kruhový stôl kolo neho už naši známi sedia. Tváre ich napäté, slovka neprevravia a stôl ten neprestretý, tabuľa jeho tak prázdna ako len najprázdnejšia môže byť.
Na pódium odrazu v rade vystúpi osem boleňov v bielych kuchárskych mundúroch nesúcich osem veľkých tácok. Na každej z nich niečo iné z  živočíšnej ríše vlní sa. Nočné červy na prvej, druhá kostnými oplýva ... tretia larvami pakomára hemží sa, štvrtá malé pijavičky ponúka... na piatej čerstvé ikry, šiesta hnojákmi pokrytá... konečne siedma je tu - chrobákmi,muchami a chrústami núka - i ôsma tácka zbytok živočíšnej ríše v mixe . Pomaly kráčajúc k našim súťažiacim v hľadisku nastalo hrobové ticho. Už to vyzeralo celkom fajn keď tu zrazu znenazdajky nastala trma-vrma medzi účastníkmi slávnostného zahájenia súťaže. Cez blízke rákosie pod rúškom prítmia mimo rôznofarebných reflektorov vnikli  dnu hostia nevítaní. Táto cházka bezdomovcov, kriminálnikov, veteránov a ostatných stratených existencií neodolala špecialitám na stole a chceli čo-to uchytiťa a aspoň sa raz  poriadne najesť. Ochranka, ktorú vyberal sám majster Rybovníček však bleskovo zasiahla a odvliekla sklamaných odvážlivcov preč. Toto krátke intermezzo však neslúžilo na nič iné, než na to, aby do jednej z pripravených porcií mohla pribudnúť nebezpečná príloha. V miske s pijavičkami čosi nenápadne leskne sa a vlások jemňučký, že nepozorné oko nevidí ho, pod kupolu tiahne sa. A pričinila sa o to kto iný, než ten čo mal k „veci“ najbližšie. Samotná to naša Sriebrenka, ... Rybovníčkom opantaná, do jeho diabolského plánu zasvetená!!! Keď ruch utíchne a už všetko „na poriadku“ takto k oktetu súťažiacich sa prihovára " Vy Ste boli vyvolený do prvého finále veľkej reality show a preto čakám od Vás tvrdý, ale čestný boj" no jej myšlienky boli černejšie ako chrbát starého lipňa. Nenápadne žmurkala na finalistu nosáľa s nosom ako kľučka a zrakom mu ukazovala na tanier s pijavičkami aby sa ponúkol. Ten v opojení, že si ho vybrala sama hviezda show sa od šťastia pozabudol a chcel ochutnať tučnučkú pijavicu v strede taniera. V poslednom okamžiku zbadal niečo lesklé - neskoro, obrovská sila ho ťahala ku hladine a neborák sa stratil za nemého úžasu divákov. Nestihli sa ani spamätať a pred ich užasnutými očami v rýchlom slede rovnaký scenár ešte 7x sa zopakoval a za krátku chvíľu na pódiu už len stôl zdobený pochúťkami a ... a zvodná to Striebrenka. Ta s očarujúcim úsmevom, užasnutých divákov takto tíši: "Nuž stalo sa čo sa stalo moji milí, súťažiaci neobstáli, ale ráčte smelo ďalší na pódium ... Ohúrený dav  najprv nič, no div sa svete, najprv jeden, potom ďalší ruku dvihnú dopredu sa tlačia ... "ŠOU MAS GOV"... víťazmi  sa už vidia ...

Tu namieste je spomenúť čo z tejto "Rozprávočky"plynie: ... nejedna kratochvíľa čo sa Ti ponúka, tvári sa prívetivo, no pravda je taká, že Ty len korysťou dravca čo v kalných vodách loví...   

Ale, aby aj táto rozprávočka ako všetky predošlé dobrý koniec mala, tak vedzte moji milí, že Rybovníčkov diabolský plán za 30 strieborných rybárom rybky na háčiky vešať nevyšiel. Nerátal on s dobrým dedkom ChaPkom , čo všetkých osem rybiek chytil a do ich živlu naspäť  vrátil. Tieto potom všetko všetkým zvestovali, načož oni Rybovníčka z riaditeľského stolca TV SlovakFishing povalili. A Striebrenka?? Tej "oči sa otvorili". Najprv ako upratovačka svedomie svoje si nie práve krátky čas spytovala, no neskoršie sa až do redakcii zábavných programov prepracovala. Tam ako redaktorka už len dobro konala, vedomostné súťaže "Ako odolať nástrahám života" poriadala a takto spoločenstvu podvodnému k bezpečnému a šťastnému životu napomáhala   Úsmev
« Posledná zmena: 24. November 2011, 22:01:02 od Jaro - moderátor » Zaznamenané
erno hlavac
Hero Member
*****
Príspevkov: 6 309


rybolov môj sen


Zobraziť profil
« Odpoveď #10 kedy: 24. December 2011, 19:46:02 »


                                                O VIANOČNOM KAPROVI PIŤOVI
                                          /"Jaro - moderátor, "oreno", "erno hlavac"/


Bol december. Zo stromov padali zamrznuté vrany,veverice ktoré nestihli zaliezť do dier, zmrzli a iba tak trčali z dier v stromoch. Ich zmrznuté chvosty v mrazivom vetríku pripomínali meče a všetkým navôkol bolo jasné, že pani Zima už zavítala aj k vode zväzovej, ktorú Pľúvatkom zvali. V nej žil kapor Piťo, krásny vyšportovaný lysec,nebojácny to tvor, skrátka kapor,ktorému žiadna kaprica nevedela odolať. Obyvateľom pľuvátka treskúca zima nevadila ani najmenej. Všetci vedeli,že voda premiešaná s kadejakými pľuhavstvami z roľníckeho družstva a susednej korejskej fabričky nezamrzne. Stalo sa už, že pod rúškom noci si penzisti ukradomky z nej nalievajú do chladičov svojich tátošov MB 105 namiesto drahej, nemrznúcej zmesi. Kaprík Piťo krúžil po zväzovke krížom-krážom a dal si záležať aby mu trčala plutva ako žralokovi až nad hladinu ako to videl na obrázku časopisu "Slovenský rybár" ležiaceho na dne rybníka. Ani nie na dohodenie stogramovým olovom od Pľuvátka stál .... ??

Veraže ani domček na stračej nôžke, ani zámoček ... Ani iná krásna palota, ako to už v rozprávkach býva, ale ošarpaný panelák tam stál, čo "ducha" starých čias široko – ďaleko vyžaroval. A v tom paneláku byt a v byte (starý) mládenec prebýval. Omladina, no i vekom starší "mládenca" inak než "Strýčko Ambróz" nezvali.

Ako blížil sa čas Vianoc, neraz, keď tak sám studenú rybacinu v studenom byte prežúval, zvetralým pivkom zapíjal, slza po líci mu skanula. To myšlinka na niečo teplé, voňavé, čo jeho bytík by prehrialo, mu slzu z oka tisla. Tak bolo aj na Mikuláša ... a ešte k tomu v bagančiach len tma a smrádok. Hlava jeho plná chmúrnoclivých myšlienok. Až opar nad Pľuvátkom čo cez okno zazrel, na chvíľu mu chmáry z čela ženie. Že rybačka jeho jedniná vášeň i radosť zo života, vzal on z kúta vercajch rybársky i pobral sa k vode šťastie hľadať.

Bol december. Ambróza pred príchodom k Pľúvatku potešila ešte jedna vec - príjem sociálnych dávok, na ktoré bol odkázaný. Nie preto milé deti, že sa mu nechcelo chodiť do práce, nie preto, že bol lenivec. Skrátka, všetko naraz nestihol. A práca naozaj veľa času zaberie milé deti, je často únavná a namáhavá. A to nebolo nič pre nášho Ambróza. V ten deň, na Mikuláša, po prevzatí dávok sa rýchlo obliekol, zobral potrebné veci na rybačku a upaľoval k Pľúvatku. Cieľ bol jasný. Uloviť vianočného kapra! Na dne malého batôžku sa ukrývali dva druhy boilies : Slovak baits /bryndza/žinčica/ a Kométa baits /Hot Pokemon/. Celou cestou hútal, ktoré použije. Voda už je studená,ryba apatická. Tú či onú? Upil si z lacného vínka raz,upil si druhýkrát. Dumal a pritom sa mu oči kĺzali hore, dolu po hladine, ktorá hrala pestrými farbami od olejových škvŕn. Nevyrušili ho ani nezbedné chlapčiská, čo sa prehrabovali v rybárskych odpadkoch a skúšali či neostalo v niektorej fľaši čo-to vínka či pivka. Chlapci zbadali im známeho Ambróza prestali s kontrolu smetí a pomaly sa blížili k nemu rozmýšľajúc, čo by mu dnes vyparatili. Ambróz bol zaujatý výberom gule-zabijáka a aby sa lepšie sústredil občas si glgol z nebezpečne sa zmenšujúceho obsahu fľaše. Znepokojený Ambróz začal tuho premýšľať čo skôr "nahodiť a potom odskočiť po poživeň, alebo doniesť elixír a potom vyriešiť otázku nástrahy" hundral si popod nos. Ako ano, ako nie, najskôr že dobre potúžený, stále hundrajúc, ani si neuvedomil ako podvedome udicu zostrojil a k Piťovi do Pľuvátka nahodil. Len čo tak učinil, navzdory  naokolo výstražne trčiacim ryšavým chvostíkom zadriemal. Vínko hrialo zvnútra, zamastený vaťák a zateplené filcáky zvonka. Hlava ťažká klesla,  sen vkĺzol sa mu nebadane pod viečka.

On s Piťom v náručí, čo konečne ho práve zdolal! ... a domov slávnostne sa poberá. Kade kráča, tade vôkol neho samá žiara a ... čo to?! On na sebe oblek tesilový, aký jakživ na sebe nie! Síce čuť pritesný,  zato pekne vyžehlený, košeľa škrobená, polobotky apartné. Už pred dverami bytu stojí, kľúče vo vrecku šmátra, keď tu zrazu tie pomaly sa otvoria. Omamná hudba i krásna vôňa von sa šíri. V silnej žiari čo oslepuje, čo zdnuka von sa rynie zrazu niekto za ruku ho chytil. Najpr jemne potom dôrazne do vlastného bytu jeho vedie. Až nakoniec celou silou za ruku ho šklbe, do bytu ťahá ...

Ale čo sa dialo ďalej, už sa nedozvieme. Abróza tá brutálna sila čo rukou mu šklbe, zo sladkého sna vytrháva, do reality vracia. ...... Ale, čo to?!  Sila stále neustáva, ale teraz už do Pľuvátka ho niečo ťahá. A to kto iný ako Piťo, čo na druhej strane udice o svoj život bojuje. Po včerajších meninách mal toho náš Ambróz naozaj dosť. Utiahol cievku a smykom dral Piťa z vody von. Ten ešte stihol naposledy zvolať vode a jej obyvateľstvu "pá" a už sa ocitol v prostredí jemu neznámom. Hrubý štrk,mapovaný odpadom z igelitu a na  široko rozďavené ústa šťastia plné víťazstva, patriace nášmu Ambrózovi. Ambróz si bol vedomý, že prekonal určite rekord jeho nedávno zosnulého kamaráta z "mokrej štvrte", kamaráta Ďusiho, ktorého inak nezvali ako "Polďusi ". Piťo otváral zhusta ústa a snažil sa byť menším ako je povolená lovná miera kapra. Sťahoval chvost, telo do oblúka pripravil. No Ambróz jeho trik neprehliadol. Piťa zrovnal, zmeral a v diaľ sa ozval výkrik: "Štyridsaťjedééééén !" To naozaj nikto nečakal! V okolitých oknách sa začali ukazovať neznáme tváre, ktoré okmažite aplaudovali, neskôr nechýbal ohňostroj. Do ulíc vyšli alegorické vozy narýchlo zostrojené, ktoré zvýrazňovali Ambrózov úspech. Všetko bolo iné, krajšie. To pochopil aj náš Ambróz a zasakoval nášho Piťa do sieťky, dôležito ju zatiahol, prekontroloval slučku a cenný obsah hodil do vody. Pokukujúc jedným očkom po ohromených divákoch zapichol parôžok do zeme a sieťku oň priviazal. "Pusť ho, predaj, dám dva litre čuča" bolo počuť okolo Pľuvátka nádejných majiteľov Piťa. Šťastný lovec však rady a ponuky ani nevnímal, kypel v ňom vnútorný boj. Bojoval s dilémou ostať či odísť. Pokúsiť a o ďalší rekordný úlovok, alebo ísť domov a otvoriť si ešte nenačatú fľašu "umu". Zlatý mok zvíťazil, Ambróz si zbalil svojich päť slivák zobral Piťa v sieťke a kráčal špalierom tieskajúcich a nadšených divákov do svojho nie práve voňavého príbytku, ale kde sa pod otlčenou posteľou skrývala vytúžená fľaša. Ako si to tak valil domov, zrazu v ňom heglo ako v starých hodinách. „Ambróz, sníva sa ti, či bdieš“ hovorí si. „Veď je to skoro ako v tom sne čo prisnil sa ti. Piťa si nesieš domov a okolo teba samý lesk a žiara.“ Na chvíľu zostal zarazený ako stĺp, no pohľad na vyčaptané filcáky a zamastené vaťáky ho upokojil. Ale predsa len s myšlienkou “čo ak!“ opatrne vošiel do paneláku. Pred dverami bytu začal šmátrať vo vačku po kľúčoch, ..... ale kľúčov nikde!!  V predtuche čo by mohlo nasledovať zostal ako obarený, v hlave vymetené. Skoro išiel do kolien, keď za chrbtom začul svoje meno. "Ambrózko, Ambrózko, no kdesi toľko, už ťa čakám? Darmo šmátraš po vačkoch, bezo mňa sa do bytu nedostaneš." Ako zhypnotizovaný sa otočil.

Na schodoch, osvetlená žiarou ohňostroja stála, vo vyťahaných teplákoch a s portvišom v ruke, domovníčka „inkriminovaného“ paneláku, ...... ktorú omladina, no i vekom starší  inak než " Mariška Nény " nezvali.

Piťo v sieťke aj podgurážený Ambróz súčasne s vypleštenými očami preglgli pri pohľade na ženu, ktorá pripomínala monštrum. Zavalitá postava pripomínajúca hrocha z národného parku Ngoro Ngoro jasne dávala najavo, kto je tu pánom. Piťovi sa od strachu zježili šupiny a vyzeral ako vianočná ozdoba, Ambróz v mžiku vytriezvel. Napätie bolo neznesiteľné. Piťo zvnútra silnejšie obchytil oká sieťky a čakal, čo sa bude diať. Monštrum chvíľu stálo a premeriavalo pohľadom raz Piťa v sieťke a raz svojho milého Ambróza. Piťo drkotal zubami a už sa videl ako pár vyprážaných podkovičiek. No odrazu sa stalo niečo neočakávané. Monštrum zľahka chytilo nášho Ambróza jednou rukou pod krkom a zdvihlo ho od zeme a začalo nepríčetne vrieskať. Nebolo to domáce násilie milé deti, bola to iba snaha "Marišky Nény" napraviť ohavný skutok, ktorého sa náš Ambróz dopustil. "Ty hovado, ty nenažranec, ty opilec a  vrah malých kapríkov..." ozývalo sa panelákom. Monštrum lomcovalo Ambrózom i Piťom súčasne. No Piťo už vedel, že je dobre. V sieťke sa škeril bielymi zubami (?) a sprísahanecky žmurkol na svoju nádejnú záchrankyňu. Zničený Ambi, ktorý v okamihu zažil slávu a pád sa na nič nezmohol len čosi nezrozumiteľné bľabotal "Čo to hundreš!" osopila sa na neboráka stará harpia a pustila ho na zem "zopakuj to! Poďme dnu" hlesol  neborák. Vošli do bytu, kde ich ovalila nám už známa aróma. Ambróz položil do vane Piťa a pustil vodu, ten sa rýchlo spamätal, pretože vaňa mu silno pripomínala domov. Vaňu ako aj Pľuvátko nikto nikdy nečistil! Ambróz už vedel, že Piťo i voňavé podkovičky sú navždy stratené. "Dobre, dobre, však ja som ho aj tak chcel pustiť" klamal, chcel urobiť z núdze cnosť. Povedal Nénike aby zajtra zvolala obyvateľov bytovky na brigádu a Ambróz to zakončí slávnostným pustením Piťa na slobodu. "Teraz to zapime!!" povedal na seba hrdý lovec. V kutlochu zavládol pokoj a mier prerušovaný len štrnganím pohárikov, neskôr bolo počuť len chrapkanie dvoch ľudí prerušované veselým žblnkotom z vane.

Na druhý deň, čo bolo "dohodnuté", sa aj stalo. Činorodá Mariška Nény najpr ľuďom zvestovala, že navečer (ďalší) vianočný zázrak pri Pľuvátku sa vyjaví. No len tím bude (kaprasiatko) zjavené, čo k spoločnému dielu ruku priložia, okolie Pĺuvátka na poriadok dajú. A že keď sa chce, všetko ide - jedan zázrak druhý plodí. Netrvalo dlho a brehy  čisté, že jesť z nich by sa dolo.  Zástupy nedočkavcov čo tomu sa pričinili už len na zázrak čakajú, keď tu Ambróz ťažkým krokom s Piťom v rukách z bytovky von vychodí. Ťažko mu je na srdci, myseľ rozpoltená, po prehýrenej noci v hlave hučí ešte. No dal slovo.  Keď aj on lúzer, v tomto zlyhať nechce. Ale či ďalší zázrak, či čo?! ... ako ide k vode jemu, ale i ostatným čo tam s ním, postupne sa rozjasnieva. Zrazu Problému niet, bez sebazapretia on Piťa vode vracia. Ten ešte naposledy z vody chvostom na rozlúčku zamáva a ...  žeby zázraku už koniec? Ale kdeže, ten práve sa začína.

Zdvihol hlavu Ambróz od hladiny čo zavrela sa za Piťom a čo nevidí! Všetci ľudia čo tam, tak zubia sa radosťou , že aj tie steny paneláka oprískané akési vľúdnejšie, ... no jednoducho krása!  Ale čo najviac i Mariš Nény, čo ešte pred malou chvíľou harpia to na entú, milo usmieva sa.  Ambróz hľadí, Ambróz žasne, veď ona už ani taká matróna čo bola ...  pohľadná veru moletka z nej zrazu! Ako vo sne počuje jej hlas: "No veď poď už pekne Ambrózko, do Kauflandu zájdeme, dačo  pokúpime, tvoj dobrý skutok i čas vianočný oslávime".

A tak sa aj stalo, v Kauflande pokúpili to či ono, namiesto kapra navrhol nový ochranca kaprov Ambróz filé. Kúpili aj fľašu vína, no nie dáke krabicové, ale slovenský šampus značky Hubert na prípitok. Po slávnostnej mikulášskej večery, čo si Ambrózov teraz už útulný bytík ani nepamätá, šťastný majiteľ vstal a slávnostne sebe a Maryš-nény sľúbil "Od dnešného dňa po zbytok môjho života prehlasujem, že už nikdy si neponechám kapra a alkoholu sa ani nedotknem" povedal dojatý rybár a novopečený abstinent. Nénika utierajúc si zásterkou slzu z oka si predsavzala, že už  nikdy viac nebude kričať na deti, vyvolávať hádky v bytovke. Nešlo jej do hlavy čo dokázalo jedno nezbedné kaprisko urobiť s ľudmi a práve na Mikuláša. "Ambrózko zajtra sa pôjdeme prejsť okolo Pľuvátka, možno zbadáme aj nášho Piťa, kto-vie" povedala Mariška. Štrngli si navzájom Smiech, čím ich sľub bol spečatený.

Zrána po výdatných raňajkách /"čučo" 3dcl + 0,5cl U-mu/ sa párik vybral k "Pľúvatku". "Piťo" ako naschvál sa po ich príchode predvádzal v plnej sile ako za starých čias. Na chvostovej plutve brázdil vody "Pľúvatka" a škeril sa široko-ďaleko. Bol jedinečný,úchvatný, neopakovateľný,cool, star - neprekonateľný "Superstár". Párik spokojný, že Piťovi sa dobre darí, že on sa neutopil, (už zase mali trohu vypituo Smiech) , ani inak  že mu návrat vode neuškodil, opäť na kauf do Kauflandu sa pobrali. I opäť dobrého nakúpili, potom napiekli, navarili a .... a zase pustili sa oslavovať. Najprv slávili dobrý skutok, potom Vianoc čas ... pod stromček jeden druhému sa darovali ... potom zas Silvestra a Nový rok. A neskoršie, neskoršie slávili už "len tak". Niežeby zo zvyku, kdeže, ale preto že sa im to slávenie prevelice zapáčilo. Slávili tak dlho predlho, až sa im z toho slávenia dietky narodili.A že sa tie dietky rúčo k svetu mali, netrvalo dlho oni stavebnú firmu založili, panelák čo už skoro na spadnutie lešením podopreli. Polystyrénom ho ocápali, všetkými farbami dúhy zmaľovali. Takto ho oni z ošarpanej trosky do "krásy nevídanej" vynovili. "Krásy tak navídanej", až oči prechádzali.

A žili si oni potom v tom dúhovom paneláku, až kým nepomreli, kým stieny paneláka vetrom, dažďom,  opäť nezvetrali. Kto neverí nech tam zájde, ten panelák tam stále nájde. Len Pľuvátka s Piťom tam už niet. Ale to je už iný príbeh ... ak ho poznáš daj vediet .


« Posledná zmena: 22. Október 2012, 20:00:07 od Jaro - moderátor » Zaznamenané

Pohoda - klídek - kapríček
oreno
Hero Member
*****
Príspevkov: 2 941



Zobraziť profil
« Odpoveď #11 kedy: 15. Jún 2012, 20:16:51 »

                                                O  LOPATKE,  KTORÁ  DÚHU  STRATILA

                                            /"Jaro - moderátor", "Richi", "erno hlavac", "oreno"/



Kde bolo, tam bolo, za siedmymi horami a siedmymi dolami v učupenej dolinke ležalo malé mŕtve ramienko. Vôkol jelše samé i voda číra sťa v TANAP-e. Obyvateľstva nemalo veľa - iba posledné karasy s lopatkami dúhovými v ňom prežívali. Karasy celý deň kľudne preorávali dno a celkovo pôsobili nudným dojmom. No zato malé lopatky dúhové šantili od rána do večera ako pochabé. Ich hranie na schovávačku nemalo konca kraja. Výskanie a radosť zo života boli prítomné na každom kroku. Okrem tohto skromného spoločenstva rybieho prebýval tu ešte jeden obyvateľ, staručičký rak klepeták. Príbytok v hustej spleti koreňov jelší on mal a v tom príbytku tiež dielničku malú krajčírsku. Tam on nezbedným lopatkám ich povestné dúhové šatočky prešíval, šupinky čo pri zábave bujarej zo šatočiek odfrkli naspäť prišíval. A že on dobrákom bol odjakživa, nečudo že roztopašné lopatky pestvo nejedno mu vyviedli. Veru tak, starý rak sa len naoko hneval na nezbednú rybaciu droboť a vždy sa usmieval popod dlhánske fúzy, keď sa akože zlostil. Vtedy vždy spomínal na svoje detstvo keď bol mladý a spolu s kamarátmi vyvádzali, keď klepietkami ťahali za fúzy starého sumca, na ktorého sa tu už okrem neho nik nepamätá. Vtedy akoby pookrial, lebo v podstate mal malé nezbedné lopatky rád. A ak sa pri dielničke dlhšie neukázali, už mu chýbali a vyzeral ich malým okienkom cez prasknuté okuliare.
Jedného dňa koncom jari, práve keď sa blížilo obdobie randenia lopatiek pri veľkých, do bahna zapichnutých korýtkach a škľabkách, k ramenu sa na dymiacom malotraktore priviezla temná postava a neforemným nákladom na prehrdzavenej vlečke. Strarý mládenec Arpád, ktorý pre celú dedinu opravoval fiatky a žiguláky, sa potreboval zbaviť prebytočných motorových prevádzkových kvapalín po expirácii. Neznalý pomerov považoval ramienko za "vytrovený voda" a bez strachu vylial dva kanistre priamo do vody. Nato pobral sa on domov, spokojný z dobre vykonanej práce. No napriek jeho "dobrej vôli", nedobré veci sa dali do pohybu. Voda sa pomaly začala kaliť a bolo zle. Karasom sa nápadne zväčšili očné buľvy a teoreticky ani nevedeli ktorým smerom majú plávať, nehľadiac na to, že na potravu už celkom zabudli. Chaos nastal aj v tábore lopatiek. Drkotali zubami, schovávali sa do okolitých korýtiek a vyčkávali, čo sa stane v najbližších minútach. No čo horšie ich farebný šat sa postupne začal strácať a blednúť. Prvú zmenu na svojom pôvabe zaznamenala krásna lopatka Izabelle, známa svojou krásou a pôvabom celému ramienku. Teraz celá šedivá sedela pred zrkadlom z korýtka a lamentovala: "Čo len so mnou bude?Veď vyzerám ako stará prachovka"
Šťastie-prešťastie pre ramienko a jeho zúfalé osadenstvo, čoskoro na to prehnala sa krajom jarná búrka. Búrka taká, čo z potôčikov nespútaný živel dravej rieky robí. Prívalom vody , tu škodu narobila, inde naopak, skazu odvrátila. Po zásluhe Arpád, ten nedobre dopadol. Dvor pod vodou, dielnička jeho plechová, už kdesi na dne Vážskej kaskády spočíva.  To rybky, spolu aj so starým rakom klepetákom pritlačené ku dnu ramienka šťastlivo "pohromu" prečkali, čo od najhoršieho ich uchránila, ramienko čistou vodou napojila.
Tak je tomu už raz na tom svete, šťastie s nešťastím neraz spolu chodí ... i tak tomu bolo v tomto príbehu. Prešlo neveľa dní a v ramienku opäť živo ako kedysi. Karasy spokojne ryjú, nezbedné lopatky, už opäť jagavé,  preháňajú sa a šantia. Len Izabelle, čo najviac si bola "logla" Arpádovej "zápražky" dáko nie a nie sa prebrať. Vyblednutá až bieda, smutná v kúte sama čupí, jedinej žiarivej šupinky na nej niet. Učupená lopatka spomína na krásne staré časy, keď sa veselo preháňala spolu s celým nezbedným kŕdlikom mladých lopatiek po ramienku a hnevali chudáka starého raka. "Čože rakááá" vykríkla lopatka a napadla ju spásonosná myšlienka, že starý dobrák dedko rak jej určite pomôže a naraz sa jej deň zdal krajší. Nepomôže, napadlo jej prečo by aj, veď sme mu od mladosti len robili prieky a teraz si mňa, nešťastnicu ani nevšimne, "prečo by aj" nevedomky vykríkla. No nebola to pravda starý dobrák ju už dlhšie pozoroval a rozmýšľal ako by jej pomohol. "Musel by v tom sám čert byť aby som jej nedokázal pomôcť hundral.
Izabelle zo dňa na deň chradla,upadala do depresiií a už len zožltnuté fotografie nad jej toaletným zrkadlom jej dokázali na našpúlenej puse vykúzliť maličký úsmev. Vedela, že tie krásne časy,časy, keď na široko -  ďaleko bola známa svojou krásou sú už minlosťou, vedela, že si sama nedokáže pomôcť. Celá bledá čakala na pomoc starého klepetáka. Ten vôbec nezaháľal. Premýšlaľ nad rôznymi elixirmi, ktoré honosný jej šat by prinavrátili. Dumal, dumal, až jeho zrak spočinul na malom predvolebnom letáčiku "Neobyčajných rýb", ktoré práve kandidovali v rámci blížiacich sa volieb do Rybej rady a sľubovali aj modré z neba. "To je ono! " skríkol rak klepeták - modré z neba, že ma to nenapadlo skôr. Odrazil sa od sklaky a upaľoval do sídla strany Neobyčajných rýb. Ale hneď zbrusu nemilého uvítania sa mu ušlo. Na vrátnici haltuje ho vrátnička Mihuľa, neobyčajná to ryba. „Kdeže kde sa to valíš klepeták, či ty nevieš skaderuka-skadenoha akási , že sem nemôže kdekto, ale len samé neobyčajné to ryby,, … a hneď na neho aj vyšpúlila svoju neobyčajne okrúhlu papuľku. „Ale vieš, moja dobrá“ jachtá neborák ráčik, „ja len že tu rozdávate to oné …no to „Modré z neba“ a toho by ja teraz aspoň za máčnymak potreboval. Od toho závisí život v šťastí jednej vašej partajníčky.  Mihuľa spozornela i premúdrelo sa  zatvárila. „Oóó, tak to je potom inékafe. Už aj ti píšem priepustku, pôjdeš s ňou na najvyššie poschodie a tam furt len doprava, až do dverí narazíš. Na dverách zlatá platnička bude prikovaná a na nej nápis: LATIMÉRIA DIVNÁ. Tam predsedníčka strany našej, … tam ona ti poradí“. Zaradoval sa klepeták ako dobre pochodí, ale nakoniec to celé iný koniec vzalo. Vrátničke mihuli nezaplo, že rak spiatočník všetko to naopak učiní. Čo jemu je ako doprava, to iným? … no kde inde, ak nie presne naopak. A tak, ide síce tak ako mu nakázali, na najvyššie poschodie a tam vkuse len doprava až do dverí narazí. Ale čo to ?! Na nich len ceduľa klincom pribitá a na nej napísané :

                                      SKLAD - „MODRÉ Z NEBA“

  "Tisíc zlomených klepiet, veď tu majú chaos ako na daňovom úrade" zahundral neborák. Ani najmenej mu nedošlo, že všetko poplietol on sám. Nesmelo zaklopal klepietkom na ozrutné medeným plechom obité dvere a čakal pripravený hneď utiecť keby sa niečo podozrivé dialo. Veru, veru už to nebol ten smelý rak z ramienka, ale len nesmelý ráčik, ktorý chce pomôcť nešťastnej lopatke. Nadýchol sa, privrel oči a silno opäť zabúchal na dveriská. Je otvorené vstúpte zvolal niekto z vnútra skladu. Klepetáč vstúpil dnu a za obrovským stolom na obrovskej stoličke sedel na podložených vankúšoch malý, srditý ostriežik. Zahmlilo sa mu pred očami, pretrel si ich opatrne koncom klepietka a uvidel sklad, aký sa nevidí často. Miestnosť bola tmavá, rozľahlá a neútulná. "Čo si prajete?" ozvalo sa spoza stola. "Brý, deň" odvetil rak "hľadám pomoc pre Izabelle z nášho ramienka, ktorá stratila svoju krásu". "Hovorte", ozvalo sa spoza stola. Klepeták vyrozprával smutný príbeh o Izabelle a na durnom ostriežovi jeho poklesnutá chrbtová plutva dávalo najavo, že prípad ho dojal až k slzám. "Neuveriteľne smutné - pomôžeme", veď ste v sídle Strany neobyčajných rýb a MY to takto nenecháme! Izabelle znesieme aj modré z neba a prinavrátime stratený šat. Klikal a preklikával rybí web na rybom rybonete. "Mám to!" vyríkol a ukazoval na stránku, kde bol výrazným písmom napísané: "TETOVACÍ SALÓN STRANY NEOBYČAJNÝCH RÝB". Starký Klepeták sa ani len nestihol spýtať, akože.im.už.asi.len.tak.môžu.tam pomôcť, keď mu už ostriež vkladá medzi klepetá kus modrého papiera. "Tu hľa, tu máte jednu voľnú celodennú vstupenku do nášho tetovacieho salóna, okamžite sa tam vyberte ... vyberte z toho čo vám ponúknu a viac sa už nestarajte". Starkému už viac nebolo treba, upaľoval ako len najviac vládal po neborku lopatku a už z diaľky na ňu mával modrou ceduľou. Ani len nečakal čo mu ona na to, len ju schmatol, utrápenú chuderku, a už aj upaľovali spolu do tetovacieho salóna. Len čo ta došli, už ich tam aj vítala zodpovedná vedúca, neobyčajná to ryba Ihla.
„..brý deň prajeme, ráčite si priať nejaký obrášťok na telo?…. stačí si len vybrať, máme široký výber. Vytetujeme na čo si len zmyslíte. Kotvu? Srdce? Kríž?, ... alebo by ste radšej rybu, aleb...“ „Áno, áno rybu,  rybu, tú mi, na celé moje telo mi ju, najkrajšiu akú tu len máte“, vyhŕklo z rozradostnenej lopatky .  Nenechala Ihlu ani len dohovoriť a už aj sa, celá žhavá od nedočkania, vrhla na lôžko. "Čo,čo,čo to,to bu-bu-bu de" koktala vzrušená Ihla, ktorá bola už poriadne nedočkavá. Pred pár dňami sa vrátila z rybotetovacieho rýchlokurzu a naša nešťastná Izka bola jej prvá samostatná práca. Hlavou jej prebleskovali všetky druhy módnych tetovačiek od častí japonského jedálneho lístka až po perverznosti z pochodu pri bratislavskej stanici. "Áno, chcem najkrajššie šupinky aké kedy lopatky nosili, áno tie chcem a tie my vytetujte" šepla zadúšajúc sa od šťastia Izabela. "Čožééé" vykríkla šokovaná Ihlica a len tak strihala jedným uchom, "ja mám tetovať hlúúpe šupinky ja, ktorá som absolvovala jednodňový rýchlokurz nie, nie a nie, toto je pod moju úroveň a vyhlasujem štrajkovú pohotovosť a chcem výšší plat ako žiadajú už všetci obyvatelia ramienka". Napätie sa dalo krájať, situáciu sa snažil zachrániť neborák ráčik a riekol, mávajúc pred sebou modrou ceduľou. „ Aha, tu to máme biele na modrom, že nám pomôžete, tak sa netento a konajte, lebo čochvíľa môže byť neskoro. Ihlica prebehla pohľadom ceduľu a keď zmerčila ostriežov podpis zdúpnela a už napočuť vľúdnejšie hovorí: „Takže rybu by si najradšej. No poď moja, dačo zrobíme.“ Nato zatiahla Izabel na lôžku do pracovného kútika, kde na nich už čakali všakovaké inštrumenty, fľaštičky a sersámy. Čo vám nasledovalo potom sa dá veru len ťažko opísať, starý klepeták bol svedkom vskutku prečudesného tetovania. Z kúta zvuky, sťaby starou singerkou gate obšíval! Keby len, ale občas to tam zaškvrčalo, občas zavŕzgalo, zaplieskalo … potom zas zagrgalo, zakrochkalo, celý kút do akéhosi „oparu“ sa zahalil.  Starkému už račie oči pomali vyliezali, od zvedavosti, no i strachu, čože to tam s neborkou Izou Ihla stvára, keď tu znenazdania všetko utíchlo, len smrádok povedomý do nosa sa tlačil. Zo zadymeného kúta, sťa celebrita z prítmia pódia, vynára sa lopatka v novom to už ale svojom šate. Klepeták len čo ju zočí, sánka dole - hľadí ako na zjavenie, vynadívať sa nevie. Nastala chvíľka ticha, no po nej sa ozval ohlušujúci potlesk. Patril samozrejme Ihlici, ktorá sama neverila aký "kus" sa jej podaril. Odtiahla do kúta a tam vzlykala šťastím a vykrikovalal v amoku :" Čo tu robím - kde je Hollywood???" Razom bolo všetko inak. Izabelle sa v tej kráse začala v miestnosti od radosti krútiť a tancovať, ostatné rybky sa k nej v samej radosti pripojili. Opojená radosťou a šťastím z nového šatu, si dovolila tanček aj zo starým ostriežom. Nálada bola výborná, malé čereble dokonca roznášali v pohárikoch leknovú pálenku, ktorá sa podávala naozaj iba vo výnimočných situáciách. A táto výnimočná naozaj bola. Hodovalo sa ešte dho predlho, veď lopatkin nový šat, to posledná bodka za krušnou udalosťou, čo bola postihla osadenstvo malého ramienka. Naveľa, naveľa oslavy utíchli a život ramienka, ... ramienka jelšami lemovaného, kde voda ako kryštáľ, do starých koľají sa prinavrátil. Karasy opäť kľudne dno preorávali,  lopatky, medzi nimi Izabel, bezstarostne šantili, rak Klepeták, z dielničky svojej krajčírskej, spokojne celé to pozoroval. Ak ku koncu príbehu vám v ňom stále čosi chýba a vy zvedaví, akýže ten Izabelin nový šat? Tak žiaľ, či našťastie, ten v príbehu "O lopatke ktorá dúhu stratila" už viac sa nespomína, pomoc len jedna. Choďte a hľadajte, možno že ju v jej vodnom svete nájdete, jej krásu nevšednú na vlastné oči zočíte. A keď ju aj nie, tak nezúfajte, veď ostatných krás čo pritom postretnete, tých nepreberne, na svoje isto si prídete!
« Posledná zmena: 22. Október 2012, 20:08:39 od Jaro - moderátor » Zaznamenané
oreno
Hero Member
*****
Príspevkov: 2 941



Zobraziť profil
« Odpoveď #12 kedy: 06. Marec 2013, 20:45:26 »

                                                                       O ZATÚLANOM BOILIES

                                                          ("Jaro-moderátor","erno hlavac"."oreno","Richi")
 






                                Kde bolo, tam bolo, v lone slovenských hôr, ta, kde v čase i nečase bača Jano ovcu pásol /mal iba jednu,/ v čase porevolučnom ni paholka nemal. Bol sám sťa prst v hore smrekovej i chalúpke drevenej - salašom zvanej. Sediac na práchnivom jedľovom pni dumal o časoch nedávnych, ale už nenávratne minulých o salaši plnom valachov a veselých návštevách dievok z dediny, ktoré očistomok chodili akože so soľou pre ovečky, ale zaujímali ich viac urastení mládenci. Bolo mu z toho smutno, dokonca mu chýbal aj starý, prísny bača, Janov predchodca, čo ho preháňal od svitu do hlbokej noci.  "No čo už ..." vzdychol si zhlboka Jano" budem sa ja veru musieť dáko preonačiť, novým časom prispôsobiť, ináč tu ja načisto skysnem." A že v tých časoch pohnutých sa Slovač húfom v okolité zeme vyrojila, vybral sa i on do zemi ďalekej. Až hen za kanál, do zemi anglickej o ktorej on len toľko vedel, že tam ovečkám sa dobre darí, že on tam vari aj na osoh bude. A že by sa mal čím preukázať, čoho on majster, nabalil si on z poslednieho syra i poslednej žinčičky čo bol dorobil. I takto nabalený pobral sa vám on ta … do sveta. Ale že tá cesta bola dlhá predlhá, začali Janovi v bruchu cigáni vyhrávať. Skúsil najprv len tak naprázdno pregĺgať, či nepomôže, ale nepomohlo. Nakoniec mu nezostalo inšie, než si z toho syra vždy kúštičok odlomiť, guľôčku ušúľať, do žinčičky namočiť i tak si krutý hlad cestou tíšiť. Cestu on naveľa v celkovom zdraví i sýtosti dokonal, ale beda!!!  Keď vám on nakoniec pred Bakinghemským palácom postál, v batôžku sotva za hrsť guličiek a v hlave otázka: “ Jano, Jano, čo si to len vyviedou ?! ... že si si ty ten svoj preukaz takto zožrau … čo len teraz s tebou bude??"
Ej veruže zle bolo s Janom našim. Sedel pri paláci, pri jazierku toť neveľkom. Šúľal vo vyrobených rukách toť guličku z bryndze i žinčice ušúľanú i spomínal na domov, na Slovensko najdrahšie. Šúľal, šúľal, myslel na hory, na doly, na dievky i starú mati, čo mu gati zašili. Premýšľal čo a ako ďalej, keď tu zrazu guľa už stvrdnutá z jeho dlaní vypadla a v jazierko sa odkotúľala. "Člup!" ...  padla do vody! Jano v extáze v spomienkach na rodnú zem nevnímal nasledujúci dej. Voda v kraj jazierka odrazu začalia vrieť pod náporom rybích tiel. Jano sa viac preľakol ako pri nočnom stretnutí s medveďom ta doma za salašom. V jazierku to vyzeralo ako niekde v cirkusovej aréne, gulička skákala po vode ako živá a náš neborák sa len díva ako teľa na nové vráta. Toto rybie vodné pólo zaujalo aj ináč chladných Angličanov začali tlieskať Janovi mysliac si, že náš neborák je tréner týchto šupinatých športovcov. Pri nohách bývalého baču "made in Slowakia" sa začali zbierať malé peniažteky a sem tam aj vážna kráľovná na librovke......Medzi prizerajúcimi sa divákmi bol aj známy anglický rybomil Andy Chytl (čajtl). Nevídaná aktivita rýb ho primäla opýtať sa Jana, čím tie rybiská tak pobláznil. Lenže...Komunikácia pravoverného angličana s írečitým slovenským bačom bola tvrdý oriešok. Na prvú zdvorilú otázku havárjú Jano popravde odpovedal, že naposledy videl poriadnu haváriu keď sa valasi Juro a Jerguš púšťali na grniach dole grúňom a na starej jedli si ponaprávali kosti. Chytl vyvalil oči, potriasol anglickou červenou hrivou a posunkami nasmeroval Jana k tomu, aby mu ukázal obsah batôžka, z ktorého sa šírila taká prazvláštna aróma, že aj Andy mal zvýšenú saliváciu. Jano roztiahol ľanovie vrecko dočista a Anglán votrel svoj zrak voň. Na dne vrecúška sa presúšali posledné kúsočky bryndze. Chytil ich medzi prsty, drolil ich i opýtal sa :"What is it?". Jano nerozumel, no z davu prizerajúci Slovák Dežo, ktorý bol na pracovnej dovolenke preložil túto zradnú otázku a ponúkol sa na tlmočenie. "No predsa bryndza ty trkvas smrekový!" zadudral Jano. Dežo opäť preložil a Andymu stúpol na čelo studený pot. Nevedel zaradiť túto hmotu nikam. Nakoniec Dežo po zdĺhavej konverzácii vysvetlil podstatu danej hmoty i to, na čo sa používa. "Ó,yes, ja konecne rozumela" rozradostil sa Chytl a tľapkal malými bielymi rúčkami chlpami obrastený chrbát obrovitého slovenského Jana. "Ty dodala bryndza a ja v Engliš budem biznis robit - nová produkt spolu urobit - boilies na carps!" Jano otvoril ústa ako dvere na stodole, krv sa mu nahrnula do tváre okrem nosa, lebo ten už mal pár pekných rokov červený s fialovými žilkami popretkávaný. Nádejný mister John sa nadýchol a spustil "No tak to prrrrr tu si nik nebude obtierať hubu o našu slovenskú bryndzu....lebo!!" Jano vykročil smerom k novopečenému anglánovi Andymu, samozvaný tlmočník - dovolenkár Dežo vzal nohy na plecia a upaloval preč. "Čo si to povedau, že bizňíz ... a že z mojej bryndzi ?!. A či sa to dá aj jesť, ten bizňíz?!" ... zrúkol Jano na Čájtla. Načalo mu totiž opäť od hladu krútiť črevá a to neveštilo nič dobré. Nebolo veru Andymu viac treba. Stačil mu veru pohľad na približujúcu sa Janovu tvár, pripomínajúcu moriaka, kľud angličana sa razom vytratil, zobral on nohy na plecia ... a viac ho nebolo. Ale nie tak dovolenkára Deža, ktorý to celé z bezpečnej vzdialenosti sledoval. Zavetril on, hlava študovaná, bubáky vo vzduchu ale aj  príležitosť ako ich dostať do svojej kešeni. A tak, keď najhoršie prehrmelo, nabral odvahu a zabrnkal Janovi na tú správnu strunu. "Šak sa už toľko nejedujú pán bača, veď aj tu v anglii sú krčmy, idú so mnou. Dáme za pohárik za dva, pojeme dačo, hneď bude svet krajší."   
I tož vošli do krčmy čudesnej, ktorá slovenčinou znela, no povedzme si pravdu, skôr rečou slovenskej menšiny bola okorenená. Skrátka zdržiavalo sa v nej veľa Dežových známych, ktorí tu dovolenkovali a poberali výhody. "Ta nazdar,ňé !!?" zručal Dežo na osadenstvo krčmy "robic še Vam zaš nechce???" "Jój nesce!!" ozvalo sa z tmavého kúta od stola pri ktorom sedela známa firma Dežov kamarát "Šuky",na rodnom Slovensku intenzívne hľadfaný delikvent. "A co za gádža nešeš??" Dežo kukol na Jana, ktorému sa už päste zvierali a pripravovali na zásah Šukyho no v poslednej chvíli atak zastavil. "Šuky,daj pokoj nožiku i Janovi,to je kamarat!!" - náš krajan zo Slovenska Dáme spolu reč!!! Jano ostal ako obarený, nevnímal čo sa okolo neho deje. "A čo mi dáke strigy porobili, kde som, čo som" a od strachu zavrel oči. Známa reč, prenikavá vôňa od ktorej až oči štípu presne ako pod osadou konča jeho rodnej dedinky, pri stoloch sedelo jemu mnoho známych tvárí. Pišta čo kradol ovce na salaši, Kalman špecialista na udiarne ba i škuľavá Etela čo čumela na neho jedným okom, druhým zatiaľ sledovala svoju budúcu obeť. Prebral sa až, keď mu Dežo strčil pod nos pohár s pravým jamajským umom. "Čo, Čo tu robím a načo som tu" bľabotal, "no predsa ideme robiť high bizňis" povedal mu Dežo s čistým, londýnskym prízvukom. „No keď bizňis, tak bizňis“ ... riekol navidomoči povzbudený Jano a lahodným oblúkom do seba hodil obsah pohárika a pre väčšiu istotu ho rýchlo zapil druhým. „Dajte teda pojesť, popiť a dačo vyhútame, zamrmlal už nacisto spacifikovaný . Dežo, vidiac Jana už na pekáči, zrazu zahamoval. „Halt!!! Kým sme pri rozume, ponajprv bizníz poriešime, kto - čo – ako, ... až potom pláca. Nato počala krátka, no o to hlučnejšia „porada“ v ktorej Dežov mocný hlas kraľoval, funkcie taľoval:
„Jano, novháv, názov § logo značky … Pišta, MTZ ...Kalman, šúľanie-udenie … Etela, logistika-distribúcia …. nuž a já Dežko, to budem celé komandíruvať, bubáky kasíruvať a rechnuvať“. Nato nastala malá chvíľa hrobového ticha, … až si Jano gustovne odgrgol, že okenice zarinčali, a dohoda bola spečatená …. mohlo sa piť.
A pilo sa do nemoty. No čoskoro prišlo vytriezvenie. I z alkoholu i z dôležitej veci: "V Londone net dobre vajca" ,skonštatoval sucho Pišta, koordinátor MTZ zabezpečenia, "treba z domu donesc - z Luníka !!!" Vyklepky su najfajnovšie, tote, co do fialova, tote budu fajne na bojliz ! Šumnu farbu dostanu, duhovu. Bude treba poslať na Slovensko našich štatutárov po te oné lilavé vajca. Ľahšie sa vymyslí, ale vykoná ťažko. Koho!! Všetci máme doma na rováši plus mínus päť rokov v štátnej starostlivosti, "Poslať Jana", no zároveň to zavrhol, pretože ten by zapadol do prvej krčmy a bolo by po bizňise. Smutne pozerá na nepoužiteľnú logisticko-distribúčnu šéfku Etelu, ktorá spokojne odfukovala pod stolom s nebezpečne vykasanou sukňou už neurčitej farby. Pišta husto premýšľal a zrazu hlasno zreval "mám to" až sa nádejný management pod stolmi začal kotiť a neborák Kalmán zahundral, že koľko bubákov už zarobili. „ Očúvajte šeci“, skríkol Pišta, „ šak keď mi nemôžeme ta, to ešte neznamená, že  tamtí nemóžu semoka.“ Každý máte na rodnej hrude nejedného, kerý by naváhav dójsť semoka, len im treba dat znac, že tu létajú pečené holuby rovno do huby a ?! .... to až potom bude aj lilavajec z Luníka aj bryndzi do gulí, vrchovato!!!  Šak za takú správu sa platí tvrdou menou, či nééé?!“*
[/color][/b]



Poznámka:
* / Geniálnosť Pištovho nápadu možno dokladovať dokonca aj na určitých pohnutých historických udalosťiach. Dodnes odznelo veľa teórií o príčinách prvej veľkej emigračnej vlny našich spoluobčanov, čo najradšej by pečené holuby, čo lietajú rovno do huby. No až teraz sa na svetlo sveta dostáva pravda, o ktorej sa po celé roky len potichu šepkalo medzi tými najzasvätenejšími bojlesákmi. Áno veru, je to tak, za celým týmto exodom na "Ostrovy" nestál nikto iný, než skupinka nedšených podnikavcov a geniálna myšlienka vedúceho MTZ Pištu (odvtedy tiež nazývaného detvákmi miestnych indiánov aj "Ujko lilavé vajko“)[/b][/color][/color][/size][/b][/color]
« Posledná zmena: 30. December 2013, 19:14:06 od Jaro - moderátor » Zaznamenané
Jaro - moderator
Hosť
« Odpoveď #13 kedy: 30. December 2013, 18:57:16 »


   
                                                                      O ZATÚLANOM BOILIES

                                                          ("Jaro-moderátor","erno hlavac"."oreno","Richi")

 





                                Kde bolo, tam bolo, v lone slovenských hôr, ta, kde v čase i nečase bača Jano ovcu pásol /mal iba jednu,/ v čase porevolučnom ni paholka nemal. Bol sám sťa prst v hore smrekovej i chalúpke drevenej - salašom zvanej. Sediac na práchnivom jedľovom pni dumal o časoch nedávnych, ale už nenávratne minulých o salaši plnom valachov a veselých návštevách dievok z dediny, ktoré očistomok chodili akože so soľou pre ovečky, ale zaujímali ich viac urastení mládenci. Bolo mu z toho smutno, dokonca mu chýbal aj starý, prísny bača, Janov predchodca, čo ho preháňal od svitu do hlbokej noci.  "No čo už ..." vzdychol si zhlboka Jano" budem sa ja veru musieť dáko preonačiť, novým časom prispôsobiť, ináč tu ja načisto skysnem." A že v tých časoch pohnutých sa Slovač húfom v okolité zeme vyrojila, vybral sa i on do zemi ďalekej. Až hen za kanál, do zemi anglickej o ktorej on len toľko vedel, že tam ovečkám sa dobre darí, že on tam vari aj na osoh bude. A že by sa mal čím preukázať, čoho on majster, nabalil si on z poslednieho syra i poslednej žinčičky čo bol dorobil. I takto nabalený pobral sa vám on ta … do sveta. Ale že tá cesta bola dlhá predlhá, začali Janovi v bruchu cigáni vyhrávať. Skúsil najprv len tak naprázdno pregĺgať, či nepomôže, ale nepomohlo. Nakoniec mu nezostalo inšie, než si z toho syra vždy kúštičok odlomiť, guľôčku ušúľať, do žinčičky namočiť i tak si krutý hlad cestou tíšiť. Cestu on naveľa v celkovom zdraví i sýtosti dokonal, ale beda!!!  Keď vám on nakoniec pred Bakinghemským palácom postál, v batôžku sotva za hrsť guličiek a v hlave otázka: “ Jano, Jano, čo si to len vyviedou ?! ... že si si ty ten svoj preukaz takto zožrau … čo len teraz s tebou bude??"
Ej veruže zle bolo s Janom našim. Sedel pri paláci, pri jazierku toť neveľkom. Šúľal vo vyrobených rukách toť guličku z bryndze i žinčice ušúľanú i spomínal na domov, na Slovensko najdrahšie. Šúľal, šúľal, myslel na hory, na doly, na dievky i starú mati, čo mu gati zašili. Premýšľal čo a ako ďalej, keď tu zrazu guľa už stvrdnutá z jeho dlaní vypadla a v jazierko sa odkotúľala. "Člup!" ...  padla do vody! Jano v extáze v spomienkach na rodnú zem nevnímal nasledujúci dej. Voda v kraj jazierka odrazu začalia vrieť pod náporom rybích tiel. Jano sa viac preľakol ako pri nočnom stretnutí s medveďom ta doma za salašom. V jazierku to vyzeralo ako niekde v cirkusovej aréne, gulička skákala po vode ako živá a náš neborák sa len díva ako teľa na nové vráta. Toto rybie vodné pólo zaujalo aj ináč chladných Angličanov začali tlieskať Janovi mysliac si, že náš neborák je tréner týchto šupinatých športovcov. Pri nohách bývalého baču "made in Slowakia" sa začali zbierať malé peniažteky a sem tam aj vážna kráľovná na librovke......Medzi prizerajúcimi sa divákmi bol aj známy anglický rybomil Andy Chytl (čajtl). Nevídaná aktivita rýb ho primäla opýtať sa Jana, čím tie rybiská tak pobláznil. Lenže...Komunikácia pravoverného angličana s írečitým slovenským bačom bola tvrdý oriešok. Na prvú zdvorilú otázku havárjú Jano popravde odpovedal, že naposledy videl poriadnu haváriu keď sa valasi Juro a Jerguš púšťali na grniach dole grúňom a na starej jedli si ponaprávali kosti. Chytl vyvalil oči, potriasol anglickou červenou hrivou a posunkami nasmeroval Jana k tomu, aby mu ukázal obsah batôžka, z ktorého sa šírila taká prazvláštna aróma, že aj Andy mal zvýšenú saliváciu. Jano roztiahol ľanovie vrecko dočista a Anglán votrel svoj zrak voň. Na dne vrecúška sa presúšali posledné kúsočky bryndze. Chytil ich medzi prsty, drolil ich i opýtal sa :"What is it?". Jano nerozumel, no z davu prizerajúci Slovák Dežo, ktorý bol na pracovnej dovolenke preložil túto zradnú otázku a ponúkol sa na tlmočenie. "No predsa bryndza ty trkvas smrekový!" zadudral Jano. Dežo opäť preložil a Andymu stúpol na čelo studený pot. Nevedel zaradiť túto hmotu nikam. Nakoniec Dežo po zdĺhavej konverzácii vysvetlil podstatu danej hmoty i to, na čo sa používa. "Ó,yes, ja konecne rozumela" rozradostil sa Chytl a tľapkal malými bielymi rúčkami chlpami obrastený chrbát obrovitého slovenského Jana. "Ty dodala bryndza a ja v Engliš budem biznis robit - nová produkt spolu urobit - boilies na carps!" Jano otvoril ústa ako dvere na stodole, krv sa mu nahrnula do tváre okrem nosa, lebo ten už mal pár pekných rokov červený s fialovými žilkami popretkávaný. Nádejný mister John sa nadýchol a spustil "No tak to prrrrr tu si nik nebude obtierať hubu o našu slovenskú bryndzu....lebo!!" Jano vykročil smerom k novopečenému anglánovi Andymu, samozvaný tlmočník - dovolenkár Dežo vzal nohy na plecia a upaloval preč. "Čo si to povedau, že bizňíz ... a že z mojej bryndzi ?!. A či sa to dá aj jesť, ten bizňíz?!" ... zrúkol Jano na Čájtla. Načalo mu totiž opäť od hladu krútiť črevá a to neveštilo nič dobré. Nebolo veru Andymu viac treba. Stačil mu veru pohľad na približujúcu sa Janovu tvár, pripomínajúcu moriaka, kľud angličana sa razom vytratil, zobral on nohy na plecia ... a viac ho nebolo. Ale nie tak dovolenkára Deža, ktorý to celé z bezpečnej vzdialenosti sledoval. Zavetril on, hlava študovaná, bubáky vo vzduchu ale aj  príležitosť ako ich dostať do svojej kešeni. A tak, keď najhoršie prehrmelo, nabral odvahu a zabrnkal Janovi na tú správnu strunu. "Šak sa už toľko nejedujú pán bača, veď aj tu v anglii sú krčmy, idú so mnou. Dáme za pohárik za dva, pojeme dačo, hneď bude svet krajší."   
I tož vošli do krčmy čudesnej, ktorá slovenčinou znela, no povedzme si pravdu, skôr rečou slovenskej menšiny bola okorenená. Skrátka zdržiavalo sa v nej veľa Dežových známych, ktorí tu dovolenkovali a poberali výhody. "Ta nazdar,ňé !!?" zručal Dežo na osadenstvo krčmy "robic še Vam zaš nechce???" "Jój nesce!!" ozvalo sa z tmavého kúta od stola pri ktorom sedela známa firma Dežov kamarát "Šuky",na rodnom Slovensku intenzívne hľadfaný delikvent. "A co za gádža nešeš??" Dežo kukol na Jana, ktorému sa už päste zvierali a pripravovali na zásah Šukyho no v poslednej chvíli atak zastavil. "Šuky,daj pokoj nožiku i Janovi,to je kamarat!!" - náš krajan zo Slovenska Dáme spolu reč!!! Jano ostal ako obarený, nevnímal čo sa okolo neho deje. "A čo mi dáke strigy porobili, kde som, čo som" a od strachu zavrel oči. Známa reč, prenikavá vôňa od ktorej až oči štípu presne ako pod osadou konča jeho rodnej dedinky, pri stoloch sedelo jemu mnoho známych tvárí. Pišta čo kradol ovce na salaši, Kalman špecialista na udiarne ba i škuľavá Etela čo čumela na neho jedným okom, druhým zatiaľ sledovala svoju budúcu obeť. Prebral sa až, keď mu Dežo strčil pod nos pohár s pravým jamajským umom. "Čo, Čo tu robím a načo som tu" bľabotal, "no predsa ideme robiť high bizňis" povedal mu Dežo s čistým, londýnskym prízvukom. „No keď bizňis, tak bizňis“ ... riekol navidomoči povzbudený Jano a lahodným oblúkom do seba hodil obsah pohárika a pre väčšiu istotu ho rýchlo zapil druhým. „Dajte teda pojesť, popiť a dačo vyhútame, zamrmlal už nacisto spacifikovaný . Dežo, vidiac Jana už na pekáči, zrazu zahamoval. „Halt!!! Kým sme pri rozume, ponajprv bizníz poriešime, kto - čo – ako, ... až potom pláca. Nato počala krátka, no o to hlučnejšia „porada“ v ktorej Dežov mocný hlas kraľoval, funkcie taľoval:
„Jano, novháv, názov § logo značky … Pišta, MTZ ...Kalman, šúľanie-udenie … Etela, logistika-distribúcia …. nuž a já Dežko, to budem celé komandíruvať, bubáky kasíruvať a rechnuvať“. Nato nastala malá chvíľa hrobového ticha, … až si Jano gustovne odgrgol, že okenice zarinčali, a dohoda bola spečatená …. mohlo sa piť.
A pilo sa do nemoty. No čoskoro prišlo vytriezvenie. I z alkoholu i z dôležitej veci: "V Londone net dobre vajca" ,skonštatoval sucho Pišta, koordinátor MTZ zabezpečenia, "treba z domu donesc - z Luníka !!!" Vyklepky su najfajnovšie, tote, co do fialova, tote budu fajne na bojliz ! Šumnu farbu dostanu, duhovu. Bude treba poslať na Slovensko našich štatutárov po te oné lilavé vajca. Ľahšie sa vymyslí, ale vykoná ťažko. Koho!! Všetci máme doma na rováši plus mínus päť rokov v štátnej starostlivosti, "Poslať Jana", no zároveň to zavrhol, pretože ten by zapadol do prvej krčmy a bolo by po bizňise. Smutne pozerá na nepoužiteľnú logisticko-distribúčnu šéfku Etelu, ktorá spokojne odfukovala pod stolom s nebezpečne vykasanou sukňou už neurčitej farby. Pišta husto premýšľal a zrazu hlasno zreval "mám to" až sa nádejný management pod stolmi začal kotiť a neborák Kalmán zahundral, že koľko bubákov už zarobili. „ Očúvajte šeci“, skríkol Pišta, „ šak keď mi nemôžeme ta, to ešte neznamená, že  tamtí nemóžu semoka.“ Každý máte na rodnej hrude nejedného, kerý by naváhav dójsť semoka, len im treba dat znac, že tu létajú pečené holuby rovno do huby a ?! .... to až potom bude aj lilavajec z Luníka aj bryndzi do gulí, vrchovato!!!  Šak za takú správu sa platí tvrdou menou, či nééé?!“*
[/b]


Poznámka:
* / Geniálnosť Pištovho nápadu možno dokladovať dokonca aj na určitých pohnutých historických udalosťiach. Dodnes odznelo veľa teórií o príčinách prvej veľkej emigračnej vlny našich spoluobčanov, čo najradšej by pečené holuby, čo lietajú rovno do huby. No až teraz sa na svetlo sveta dostáva pravda, o ktorej sa po celé roky len potichu šepkalo medzi tými najzasvätenejšími bojlesákmi. Áno veru, je to tak, za celým týmto exodom na "Ostrovy" nestál nikto iný, než skupinka nedšených podnikavcov a geniálna myšlienka vedúceho MTZ Pištu (odvtedy tiež nazývaného detvákmi miestnych indiánov aj "Ujko lilavé vajko“)[/b][/color][/b][/color]
Zaznamenané
Jaro - moderator
Hosť
« Odpoveď #14 kedy: 03. Február 2014, 22:16:44 »

Flákame to chlapi... Zajtra sa asi posunieme. Je február a "Rozprávočky" stoja na mŕtvom bode... Neviem čo si myslieť/Nerozhodný
Zaznamenané
Strán: [1] 2 Tlačiť 
« predchádzajúce ďalšie »
Skočiť na:  

Prinášame neustále aktuálne novinky na trhu rybárskych potrieb. Rybárske potreby - novinky. Ponúkame vám kvalitné výrobky svetových výrobcov a značiek. Výrobcovia rybárskych potrieb. Slovenský RYBÁR | Poháňané SMF 1.1.5.
© 2005, Simple Machines LLC. Všetky práva vyhradené.
Sme najlepší v predaji rybárskych potrieb. Vyskúšajte náš e-shop www.rybarovsvet.sk. Pohodlie na rybačke doprajte aj svojej rodine kemping - rybárske stoličky, lehátka, bivaky.
Slovenský RYBÁR, s.r.o. vydavateľ magazínu Slovenský RYBÁR, predajca rybárskych potrieb OKFISH.SK, sídlo Andreja Hlinku 1039, 050 01 Revúca, reklamy@slovenskyrybar.sk